Pohľad z periférie: ako tvoriť mesto spolu

„Starý spôsob fungoval a nie je potrebné ho meniť“ alebo „nedá sa to“. S týmito slovami sa často stretávame na začiatku rôznych projektov, do ktorých vstupujeme s ďalšími aktérmi a aktérkami. Ako kolektív pôsobíme v oblasti mestotvorby [1] na Slovensku. Tento článok vychádza z našej skúsenosti so zapájaním ľudí do urbanistických projektov, alebo ako sa hovorí – s participáciou. Predstavujeme v ňom možné spôsoby scitlivovania priestorovej praxe prostredníctvom začleňovania hodnôt kritickej kartografie a feministických prístupov. Čerpáme pritom z našich skúseností sociologičky a architektky, predstaviteľky neziskovej organizácie Spolka [4], výskumníčky, pedagogičky v oblasti architektúry, pracovníčky v mestotvorbe, aktivistky a ženy.

 

Starostlivé mesto

Súčasný rozvoj miest, ktorý je postavený na logike trhu s nehnuteľnosťami, výrazne prispieva k sociálnym a ekonomickým nerovnostiam (nielen) na Slovensku. Aktuálne problémy, či už ide o klimatickú, pandemickú, energetickú, alebo vojnovú krízu, tieto nerovnosti ešte viac prehlbujú. Ich prejavy vplývajú na každodenný život v meste či na dostupnosť bývania.

Mestské priestory však môžu mať aj iný efekt – môžu podporovať a rozvíjať starostlivé (a nie  nutne ekonomické) vzťahy, komunity a susedstvá. Vtedy sú súčasťou jadra starostlivého mesta. A keďže máme rôzne predstavy a potreby vychádzajúce zo životných skúseností alebo z toho, čo nám umožňujú naše telá, je dôležité venovať pozornosť potrebám veľmi rozdielnych mestských aktérok a aktérov. Za naliehavú považujeme výzvu učiť sa starať o seba navzájom. Formálne urbanistické plánovanie na Slovensku systematicky nerieši témy dostupnosti alebo starostlivosti. Preto sa v rámci kolektívu Spolka usilujeme, aby sa vytvorila alternatíva k zaužívaným prístupom mestského plánovania „zhora“ a presadilo sa podieľanie viacerých aktérov na mestotvorbe (napr. komunít, susedstiev).

 

Starostlivé mesto môže byť aj také, ktoré myslí na priestory pre spoločné varenie a stretávanie sa naprieč generáciami, ktoré podporuje komunity a susedstvá. Foto: Gréta Čandová 2021 počas letnej školy Never Never School

 

Sociálny a politický rozmer architektonickej praxe sa na Slovensku často neberie do úvahy. Podceňuje sa rozsah, v akom výsledky architektúry a urbanizmu ovplyvňujú každodenný život ľudí, ako aj miera ich pôsobenia na ďalších živých či neživých aktérov. Je to spôsobené napríklad tým, že výučba mestotvorby ako interdisciplinárneho odboru plánovania na Slovensku prakticky neexistuje. Plánovanie sa vyučuje takmer výhradne na školách architektúry (a urbanizmu), ktorých priorita je fyzické prostredie. Odbory ako sociológia, ekonómia, geografia, politika, právo, umelecké prístupy a pod., ktoré narúšajú stereotypný obraz priestoru ako výhradne fyzickej štruktúry, nie sú považované za dôležité nositeľky a aktérky plánovania. Respektíve sú vnímané ako podružné disciplíny, ktoré vedia byť inšpiráciou, nie však rovnocennými partnerkami v plánovaní. 

Formálne plánovanie sa tak aktívne oddeľuje od sociálnych procesov zahŕňajúcich nás všetkých – ľudí, technologické systémy, zvieratá a rastliny. Priestorové postupy (fyzické alebo iné), ktoré sú participatívne, inkluzívne, progresívne, egalitárske, sociálne a ekologické zatiaľ jednoducho nie sú populárne medzi tými, ktorí v územnom plánovaní rozhodujú. Hierarchické štruktúry vzdelávania v architektúre a urbanizme na Slovensku predurčujú a reprodukujú úzke vymedzenie disciplín. Zároveň sú výskumné a pedagogické inštitúcie podfinancované alebo sa z iných dôvodov nevenujú transformačnej, klimaticky šetrnej architektonickej pedagogike.

