Neposlušnosť

Vlastne to vyzeralo ako dobrý nápad: „Dajme čisto ženskú zostavu.“ Sedem výnimočných žien, ich diela z prelomu 60. a 70. rokov dvadsiateho storočia – navešajme ich ilustrácie na steny a pozorujme, ako sa menili v tom zlomovom období (lebo také bolo). Ako ich tvorba kráčala od anexie tradičných predstáv o tom, ako má vyzerať kniha, cez experimentovanie s formou, od provokácie oblúkom k ustaľovaniu sa v konformnom až konzervatívne nehybnom, znormalizovanom priestore.

Na toto sme mali nabité.

Potom sa však téma začala nekontrolovateľne skrúcať, robila si, čo chcela, kopili sa ďalšie a ďalšie otázky. Už len tá základná, prečo hovoriť o ženskom umení? Nie je to nasilu, hľadať spojovacie prvky v rode – v niečom, čo ony samy nemohli ovplyvniť, len sa tak, ako ženy, narodili? A potom čo? Budeme ho porovnávať s tým mužským umením? Vytvoríme pre ne špeciálne kategórie ako v atletike? Nech sa páči! Beh na 800 metrov muži, koláž ženy. Kto vyhral?

Je však dôležité pozerať sa na umenie aj inak. Pýtať sa na kontext, v ktorom diela vznikali, skúmať, čo všetko ovplyvňovalo ich vznik. A to sa dá len z čriepkov, len z momentiek, zo zachytených výpovedí.

Keď zmeníme uhol pohľadu, keď sa presunieme od štatistík k obsahu, aj taká banálna otázka, či je žien v ilustrácii veľa alebo málo (veľa), bude mať svoju odpoveď tiež v tom, aké miesto v umení ilustrácia má. Lebo čo si budeme hovoriť – je to muklovčina. Hodiny za stolom s ohnutým chrbtom a jasne určeným zadaním vychádzajúcim z textu a potom zasa z názoru výtvarnej redakcie, ktorá vám kolíkuje priestor, kde sa môžete pohybovať. To môžu robiť iba fanatici – a tí, ktorí nemajú veľa iných možností. Do ktorej skupiny patria ženy? Hm. A potom témy: jasné, ženy najviac ilustrovali leporelá a nežné knižky pre malé deti. V takej mohutnej edícii ako sú STOPY, nájdete len osem kníh od ilustrátoriek oproti 148 od ilustrátorov. Nikomu v tom vydavateľstve vtedy asi nenapadlo, že by rovnako dobre (alebo rovnako priemerne) ako ich kolegovia zvládli nakresliť tomahavk či vesmírnu loď.

Uzavretý priestor, obmedzenia, limity.

To sú všetko veľké ženské témy.

Nerovnosti sú často ukryté v drobnostiach, v stereotypoch a hierarchiách. V zvykoch prenášaných z generácie na generáciu často tak nenápadne, že ich po čase prijmeme za svoje a nezamýšľame sa nad tým, či sú pre niekoho (dokonca pre polovicu nášho sveta) spravodlivé alebo dobré.

Pozeráme sa na tie ilustrácie a hovoríme si, aké dobré, aké dravé museli byť tie ženy, čo ich vytvorili, aby získali priestor, v ktorom bude všetkým jasné, že nie sú len okrasou, ornamentom, tou príponou „-ová“, čo nestojí sama, ale vždy je k niečomu prilepená.

Aké neposlušné.

 

Vystavované autorky

Jarmila Čihánková

Na prelome 50. a 60. rokov sa stala jednou z členiek tzv. Skupiny 4 (Oľga Bartošíková, Jarmila Čihánková, Tamara Klimová, Viera Kraicová) – prvej slovenskej ženskej výtvarnej skupiny s jasným manifestom a umeleckým programom. Patrí k protagonistkám neokonštruktivistických tendencií v slovenskej výtvarnej tvorbe. Ilustrovala napríklad Tri básne Jevgenija Jevtušenka (1963), Robinsonku Marie Majerovej (1963) či Stopu na asfalte Eleonóry Gašparovej (1964).

