Odolávaš márne (úryvok)

V rámci medzinárodnej kampane sme si pre vás pripravili úryvok z knihy kanadskej feministky, spisovateľky a aktivistky v oblasti rodovo podmieneného a sexualizovaného násilia Julie S. Lalonde Resilience is Futile. V knihe spracováva skúsenosť s viac ako desaťročie trvajúcim prenasledovaním zo strany bývalého partnera.

 

***

Keď známym poviete, že váš partner bol násilný, v hlave si vytvoria obraz. Poznám to, pretože boli časy, keď som si ho maľovala tiež. Myslíme si, že ten obraz nás ochráni. Keď sa budeme vyhýbať takým mužom, budeme v poriadku.

Xavier sa stal násilným. Xavier sa stal tým, kto znásilňuje. Ale nie v to leto. Vtedy v lete, keď som sa do neho zaľúbila, taký nebol.

V tú letnú noc v tichom dome v mojej posteli ma pobozkal och-tak-sladko a obaja sme vedeli, že prišla naša veľká chvíľa. V tej posteli som bola panna len ja, ale Xavier bol nežný a milý a stále sa uisťoval, či som v poriadku. Držal ma pevne, no dával pozor, aby sa vyhol obrovskej modrine, ktorá sa mi rozprestierala cez celé ľavé stehno. Na pár hodín sme zaspali a pred brieždením som ho odviezla domov. Veľmi som ho ľúbila.

Ale nenahovárala som si, že ide o lásku „navždy“. Nedávno som sa rozišla s Jasonom, aby som sa mohla presťahovať a rozprestrieť krídla. Žiadna časť mňa sa nechcela upísať ďalšiemu dlhodobému vzťahu na diaľku.

Zorganizovala som veľkú rozlúčkovú párty v kempe a pozvala všetkých priateľov a priateľky. Väčšina z nich zostávala doma a išla študovať na miestnu univerzitu, takže sme odchádzali len ja a brat, môj budúci spolubývajúci. V noci po sexe začal Xavier plakať. Prosil ma, aby som ho nenechala. „Môže to fungovať, Julie. Dokážeme to.“

Jednému mužovi som už vtedy v lete ublížila. Mužovi, ktorého som ľúbila. Nedokázala som zlomiť ďalšie srdce. Prehovoril ma a nakoniec som povedala, že to môžeme skúsiť. „Uvidíme, ako to pôjde do vďakyvzdania.“ Tušila som, že je to hrozný nápad, ale on vyzeral, že sa mu strašne uľavilo.

O pár dní sme si s bratom zbalili veci, vzala som mačku a vydali sme sa na cestu. Sťahovali sme sa do Ottawy. Išli sme na univerzitu. Nakoniec to predsa len bolo Juliino leto!

Do školy som sa zaľúbila na prvý pohľad. Milovala som knižnicu, kaviarne, spoločenské miestnosti. Milovala som anonymitu prednáškových sál pre päťsto ľudí. Milovala som to, že som bola neznámou tvárou v tisícovom dave. Prišla som na univerzitu študovať a stať sa človekom, ktorým som vždy chcela byť.

Ale Xavier mal pocit, že som ho opustila. Zabávala som sa, stretávala nových ľudí, stávala som sa sama sebou, osobou nezávislou od tieňa svojho staršieho brata, hviezdneho atléta, aj od chaotického rodinného života naplneného starostlivosťou o starú mamu a prastarého otca. Nebola som niečia mladšia sestra. Nebola som obľúbená šoférka pre všetkých. Nebola som Xavierova frajerka. V Ottawe som bola len ďalšia študentka prvého ročníka.

Moja nezávislosť Xavierovi prekážala najviac. Zašiel tak ďaleko, až trval na tom, že si musíme navzájom čítať denníky, pretože „by sme pred sebou nemali mať tajnosti“. A keďže mu nestačilo môj denník len čítať, na okraje dopisoval poznámky a dodal aj dobrých dvadsať strán vlastného textu. Písal o mne v tretej osobe, akoby písal otvorený list svetu o tom, ako ma nielen miluje, ale je mnou posadnutý.

Prvý mesiac, čo som bola preč, ma Xavier navštívil viac ako raz a pre jeho návštevy som prišla o prvú prácu v Ottawe. Keď robíte v obchode, musíte pracovať cez víkendy. Manažérovi sa nepáčilo, keď som na poslednú chvíľu rušila služby, pretože môj priateľ sa neočakávane ukázal v meste.

Po každej návšteve Xavier odchádzal v slzách a trval na tom, že bezo mňa nemôže žiť. Počas jedného videohovoru mi povedal, že sa musí presťahovať do Ottawy, aby mohol byť so mnou. Spanikárila som. Ľúbila som ho, ale potrebovala som svoj priestor. Mala som školu! Nepotrebovala som žiadne rozptyľovanie. Ale Xavier ma neúnavne presviedčal, až kým som neprišla na skvelú výhovorku. „Rodičia mi nedovolia s tebou bývať. Vždy hovorili, že ľudia spolu nemajú čo bývať, kým nie sú aspoň zasnúbení. Prináša to vzťahu nešťastie.“

Mala som pocit, že som získala trochu času. Až kým som neprišla domov na Deň vďakyvzdania a nedostala, vcelku bezohľadne, zásnubný prsteň. Rozpovedal príbeh, ako bol v jedálenskej časti nákupného centra, kde našiel kreditnú kartu. V reštaurácii netušili, komu patrí a na ceste do strát a nálezov si uvedomil, že je to znamenie – znamenie, že mi má kúpiť prsteň a požiadať ma o ruku. Bez honosnej žiadosti, ani neviem ako, mala som na prste snubný prsteň a nemala som už žiadne výhovorky. Onedlho sa Xavier objavil pred dverami v Ottawe.