Nie je slovenským špecifikom, že študijné programy na školách architektúry svoje kurikulá predstavujú ako apolitické, a tým reprodukujú dominantnú neoliberálnu predstavu o svete. Na rozdiel od krajín ako Švajčiarsko, Francúzsko alebo USA sú však v postsocialistických krajinách  vrátane Slovenska spoločenské či verejné záujmy a hodnoty viac v úzadí. Nereflektovaný vzťah k socialistickej minulosti (či už traumatický, alebo nostalgický) podľa nás prispieva k nedostatočnému uplatňovaniu participácie. Napríklad silná opozícia voči kolektívnosti, ktorá pre mnohých symbolizuje politiku, jazyk a spôsob života spred roku 1989, uľahčila aj v architektúre proces individualizácie, ktorý sledujeme od 90. rokov (Chelcea a Druţǎ, 2016). 

 

Periférne záležitosti

Snahám o zmenu vytvárania priestoru sa venovalo mnoho autorov a autoriek v zahraničí (napríklad Froud a Harris, 2015; Lange a Scott, 2017; Awan, Till a Schneider, 2011) a zaoberá sa ňou aj aktuálny koncept Nového európskeho Bauhausu [5]. V našom regióne sa na školách architektúry aj v praxi pomaly začínajú objavovať prístupy, ktoré vybočujú zo stereotypu a usilujú sa prepájať urbánne plánovanie s inými dimenziami života. Príkladom je česká Akadémia výtvarných umení, kde sídli aj Škola architektúry, ktorú prvýkrát od jej založenia v roku 1799 vedie žena. Pri vedení akadémie sa agenda architektky a teoretičky Márie Topolčanskej zameriava na zohľadňovanie sociálnych otázok, ako sú dostupné bývanie či starostlivosť. Sústreďuje sa tiež na spôsoby, akými sa spoločne učíme. Na Slovensku sa však témam ako starostlivosť v mestách venuje len zopár neformálnych mestotvorkýň a mestotvorcov, ktorí väčšinou pôsobia v mimovládnom sektore (napríklad Spolka).

 

Jedna z taktík neziskovej organizácie Spolka počas projektu Škola a komunita bola o oživení a otvorení školského dvora pre susedstvo a pre zdeľovanie si potrieb a vízií o budúcom rozvoji. Foto: Spolka 2017

 

Aby sme pochopili zápasy neformálnych mestotvorcov a mestotvorkýň na Slovensku a ich kritickú pozíciu pri presadzovaní citlivej tvorby miest, treba sa stručne zmieniť o skúsenostiach s praktikami utvárania participatívnych, inkluzívnych a klimaticky starostlivých priestorov. Mimovládny sektor pracuje zvyčajne nezávisle od formálnej plánovacej praxe. Tú vykonávajú útvary a referáty v rámci samospráv v spolupráci s autorizovanými architektonickými ateliérmi. Ale práve s pomocou mimovládnych organizácií a vďaka európskym politikám alebo globálnym trendom sa participatívne priestorové postupy stávajú populárnejšími a pomaly sa integrujú do plánovacej praxe. Napríklad od vzniku samostatného Slovenska pred 30 rokmi zavádza participatívne prístupy nezisková organizácia Partners for Democratic Change Slovakia (PDCS), ktorá podporuje zapájanie občianstva a rôznych zainteresovaných strán do verejného rozhodovania. V súčasnosti pracujú čoraz častejšie pre ministerstvá, úrad vlády a miestne samosprávy. Za posledných 15 rokov vzniklo viacero neziskových organizácií orientovaných na participáciu, napríklad Punkt, Projekt DOM.ov, Spolka alebo Znepokojené matky. Pred tromi rokmi vznikol Metropolitný inštitút Bratislava ako prvá (a zatiaľ jediná) mestská príspevková organizácia, ktorá má participáciu v územnej praxi priamo vo svojej agende.

