„-ová“

Priestor, ktorý dostávajú ženy – umelkyne v inštitucionalizovanom prostredí galérií a múzeí, sa v posledných rokoch zväčšuje a rozširuje. Okrem kvality a relevantnosti diel týchto autoriek je zaujímavý aj pohľad na ich vtedajšiu i terajšiu rodovo podmienenú pozíciu v rámci špecifických politických, spoločenských a kultúrnych kontextov, v tomto prípade časti bývalého východného bloku.

Jarmila Čihánková, Viera Kraicová, Anastázia Miertušová, Naďa Rappensbergerová, Agnesa Sigetová, Irena Tarasová a Blanka Votavová tvorili v zlomových obdobiach 60. a 70. rokov vo vtedajšom Československu plnom politického otepľovania a ochladzovania, mašinérie centralizovaných štátnych objednávok, zväzov a zákazov. Zároveň tvorili aj v dobe, ktorá priala rozmachu knižnej ilustrácie, keď napríklad vzniká medzinárodné Bienále ilustrácie Bratislava (1967). Ilustrované boli vo veľkej miere nielen knihy pre deti a mládež, ale aj poézia, historické eposy, detektívky, romány a faktografická literatúra. Medzi vystavujúcimi umelkyňami sú autorky, ktoré sa primárne venovali iba ilustrácii, ale aj také, ktoré ilustrovali popri svojej voľnej maliarskej či grafickej tvorbe. Boli síce socialisticky emancipované prácou, no ostali aj dvojito zaťažené – kvôli nezmenenému prístupu k starostlivosti a deľbe práce v rámci rodiny a v domácnosti. Aj keď v slovenskom kontexte nejde v týchto rokoch o vyslovene feministické pozície, inú pozíciu oproti svojim mužským kolegom si bez pochýb uvedomovali aj ony.

A tak v roku 1958 vznikla popri čisto mužských umeleckých zoskupeniach prvá čisto ženská umelecká Skupina 4 (Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková, Tamara Klimová, Viera Kraicová). Sila kolektívnej prezentácie priniesla týmto umelkyniam platformu, pomocou ktorej sa stali viditeľnejšími. Ich predstavy o slobodnej tvorbe a umení boli postulované podobnou rétorikou a s príbuznými cieľmi, ako to bolo napríklad u členov Skupiny Mikuláša Galandu, no recepcia ich diel bola aj neskôr podmienená práve ich rodom, domnelo ženským „emocionálnejším prístupom“ (Ľudmila Peterajová).

Koncom 60. rokov prinieslo neformálne združenie Bratislavské konfrontácie možnosť prezentovať rovnakým dielom svojim členom aj členkám – išlo predovšetkým o manželské páry (medzi nimi bola aj Anastázia Miertušová). Manželmi viacerých umelkýň boli totiž často umelci alebo výtvarní teoretici, ktorí viac či menej hýbali aj cestami svojich partneriek. Češka Blanka Votavová tak nasledovala do Bratislavy svojho manžela – hudobníka Ferdinanda Votavu. No práve mužské mená sú ešte stále silnejšie vpísané do nášho kultúrneho povedomia, hoci práce oboch z dvojice boli v čase ich vzniku rovnako aktuálne a silné. Aj na papieri vyzerajú všetky vtedajšie organizácie ako chlapčenské kluby, automaticky pomenované generickým maskulínom – nielen v rámci Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ale aj napríklad koncom 60. rokov založeného Clubu grafikov (jeho výraznými členkami boli grafičky a ilustrátorky Viera Gergeľová a Viera Bombová).

Sedemdesiate roky priniesli mnohým normalizačnú stagnáciu, no v ilustrácii našli útočisko aj tí a tie, čo na oficiálnych prezentáciách umenia neboli vítaní a vítané. Priestor pre autorský experiment sa dal ešte stále nájsť aj tu – a práve na origináloch jednotlivých ilustračných súborov ostáva krásne čitateľný. Rukodielnosť vtedajšej ilustrátorskej tvorby sa neodrážala iba v kresbovej či grafickej bravúre, ale aj v premyslenom skladaní obrazov z už existujúcich fragmentov, predovšetkým prostredníctvom obľúbenej techniky koláže.

Zatiaľ čo novinové a textilné koláže Ireny Tarasovej v knihách pre deti pohlcujú vzormi, farbami a textúrami celú obrazovú plochu, prinášajú do scén nevídanú sladkosť, prístup Anastázie Miertušovej ku koláži pri beletrii pre dospelých je oveľa strohejší, civilistickejší, gradovaný v odtieňoch sivej – v súlade s jej voľnou tvorbou, ktorej stredobodom sa stala geometria, predovšetkým variácie kruhu. V Miertušovej ilustráciách prináša napätie a zaujímavé momenty kontrast medzi rozpitou škvrnou a presnými líniami kolážových a geometrizujúcich častí. Jarmila Čihánková vyniká schopnosťou prispôsobiť výraz svojich ilustrácií rôznym žánrom. Jej tvorba pre najmenšie deti je koloristicky rozihraná, v tituloch určených mládeži si volí jeden určujúci farebný tón, na základe ktorého rozvíja scény jednotlivých dobrodružstiev. Poézia jej zas ponúkla možnosť abstraktnejšieho prejavu, ktorý je asi najviac v súzvuku s tým, čo poznáme z jej konštruktívnejšej polohy, kde sa hrá s formami a štruktúrou línií. Viera Kraicová ostáva v ilustrácii do veľkej miery verná svojmu maliarskemu princípu, ktorý kombinuje veľmi organickú, svojou kvalitou priam kaligrafickú linku a rozpínavú farebnú škvrnu.

V kontexte tvorby žien pohybujúcich sa na poli ilustrácie v 60. a 70. rokoch je zaujímavé pozrieť sa bližšie predovšetkým na ženské figúry/postavy v rámci jednotlivých sérií vystavených autoriek. Namiesto polonahých divožienok, projekčnej plochy mužského pohľadu a fantázie, u nich dostávajú priestor komplexnejšie poňaté dievčenské a ženské figúry. Deje sa tak pozorovaním života ženy v jej jednotlivých fázach a odtieňoch, prostredníctvom jej vlastného sebauvedomovania a sebainscenácie – od zvedavých dievčatiek Tarasovej po osamelé, zasnené či melancholické postavy Votavovej. Miera ich štylizácie a idealizácie je u každej autorky iná, u Agnesy Sigetovej dochádza programovo k deformácii figúr, akémusi existenciálnemu kŕču (či kŕču z ducha doby?). Aj tieto umelkyne, rovnako ako ich kolegovia, citlivo vnímali spoločenské zmeny a otrasy – niektoré z nich priamo a adresne v tvorbe reagujú na násilné ukončenie Pražskej jari (napr. Viera Kraicová vo svojej maliarskej tvorbe, Naďa Rappensbergerová v cykloch litografií z konca 60. rokov). V 70. rokoch sa zas na chvíľu sústredila pozornosť na ženy globálne, cielene a symbolicky – prostredníctvom Medzinárodného roku ženy v 1975 (Naďa Rappensbergerová získala cenu za svoju novelu Jediné ráno v súťaži k Roku ženy v 1978). Viac ako Medzinárodný deň žien, ktorý sa za socializmu stal skôr karafiátovou karikatúrou, však ženy potrebovali a potrebujú nebyť výnimkou, privlastnením, tou druhou, ale rovnocennou partnerkou vo všetkých oblastiach života a umenia.

Sprievodný text k výstave -ová [2] zverejňujeme s láskavým súhlasom TOTO! je galéria [2].

Pozrite si virtuálnu výstavu -ová [3].