Aby sme sa všetci do bytu pomestili, museli sme veľa pomeniť. Môj úbohý brat sa musel vysporiadať s tým, že sestra s frajerom bývajú vo vedľajšej izbe. Moja spolubývajúca sa musela vyrovnať v tým, že je zrazu outsiderkou. Iste, nájomné bolo nižšie, ale určite to nestálo za prítomnosť ďalšej osoby, ktorá akosi stále stála v ceste. A ona vždy stála v ceste. Xavier bol opakom nenápadnosti. Musel všetko vidieť a byť vždy videný. Bol skurvene vyčerpávajúci.

Brat, spolubývajúca aj ja sme chodili do školy a brigádovali. Boli sme zaneprázdnení. Xavier nemal na práci nič okrem mňa. Bol znudený a nepokojný, mal priveľa času a každým dňom bol mnou posadnutý viac a viac. Myslela som, že pomôže, keď si nájde prácu, ale nepomohlo. V malom obchode v miestnom nákupnom centre mal opravovať počítače. Práca ho síce pravidelne dostávala z domu, ale mne to neprinieslo žiadny priestor na nadýchnutie. Pokračoval vo svojej obsesii.

Prvý raz som pripustila, aký je Xavier príšerný, v zápise do denníka z 29. novembra 2003 –niečo vyše mesiaca po tom, čo sa ku mne nasťahoval, a päť mesiacov po tom, čo sme začali randiť. Denníkové zápisky boli sčasti vyznaním a sčasti prejavom pasívnej agresie, pretože som vedela, že ich bude čítať.

„Ako sa opovažuješ! Nazval si ma sráčkou a vyvolal si vo mne pocit, že som ten najnepodstatnejší tvor na zemi len preto, že som s tebou nechcela mať sex,“ napísala som. „Prečo musíš brať ‚nie‘ ako urážku? Máš pocit, že ma vlastníš? Že prsteň na mojom prste (ktorý si ukradol!) znamená, že mám byť k dispozícii 24 hodín denne 7 dní v týždni? Myslíš si, že ti niečo dlhujem? ‚Tak ja znášam tvoje reči o médiách celé dni, teraz je rad na tebe, sklapni a vyfajči ma?‘“

Môj hnev a frustráciu bolo cítiť od začiatku, ako som však písala, prešla som od frustrácie k vyjednávaniu. „Ak ťa niečo trápi, povedz mi to. Nevybíjaj si zlosť tak, že ma nútiš robiť niečo, čo nechcem. My dvaja máme byť tím. Máme byť spolu. Nemám ležať v posteli a cítiť hrôzu z toho, že ‚nie‘ nevezmeš ako odpoveď. Máš ma ľúbiť takú, aká som.“

Nakoniec mi došla para a zmäkla som. „Xavier,“ končila som, „prosím, preber sa a povedz mi, že to bude lepšie.“ Tento kolobeh trval mesiace.

Len zopár priateliek mi dalo najavo, že Xaviera nemajú rady. A aj keď tak spravili, bolo to skôr v štýle „Je taký nechutný, čo na ňom vidíš?“ než „Xavier je násilník“. Nebolo to tak, že by si ma ľudia volali nabok a hovorili mi, aby som ho nechala. Bola som veľmi tajnostkárska a odhodlaná udržať veci čo najviac v súkromí. Slabý hlások vo mne vedel, že Xavier sa ku mne nespráva tak, ako by mal. Ale cítila som sa ako v slepej uličke.

Xavier trávil mesiace tým, že do mňa rýpal. Využil každú príležitosť, aby ma skritizoval, ponížil alebo ma primäl o sebe pochybovať. Užíval si to. V čase, keď telefonát stál celý majland a esemeskovanie neexistovalo, potreboval vždy vedieť, kde som. Našiel mi prácu za minimálnu mzdu v obchode s topánkami v nákupnom centre, kde robil on. Takto som strávila celú strednú školu, takže som bola vďačná za ľahkú prácu, ale veľmi rýchlo som si uvedomila, že je to len ďalší spôsob, ako ma kontrolovať. Keďže sme robili na jednom mieste, mohol ma ľahko sledovať. Čítal mi maily aj denník a netajil sa tým.

Žiť s násilným človekom je trýznivé. Niekedy je to smrť tisícimi bodnými ranami. Postupne z vás ohlodáva kúsok po kúsku, až kým sa nezlomíte a on sedí v predstieranom šoku a sotva zakrýva samoľúbu radosť z toho, že uspel a vyviedol vás z miery. „Upokoj sa. Prečo tak šalieš?“ Inokedy je to skôr ako mučenie simulovaným topením – znenazdajky vás zalejú prúdy útokov a vy zostanete taká užasnutá a zmätená, že sa snažíte vykoktať nespočetne veľa ospravedlnení a prosíte ho, aby prestal.

Xavier videl, že v mnohých oblastiach môžem viac ako on. Bola som na ceste za akademickým titulom. Mala som prácu a veľké sny. Vždy mi hovoril, aká som krásna a aký je hrdý, že som s ním. Oceňoval, ako vyzerám, ale zároveň sa uisťoval, že to všetko je len jeho.

 

***

Z knihy Resilience is Futile. The Life and Death and Life of Julie S. Lalonde [3] preložila Zuzana Maďarová.