V písomnej gratulácii k šesťdesiatke Zory Jesenskej vtedajší šéf činohry okrem iného napísal: „Vedomí sme si toho, že práca prekladateľa divadelných hier je veľmi obtiažna a po každej stránke málo vďačná.“ Napriek tomu – najväčšie zadosťučinenie, ktoré by si prekladateľka určite vychutnala, keby bola žila, vzišlo práve z „nevďačného“ divadla. To keď mladý herec Marián Geišberg v čase totality bez ohľadu na všetky zákazy a tabu sám od seba nechal svojho Hamleta hovoriť aj slovami prekladu Jesenskej, ktorý jeho herectvu vyhovoval viac.
Pri príležitosti svojej šesťdesiatky v roku 1969 v televíznom príhovore povedala: „Do kadečoho som pchala nos, pokúšala som sa vysloviť aj nejaké svoje myšlienky. Najmä keď ma niečo škrelo, trápilo alebo hnevalo. Keď som mala blchu v pere. Preto aj konfliktov som v živote mala dosť, so všelikým a vo všetkých historických obdobiach.“ V príhovore spomenula aj jubileum svojho strýca Janka Jesenského, ktorý vtedy údajne „odmietol všetky prípitky, čo mu želali pokojnú a pohodlnú starobu, a prijal iba jeden, odo mňa... Zavinšovala som mu ďalšie odvážne boje o veci, čo by stáli za to“. „Ty si uhádla moju žiadosť,“ odpovedal jej vraj Jesenský. Svoju šesťdesiatku oslávila krátko predtým, ako jej zakázali verejnú činnosť.
Po bratislavskom hokejovom zápase, v ktorom Československo zvíťazilo nad Sovietskym zväzom 4 : 3, sa Jesenská zapojila do triumfujúceho sprievodu študentov. Keď v blízkosti reštaurácie Tvarožek, kde bolo dočasné sídlo sovietskej komandatúry, na demonštrantov namierili vodné delá, pohádala sa, ba dokonca pobila s esenbákmi. Spadli a zlomili sa jej pritom okuliare. Bolo to symbolické, veď čoskoro ju zahltila úplná tma. Prekladateľku naša kultúrna obec rehabilitovala až v roku 1991 na konferencii Zora Jesenská v slovenskej kultúre v Budmericiach. Dovtedy ležali všetky jej preklady v trezoroch a kobkách knižníc, nesmelo sa o nej verejne hovoriť ani písať.
V prípade Zory Jesenskej sa často poukazovalo na jej názorovú premenlivosť, ktorú mnohí chápali ako schopnosť prispôsobiť sa, sebatransformovať v súlade s meniacimi sa politickými pomermi v 40., 50. a 60. rokoch, keď bola najviac činná.
Neviem, či je možné rozčleniť ju na akési tri Zory Jesenské. V lavírovaní prekladateľky vnímam zreteľne jednotiacu líniu, v ktorej je stále prítomná snaha o to, čo Milan Hamada definoval ako „záchovnosť“ – v zmysle udržania vývinovej kontinuity, kultúrnych hodnôt, umenia i umeleckej tvorby. Okrem toho, Jesenskej názory na literatúru a umenie ani jej postoje sa netvorili len v intenciách aktuálneho ideologického pozadia, ako tvrdili niektorí z jej kritikov, ale vychádzali aj z autorov a ich diel, ktoré historická situácia vyniesla do popredia a s ktorými sa prekladateľka v prekladateľskom procese identifikovala. Sama sa k tomuto problému vyjadrila už v stati O prekladaní básnického diela z roku 1946: „... prekladateľ býva do autora často priam zaľúbený, priam stotožňuje sa s ním... Len kto miluje, pochopí, a prekladateľ musí byť autorovi aj verne oddaný, nevnucovať mu svoj vkus, lež podrobiť sa mu. Možno preto bývajú dobrými prekladateľkami ženy.“
Celý text čítajte tu [3].
Súvisiace odkazy:
Ako citovať tento článok:
red. Zora Jesenská v spore o slovenského Shakespeara In ASPEKTin - feministický webzin.
ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/31/2011. Získané 04/26/2024 - 07:59.
Dostupné na http://aspekt.sk/print/2763