Napriek týmto pokusom participačné procesy, ktoré realizujú samosprávy alebo formálni plánovači mesta, zväčša zostávajú na úrovni informovania verejnosti o rôznych aktivitách alebo sa zamieňajú s PR. Často sa robia nereflektovane. Samosprávy napríklad radšej neskonštatujú, že do participácie sa nepodarilo zapojiť všetky potrebné skupiny, aby sa nestali terčom kritiky. Potom nevieme, ktoré hlasy vo výsledku chýbajú, prečo sa ľudia nezúčastnili alebo čo sa v procese participácie dialo (Petr Klápště pre Alarm, 2021). Dôležité je poznamenať, že keď už sa participácia deje, zväčša sa k nej pristupuje antropocentricky – zameriava sa výlučne na potreby a pohodlie človeka bez akejkoľvek väzby na potreby vyčerpaného prírodného života okolo. A kde – okrem chýbajúceho odborného vzdelania – možno hľadať korene tohto problému?

(1) Participácia na spoločnom plánovaní sa často oslabuje manipulatívnymi praktikami tých, ktorí sú pri moci (Miessen, 2016). Nejde o špecifický problém Slovenska, ale v našom kontexte dlhodobo absentuje odborná reflexia, ktorá by dokázala tieto praktiky pomenovať bez toho, aby devalvovala krehkú podstatu participácie. 

(2) Participácia sa často spochybňuje aj v súvislosti s predchádzajúcim režimom štátneho socializmu. Jeho zlyhanie vyústilo do všeobecnej nedôvery v rôzne druhy kolektívov (a kolektívnosti) a v sociálne politiky. Ako naznačujú Chelsea a Druţa (2016, s. 525), vládnuca trieda využíva „ducha“ predchádzajúceho režimu a traumy z neho, aby disciplinovala a ospravedlňovala nároky neoliberálnej politiky. V našom prípade ide o skutočnosť, že veľa ľudí sa stále bráni tomu, čo sa javí ako kolektívne, spoločné alebo sociálne (napr. bývanie), pretože im to pripomína traumu z neslobodnej minulosti. Tento odpor voči všetkému, čo pripomína črty štátneho socializmu, komplikuje kritickú reflexiu a možnosti konať. Konkrétne súvislosti ďalej rozpracúvajú napríklad Sýkora (1994), Hirt (2012), Krivý (2020), Moravčíková a i. (2019).

(3) Slovensko, podobne ako iné krajiny strednej a východnej Európy, nezasiahli v takej miere globálne emancipačné hnutia 60. rokov 20. storočia. Na Západe inšpirovali vznik alternatívnych diskurzov, podnietili napríklad politicky angažované vzdelávanie či vznik nových fakúlt zameraných na interdisciplinárnu mestotvorbu na univerzitách (napr. na Technickej univerzite v Berlíne). Na Slovensku existovali veľmi limitované nezávislé priestory pre alternatívne myslenie. To môže čiastočne ovplyvňovať, či sa dnes ľudia zapájajú do participácie a akou formou. Napríklad pri diskusiách o budúcnosti mesta Veľký Šariš sme sa stretli s ľuďmi, ktorí sa zapojili do participačných aktivít a využili ich na uvoľnenie prežívanej frustrácie alebo naopak nechceli vyjadriť svoj názor, pretože na to neboli zvyknutí či mali obavy z odsúdenia. Súčasne pre nich bolo ťažšie predstaviť si iné možnosti tvorby mesta, než tie, ktoré poznajú.

 

Inšpirácia hodnotami feministickej filozofie

Pre úspešnú mestotvorbu je potrebný špecifický druh participácie, ktorý „pomáha posilňovať väzby medzi občiankami, vytvára vedomie vzájomnej závislosti a potreby solidarity s cieľom spoločne pracovať na zlepšovaní svojho každodenného prostredia“ (Kucina, 2016, s. 106 – 116). Naše chápanie participácie zároveň čerpá z etiky a praxe starostlivosti (Tronto, 1993) a interdisciplinárnej práce, ktorá poskytuje bezpečný priestor na zapojenie sa. Dôležité sú pre nás aj experimentovanie, práca so situáciou a pluralitou (napríklad s rôznymi, často protichodnými názormi). Za začiatok riešenia problémov s participáciou, ktoré sme opísali vyššie, považujeme upustenie od samotného pojmu participácia.

