Menštruácia? Tichšie prosím

„Pamätáte si na svoju prvú menštruáciu? Ja hej! To si ešte aj ona pamätá na mňa, ak bola čo i len trochu empatická. Bože! Skoro ma piclo! Dostať svoju prvú menštruáciu na Veľkú noc u starých rodičov v Trnave, to [je] presne to, čo chceš! To som mala za to, že som ju tak závidela spolužiačke Zuze. No na tom záchode s dvoma rôznymi osviežovačmi vzduchu a malým mydielkom v sieťke, zavesenom na umývadielku, ma túžba menštruovať opustila. No hanba sveta! Tak som to vnímala. Trvalo mi to naozaj veľmi dlho, kým som bola schopná povedať to aspoň mame. Aj to som od hanby plakala až tak, že som sa nevedela nadýchnuť!...” (Tormová, 2022)

Na konci tohto príspevku na sociálnej sieti Kristína Tormová vyzýva ženy: „A teraz vy!“ Pamätáte si na svoju prvú menštruáciu? Ja si teda pamätám a taktiež všetky ženy, ktorým som kedy položila túto otázku. Pred pár rokmi som sa s kamarátmi rozprávala o tom, prečo je ešte stále v niektorých reklamách na menštruačné potreby použitá modrá farba. Táto diskusia ma motivovala k téme diplomovej práce: zaujímalo ma, ako menštruáciu vnímajú iné ženy bez ohľadu na to, či sa narodili pred osemdesiatimi alebo osemnástimi rokmi. V tomto článku spracúvam výsledky diplomového výskumu, ktorý som robila v malej obci na severe Slovenska. V roku 2021 som realizovala rozhovory s 25 ženami troch generácií: najstaršia respondentka sa narodila v roku 1943 a najmladšia v roku 2001. Účastníčky rozhovorov sú anonymizované a v článku používam vymyslené mená.

 

Jav bez mena

Menštruácia je súčasťou života skoro každej ženy a aj napriek tomu sa väčšina ľudí v tradičnej vidieckej spoločnosti do polovice 20. storočia tvárila, že tento fyziologický jav neexistuje. Etnografka Emília Horváthová (1995) tvrdí, že ženy boli počas menštruácie považované za nečisté, preto sa mali držať v ústraní, preč od ostatných. Do polovice 20. storočia ľudia verili, že žena, ktorá menštruuje, môže negatívne ovplyvniť niektoré javy. Menštruujúce ženy sa mali vyhýbať činnostiam ako presádzanie rastlín, zaváranie či pečenie.

Etnologička Kamila Beňová (2010) zase spomína, že v tradičnej spoločnosti bola menštruácia tabuizovaná, čo sa odrážalo aj v jazyku. Na pomenovanie menštruácie sa používali náhradné názvy, ktoré mali mnohokrát negatívnu konotáciu. Aj vo výpovediach respondentiek v mojom výskume sa vyskytovali náhradné názvy, najčastejšie sa objavovali slová „menzes“ a „krámy“. Napríklad pojem krámy môže vyvolávať negatívne konotácie, keďže označuje aj starú opotrebovanú vec, haraburdu (Kačala, Pisárčiková a Považaj, 2003). Menštruácia sa vo výpovediach označovala aj ďalšími náhradnými pojmami ako „svoje dni“ alebo „to“. Vyskytlo sa aj obrazné pomenovanie spojené s farbou krvi – „červená“ – a označenia spojené so ženským elementom, ako napr. „ženské dni“, „ženské dôvody“, „tetka“, „tetka z Ameriky“. Jedna respondentka spomenula pojem „mala na sebe“, ktorý menštruáciu sprostredkúva ako niečo cudzorodé, čo nie je súčasťou ženského tela (Bužeková, 2020).

