Spisovateľka Olga Tokarczuk v Bratislave

Jedna z najznámejších poľských spisovateliek Olga Tokarczuk vystúpi na Stredoeurópskom fóre, kde bude čítať zo svojich diel a diskutovať s Janou Cvikovou a Janou Juráňovou o literatúre, hraniciach, feminizme, samozrejmosti aj putovaní.

KEDY: nedeľa 17. novembra o 11.00
KDE: Pisztoryho palác, Štefánikova 25, Bratislava

Na podujatí si môžete kúpiť posledné kusy románu Olgy Tokarczuk Dom vo dne, dom v noci [3], ktorý vyšiel v Knižnej edícii ASPEKT [4] v preklade Karola Chmela.
Nenechajte si ujsť ani panel „Prečo je Európa stále nažive?", na ktorom vystúpi Olga Tokarczuk.

Podujatie môžete sledovať naživo TU [5].

Z románu Dom vo dne, dom v noci:
Zaplavilo ho zúfalstvo, že si s tým všetkým neporadí, že sa ocitol v tej zriedkavej situácii, z ktorej naozaj niet východiska. Pritúlil sa k drobným dievčenským prsiam a plakal. „Chcel by som, aby zomrela,“ povedal zrazu nahlas a zľakol sa svojho hlasu. Agni mu odstrčila hlavu tak, aby mu videla do tváre. Jej čisté, mladé oči mu teraz pripadali ako oči dravca. Ten pohľad odkiaľsi poznal. „Čo si to povedal? Zopakuj to.“ „Chcel by som, aby zomrela,“ zopakoval poslušne.

O Autorke:
Olga Tokarczuk je najznámejšia súčasná poľská spisovateľka. Žije vo Varšave. Vyštudovala psychológiu, píše romány a eseje a je jednou z mála autorov, ktorí sa tešia rovnakému uznaniu u čitateľov ako u kritikov. Je nositeľkou mnohých cien, napríklad Ceny Nadácie Kościelskich (1997) a jej knihy boli preložené do vyše dvadsiatich jazykov. V slovenskom preklade vyšli jej romány Anna In v hrobkách sveta a Dom vo dne, dom v noci, za ktorý roku 1999 získala najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike. Do češtiny boli preložené aj romány Poslední příběhy; Běguni a Svůj vůz i pluh veď přes kosti mrtvých. Roku 2012 vyšla kniha esejí, Dzień niedźwiedzia (Deň medveďa): „V Poľsku sa vyskytujú nevyrozprávané a nevýrazné miesta s prerušenou naratívnou kontinuitou, miesta, čo chýbajú na mentálnej mape, miesta na periférii, zbavené dejín, dávajúcich zmysel, miesta, ktoré sa ešte celkom neadaptovali a v konečnom dôsledku sú ‚nepoľské‘, pretože sa ešte nezapísali do kolektívnej pamäti a tradícií. Sú to miesta-pankharty. Je to tá zemepisne a historicky najvzdialenejšia provincia, poľská obdoba Stasiukovho stredoeurópskeho Badabagu. O takýchto miestach sa nedá písať len tak. Aj to nevinné rozprávanie, ten najskromnejší malý príbeh sa okamžite uchytí, ako keď štep zriedkavej rastliny vložíme do vody, aby vyhnal korene. Sú to zriedkavé miesta, kde obyvatelia-čitatelia berú literatúru smrteľne vážne. To nie je hra so slovami, žiadny ,izmus‘, žiadna ,cia‘. Na takýchto miestach literatúra naďalej plní funkciu, na ktorú sa v Centrále už zabudlo: spája ľudí pri zosúlaďovaní akejsi reality. Vytvára čas, budúcnosť, vyznačuje mantinely identity, kope základy kultúrnej pospolitosti, stavia cesty, vedúce do zvyšku sveta.“
Zo stránky Stredoeurópskeho fóra.