 

Viera Kraicová

Je jednou z najvýznamnejších slovenských výtvarníčok 20. storočia. Tiež patrila do Skupiny 4, ktorú s ďalšími výtvarníčkami založila v roku 1959. Ilustrácii sa venovala systematicky od polovice 50. až do 80. rokov a založila ju na sile farebného výrazu, lapidárneho až primitivizujúceho zjednodušenia tvarov a dramatickej štylizácie. Jej diela sú napríklad súčasťou Babičky Boženy Němcovej (1965), Čakanky Ľudmily Podjavorinskej (1972) či Ovídiových Premien (1969).

 

Anastázia Miertušová

Venovala sa maľbe, úžitkovej grafike i geometricky nefiguratívnej plastike. Vytvorila ilustrácie k desiatkam kníh najmä pre dospelých čitateľov - najčastejšie vo forme koláží. Spájala a tvarovala rôzne materiály tak, že jej knižné diela často pôsobia doslova konštruktivisticky. Nájdeme ich napríklad v Noci v Lisabone či v Troch kamarátoch Ericha Mariu Remarquea (1966), v Skúške vodou Gunnara Ekelöfa (1971) aj v Zrkadle tieňov Valerija Briusova (1978).

 

Naďa Rappensbergerová

     Rovnako je ilustrátorkou ako voľnou grafičkou, v roku 1969 viedla skupinu Graphic Art. Vytvorila viac než 200 kníh pre deti aj pre dospelých. Jej tvorba sa prelína: tá voľná výrazne ovplyvňuje ilustračnú“. Často na seba vrství  momentky tenkou vlásočnicovou kresbou. Z jej kníh môžeme vybrať Spievajúce drevo Helena od Eleonóry Gašparovej (1967), Požičiate nám manžela? od Grahama Greena (1969) či Miesto určenia neznáme od Agathy Christie (1972).

    

Agnesa Sigetová

     Debutovala v roku 1966 v Galérii mladých, ale po roku 1971 vystavovala málo, o to viac ilustrovala. Aj v knižkách však bola expresívna až sugestívna, experimentovala s technikou, skúšala nové výrazové možnosti, ako napríklad fotokoláž. Nájdeme ju napríklad v básňach Edith Södergranovej Jesenná lýra (1969) či v Troch knihách nepokoja Miroslava Válka (1967) alebo aj v Strašidlách na dobrú noc Alfreda Hitchcocka (1968).

 

Irena Tarasová

     Na VŠVU síce skončila monumentálnu maľbu, ale – či už ako ilustrátorka, alebo vo voľnej tvorbe – pracovala najmä s kolážou. Kúsky papiera, látok či čipiek sa stali prostriedkami pre vyjadrenie emócií, pre to, aby sa dostala čo najbližšie k „svojim“ postavám. Z jej diel si okrem kultového Už ho vezú od Ľudmily Podjavorinskej (1965) pripomeňme Ňuňa je sama doma od Nataše Tanskej (1969), z kníh pre dospelých Janu Eyrovú od Charlotte Brontëovej (1968).

 

Blanka Votavová

     Venovala sa ilustrácii, voľnej grafike, kresbe aj art protisu. V jej portfóliu nájdeme viac než päťdesiatku kníh, prevažne pre menšie deti. Množstvo z nich je inšpirovaných ľudovou ornamentikou z rôznych kútov Slovenska. Jej pokojné, tlmené až meditatívne diela môžeme nájsť v Modrobielom svete Márie Topoľskej (1974), v knihe Ako dočiahneme slnce Štefana Žáryho (1979) aj v Štvornohom námorníkovi od Benna Pludru (1964) alebo vo Veľkej novine o malom chlapcovi od Octava Pancu-Iaşiho (1967).

 

Sprievodný text k výstave -ová [3] zverejňujeme so súhlasom TOTO! je galéria [3].

Pozrite si virtuálnu výstavu -ová [4].