Vytrvalá revolúcia (Ženy a vedúce úlohy)

[3]Podľa Heleny Łuczywo sa skupinám pôsobiacim v ilegalite podarilo celých sedem rokov udržať pri živote a naplno fungovať vďaka spôsobu, akým ženy v týchto skupinách zastávali vedúce úlohy. Každodenná realita skupín bola často veľmi jednotvárna a Helena trvá na tom, že „to bola vlastne nuda“. Napriek tomu si uvedomuje, že práve dlhotrvajúca každodennosť vytvorila priestor na to, aby mohli vzniknúť nové skupiny, nové myšlienky a protestné aktivity, ktoré potom koncom osemdesiatych rokov pomohli Solidarite iniciovať nečakané zmeny.

Pred rokom 1989 Helena síce považovala za nevyhnutné a ušľachtilé vlievať do Solidarity deň čo deň novú energiu, no súčasne pochybovala o tom, či to má celé nejaký význam. „Nikto z nás neveril, že by sa Poľsko mohlo oslobodiť od komunizmu. Bol to jednoducho systém. Mohla si snívať alebo si mohla čítať o tom, že sa Poľsko stane nezávislým, no zdalo sa, že systém je veľmi stabilný. Nedokázali sme si predstaviť, ako by sme sa zbavili komunizmu bez toho, že by vypukla veľká vojna. Jednoducho sme si mysleli, že komunizmus pretrvá naveky. Samozrejme, všetky dôležité zmeny sa nemohli udiať za jedinú noc. Keď sa obzriem späť, myslím si, že naša revolúcia bola vytrvalá, teda taká, akú najlepšie vedia robiť ženy.“  

Obraz „vytrvalej revolúcie“, ktorý načrtla Helena, pripomína jednu z hlavných myšlienok opozície, ktorú si Solidarita osvojila – myšlienku „seba-obmedzujúcej revolúcie“, ktorú tvoria pokojné občianske aktivity a ktorá si sama stanovuje hranice. Tejto gándhíovskej predstave nenásilného odporu však Helena dodala ďalší rozmer – (údajne) trpezlivý ženský dotyk, ako aj vieru, že ženy budú mať napokon úspech. Ale ako je možné, že Helena mala pocit, že ženy dokážu viesť vytrvalú revolúciu lepšie než muži?

Z angličtiny preložila Alexandra Ostertágová.

Viac čítajte v knihe Občianky a revolucionárky [3].