Za vhodnejší považujeme  pojem „spolutvorba“ (z angl. co-creation).  Spolutvorba na rozdiel od participácie nevyžaduje, aby sa každá strana rovnako zapájala. V našom kontexte môže byť táto požiadavka až kontraproduktívna, pretože posilňuje pozíciu hlasného jednotlivca namiesto toho, aby podporovala vyjednávanie a komunikáciu (Lokšová, 2021). Podľa princípov spolutvorby sa totiž prostredníctvom participácie nemajú napĺňať potreby jednotlivých ľudí. Potreby v procese spolutvorby sa neustále dávajú do kontextu s potrebami ostatných – učia nás vnímavosti a vzájomnej starostlivosti. Napríklad pri našich mapovacích workshopoch sme diskutovali o potrebe tieňa pre vozidlo, ktorá je totožná s ľudskou aj zvieracou potrebou skryť sa v lete pred horúcim slnkom.

V protiklade k tomu, čo dominantná produkcia poznania založená na západnej maskulínnej tradícii nazýva „objektívnou realitou“, tvrdíme, že pozície ľudí tvoriacich miesta sú vždy subjektívne a ukotvené v konkrétnom priestore. Teda že priestorové poznanie je vždy situované (Haraway, 1988). Napríklad keď som unavená, sedím na lavičke a namiesto toho, aby som priestor objavovala aj pohybom po okolí, sa moje vnímanie priestoru obmedzí na túto polohu – priestor sledujem z tohto jedného miesta. Toto poznanie je dôležité práve preto, aby sme v spolutvorbe dokázali prijať subjektivitu našej pozície a akceptovať pozície iných.

 

Hľadanie spoločného jazyka môže byť príjemnou skúsenosťou. Foto: Fritz Schlüter 2019

 

Podľa teoretičky Donny Haraway (1988) by sa objektívne poznanie malo vytvárať zohľadnením plurality ľudských aj mimoľudských perspektív. To zahŕňa napríklad perspektívu zvierat, rastlín alebo aj neživých prvkov, ako sú skaly. Podobné princípy by mali platiť nielen pre vytváranie poznania, ale aj priestoru, ktorý by zahŕňal všetkých. Etické obavy týkajúce sa reprezentácie a zovšeobecňovania iných-ako-ľudí možno prekonať napríklad pridelením ľudského zástupcu alebo zástupkyne pre konkrétneho nečloveka, ideálne s príslušnými odbornými znalosťami (ako to robí napr. iniciatíva Organisms democracy [6]). Alebo jednoducho vlastným predstavením si ich pohľadu na priestor spoločne so získaním dostupných informácií (s vedomím, že naša znalosť je „z druhej ruky“). Ako by to mohlo vyzerať? Napríklad by sa človek pokúsil zmapovať priestor z perspektívy holuba a získané poznatky by priniesol do diskusie. V porovnaní s formálnym urbanistickým plánovaním dokážeme prepojením rôznych pozícií vytvoriť predstavu o svete, ktorá je objektívnejšia a zároveň pluralitnejšia: Aby sme sa dostali bližšie k (oveľa pestrejšej a zložitejšej) podstate veci, spájame mnohé subjektívne názory, pričom reflektujeme ich rôzne potreby a z nich vyplývajúce protirečenia. Spolutvorba preto vždy ide ruka v ruke s uznaním osobného vnímania a výberu, ktorý robíme z akýchkoľvek dôvodov (Haraway, 1988; Hooper, 1992; Perec, 1975).

