Zásteru? Radšej knihu!

Vzdelávanie žien je posilnením ich postavenia, tvrdí tohtoročná téma Mesiaca histórie žien [3]. Vedeli to aj tri osobnosti, ktoré nachádzame pri hľadaní „ženskej genealógie v oblasti feministického myslenia a praxe na Slovensku" (Cviková, 2011, s. 9) – Hana Gregorová, Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová.

Hana Gregorová: Slovenka pri knihe [4]
Žena začala túžiť po štúdiu, po prelome starého názoru na ženu, tradícia však stavala ju len do kuchýň, dopúšťala len pasívnu účasť na veciach verejných. A preto nastával ťažký boj vnútorný i boj s okolnosťami. Dievčatám poskytovala sa možnosť učiť sa cudzej reči preto, že to bola móda, ale pravé hlboké vzdelanie bolo pre ne snom a ťažkým zápasom.
Bol v tom akýsi kontrast či vrtoch doby. Najprv sa žene vyčítalo, že je neučená, neschopná priblížiť sa mužovým ideálom, a keď prosila, modlila sa, s plačom vymáhala kúsok vzdelania, zhasli jej sviečku, od knihy oddúrali ešte aj v nedeľu odpoludnia. Trávenie času nad knihou menovali lenivosťou, márnením času.
„Na žiaden spôsob nesmie sa prázdnym rečiam obetovať všetko ostatné,“ volala proti tomu Šoltésová, „lebo z toho neomylne nasledovala by nekonečná prázdnota duševná, nahliadne každý. Ale my, bohužiaľ, akosi už tak navyknutí sme, merať vzdelanosť ženy podľa znalostí cudzích rečí.“ Na nedokonalosť, povrchnosť takého vzdelania poukazovala neraz i Vansová živým slovom i perom. Vzdelaniu ženy stavali sa veľké prekážky, a tu znova musím opakovať, že nás nepotláčal len nepriateľ, potláčali sme sa i sami z malicherných, úzkoprsých príčin. (S. 233 - 234)

Terézia Vansová: Slovenka doma i na cestách [5]
Vôbec život Dobšinského je taký bohatý, že ho nemožno krátkymi vetami odbaviť. V novele Hojže Bože snažila som sa zachytiť v osobe Prelockého približne osobnosť Pavla Dobšinského. Úfam sa, že sa nájde z našich mladých spisovateľov niekto, kto sa chopí myšlienky a ocení život i dielo Pavla Dobšinského. Mne bol veľmi vzácnym a obdivuhodným švagrom: keď sa oženil, mala som desať rokov, ale bol ku mne láskavý, rád žartoval a doniesol mi peknú knihu Slovenské povesti. Oh, aký to bol pre mňa poklad! Keby som tú knihu ešte mala! Neskoršie, keď už som bola v Lomničke, ale o spisovateľstve ešte nebolo ani reči, v svojich pekných, zaujímavých listoch, plných vtipných poznámok, ma vystríhal pred spisovateľstvom. A tieto jeho slová iste vznikli z obáv mojej mamičky, ktorá nemala rada „učené“ ženské. Ešte v Rimavskej Sobote raz na návšteve povedal profesor Fábry môjmu otcovi: „Pán farár, nak dajú to dievča ďalej učiť, bude skvele napredovať a môže sa stať samostatnou.“ Apíkovi sa to páčilo, lebo bol presvedčený, že je to výsledok jeho výchovy, na ktorej si veľmi zakladal, ale mamička sa zhrozila a povedala: „Nie, nie, ja nechcem učenú dcéru!“ No ona bola na ten čas neobyčajne vzdelaná. Musela kdesi počuť alebo čítať o akejsi emancipovanej nestvore. A v tomto prípade naložila alebo vnukla Dobšinskému, aby mi také vrtochy vybil z hlavy. Dobšinský to pekne a šetrne vykonal. „Tá cesta u nás tŕnistá,“ tak píše, „to spisovateľstvo... Pozor na pršteky! Krídelká si muška popáli, keď strmo do svetla letí. Ja by som seriózne myslel, abys’ len niekedy písala, keď dostačíš. Málo to bude, ale dobre. To slávik v Kollárovej čítanke vraví. Ty iste nemáš záhrady a hospodárstvo ako moja Adelka, môže sa ti dôjsť niekedy trochu času aj písať. Ale preto nikdy nepolož na stranu svoje najkrajšie na svete povolanie, t. j. starosť o svojich a o domácnosť. (S. 297 - 298)

Elena Maróthy-Šoltésová: Dozvuky k poslednému valnému shromaždeniu Živeny
Vôbec tak sa patrí, aby ženské už ako ženské vzdelané boly. Nespravodlivosť je poskytovať len jednej, len mužskej polovici ľudského pokolenia dobrodenia vzdelanosti. Všade, v celom osvietenom svete dvíha sa i ženská vzdelanosť, lebo je všemožne podporovaná; len u nás na Slovensku nenapreduje zhola nič, nie azda preto, že by sme my Slovenky boly menej nadané, menej vzdelania schopné a vzdelania chtivé, než ženy iných národov: lež preto, že všetky pomery, v akých žijeme v našej vlasti, nesmierne obťažujú nám prístup k nej. (S. 15)

Hana Gregorová, Terézia Vansová a Elena Maróthy-Šoltésová vás prevedú marcom – Mesiacom knihy a Mesiacom histórie žien, ako aj knižnicou ASPEKTU. [6]
 

Citáty z kníh:

Cviková, Jana: Editoriál. Čítanka Terézie Vansovej. In Cviková, Jana - Juráňová, Jana (ed.). Terézia Vansová - Slovenka doma i na cestách. Bratislava: ASPEKT 2011, s. 9 - 15.

Cviková, Jana - Juráňová, Jana (ed.): Hana Gregorová - Slovenka pri knihe. Bratislava: ASPEKT 2007.

Cviková, Jana - Juráňová, Jana (ed.): Terézia Vansová - Slovenka doma i na cestách. Bratislava: ASPEKT 2011.

Maróthy-Šoltésová, Elena: Dozvuky k poslednému valnému shromaždeniu Živeny. In Mrázová, Lea: Začatá cesta. Výbor z článkov E. Šoltésovej. Turčiansky Sv. Martin: Vydavateľstvo Živeny 1934, s. 12 - 22