Skúsenosti z periférie – neformálnej mestotvorby na Slovensku (a aj v ďalších krajinách strednej a východnej Európy) – môžu byť dôležitým vstupom k svetovým poznatkom o tom, ako sa napriek rozdielom a hraniciam dokážeme prepojiť cez rôznorodé subjektívne skúsenosti. Ak ich postavíme vedľa seba, môžu nám pomôcť vytvárať kvalitné a situované riešenia pre klimaticky odolné, ale rozmanité budúcnosti.

 

Poznámka

[1] Mestotvorbu chápeme ako širokú expertízu. Spája rôzne oblasti odbornosti, napríklad geografiu, architektúru, sociológiu, politiku, umenie a pod. Ich spoločným menovateľom je, že vplývajú na vytváranie priestoru a jeho podobu, či už zapájaním komunít, etikou plánovania, navrhovaním starostlivých politík, alebo výskumom, ako to definujú Miessen (2017) alebo Awan, Till a Schneider (2011). V tomto texte tak hovoríme o mestotvorbe ako o strešnom pojme, ktorý v sebe nesie prax rozmanitých profesií týkajúcich sa plánovania a tvorby priestoru.

 

Literatúra:

Awan, Nishat, Till, Jeremy a Schneider, Tatjana (2011). Spatial Agency: Other Ways of Doing Architecture. Routledge.

Froud, Daisy a Harris, Harriet (2015). Radical Pedagogies. Architectural Education and the British Tradition. RIBA Publishers.

Hooper, Barbara (1992). ‘Split at the Roots’: A Critique of the Philosophical and Political Sources of Modern Planning Doctrine. Frontiers: A Journal of Women Studies 13(1), s. 48 – 33.

Haraway, Donna (1988). Situated Knowledges: The Science Question in Feminism and the Privilege of Partial Perspective. Feminist Studies 14(3), s. 575 – 599.

Hirt, Sonia (2012). Iron Curtains. Gates, Suburbs and Privatization of Space in the post-Socialist City. Wiley-Blackwell.

Chelcea, Liviu a Druţǎ, Oana (2016). Zombie Socialism and the Rise of Neoliberalism in Post-socialist Central and Eastern Europe. Eurasian Geography and Economics 57(4 – 5), s. 521 – 544.

Krivý, Maroš (2020). Faceless Concrete Monsters, ca. 1990. In Kenny Cupers, Catharina Gabrielsson a Helena Mattson (ed.), Neoliberalism on the Ground: Architecture and Transformation from the 1960s to the Present (s. 89 – 109). University of Pittsburgh Press.

Kucina, Ivan (2016): Commoning the Uncommonness, Developing Urban Commons in the Post Socialist City. Rivista di Storia delle Idee 5(2), s. 106 – 116.

Lange, Torsten a Scott, Emily Eliza (2017). Making Trouble to Stay With: Architecture and Feminist Pedagogies. Field: Journal 7(1), s. 89 – 100.

Lokšová, Tereza (2021). Urban planning is a shared pursuit. In Lýdia Grešáková a Zuzana Tabačková (ed.), Playing Mestometer. Why do cities need a zoning plan? (s. 42 – 46). Spolka, Creative Industry Košice.

Miessen, Markus (2016). Crossbenching. Towards Participation as Critical Spatial Practice. Sternberg Press.

Moravčíková, Henrieta, Szalay, Peter, Haberlandová, Katarína, Krišteková, Laura a Bočková, Monika (2019). (Ne)plánovaná Bratislava. Oddelenie architektúry, Historický ústav SAV.

Perec, Georges (1975). An Attempt at Exhausting a Place in Paris. Waking Press.

Zabloudilová, Táňa (Redaktorka). (2021, 1. november). Petr Klápště – Pro kvalitní participace je zásadní mapování komunity [epizóda podcastu]. In Bulvár. Alarm. https://soundcloud.com/advojka2013/bulvar-26-petr-klapste-pro-kvalitni-participace-je-zasadni-mapovani-komunity [7]

Sýkora, Luděk (1994). Local Urban Restructuring as a Mirror of Globalisation Processes: Prague in the 1990s. Urban Studies 31(7), s. 1149 – 1166.

Tronto, Joan (1993). Moral Boundaries: A Political Argument for an Ethic of Care. Routledge.