Náhradné označenia pre menštruáciu používali respondentky naprieč všetkými generáciami, to však nemusí znamenať, že je tabuizovaná rovnako ako v minulosti. Najmladšie respondentky (19, 20 r.), ktoré hovoria o menštruácii ako o krámoch, vysvetlili, že toto pomenovanie používajú aj ich matky a nikdy im nenapadlo hovoriť inak. Respondentka z najstaršej generácie si spomenula, ako počula rozprávať svoje sestry o menštruácii:

Ako sa to [...] rozprávalo, že prišla tetka z Ameriky. My sme nevedeli, že čo to. A ja sa jej pýtam, že doniesla aj dáke žuvačky? [Smiech] A to ony vedeli, o čom hovoria. (Milka, 70)

 

Menarché

Z rozhovorov vyplýva, že väčšina respondentiek sa o menštruácii nerozprávala ani s matkami. Aj preto o nej vedeli len málo, prípadne nemali žiadne informácie. Ženy z najstaršej (od 55 rokov) a strednej (od 30 rokov) generácie tvrdili, že netušili, čo sa deje s ich telom, keď objavili na nohavičkách krv. Respondentky z najmladšej generácie (od 18 rokov) už vedeli, že je to menštruácia.

Keď som sa pýtala na prvú menštruáciu, u respondentiek všetkých generácií prevládali negatívne pocity. Každá žena si pamätala na svoju prvú menštruáciu, pričom pre mnoho respondentiek z najstaršej generácie to bol veľký šok.

Ja si to tiež pamätám, ja som mala 13 rokov a 13. mája som to dostala, keď sme išli na haluzy. Na haluzy sme šli do hory a tam som sedela a naraz niečo červené a ja som sa zľakla, nám to nikto nerozprával. My sme možno nemali ani také poznatky zo školy, jednoducho len tak z počúvania alebo sme doma vložky pozerali, že prečo to mala, načo to mala. (Marína, 60)

 

Nebola som pripravená, rodičia sa s nami o tom nerozprávali, mamina sa s nami o tom nerozprávala. Tak bolo to také väčšie tabu. Bola to taká doba, čo sa o tom nerozprávalo, bolo to úplne iné ako teraz. Je to taká otvorená téma medzi všetkými, či v školách a tak. Predtým sa o tom nerozprávalo, skôr také utajené to bolo vždy. (Vilma, 46)

 

Ja si presne pamätám, ja som prišla u nás doma na vécko a zbadala som na nohavičkách a kričím, mami, mami, mne sa niečo stalo. No lebo u nás sa o tom vôbec nerozprávalo. Nevravela mi nikdy, čo ma čaká. Vedela som zo školy, čo ma čaká, ale som nevedela, že to takto príde. Som bola siedmačka. Ale to si presne pamätám ako dnes, ako som v tom dolnom záchode jačala, že som sa zľakla, čo sa mi stalo. (Tereza, 46)

 

Sa mi zdá, že ja som dostala skôr ako sestra a vieš, to bola taká doba, že som sa skôr za to hanbila. Som si pripadala ešte ako decko. Neviem, teraz tie deti sú také, že majú informácie. My sme to nevedeli, nepoznali a skôr sme sa za to hanbili, ako by sme mali byť hrdí, že už som žena. (Alica, 48)

 

Niektoré účastníčky výskumu mali informácie zo školy, ale ako samy hovorili, netušili, ako „to“ príde, kedy „to“ príde a aký dlhý čas budú krvácať. Jedna respondentka sa tak veľmi hanbila ísť za matkou, že si sama naskladala staré látky a tie používala:

To bolo, panebože, matere som sa hanbila, všetky vreckovky najprv som minula, potom [že] teraz idem s čím, tak utieračiky nastrihala som si. A potom som si išla zarobiť do fabriky, išli sme svačinárky robiť. A tam už prišla múdrejšia. Jooj, to si takô kúp, takô, takô a už sme neboli ubabrané. (Milka, 70)

 

V týchto výpovediach prevládali emócie ako strach, zľaknutie či pocity hanby a nečistoty. Ako píše Bužeková (2020, s. 178), „keď ide o emóciu vyvolanú produktami vlastného tela (elicitorom v tomto prípade je menštruačná krv), podľa evolučnej teórie je to odpor živočíšny, ktorého funkciou je ochrana tela i ‚ľudskosti‘, teda ‚správneho‘ obrazu seba“. A práve emócie hanby a strachu odkazujú na niečo zlé a nesprávne. U žien to vyvoláva pocit hanby, pretože „správny“ či „normálny“ sebaobraz je narušený menštruáciou.

Respondentka Linda (68) sa vyjadrila, že mala informácie od staršej kamarátky, ktorá už menštruovala. Rozprávala im, ako menštruácia prebieha, a ukázala im zakrvavenú handru, ktorú používala miesto vložky, keďže pred šesťdesiatimi rokmi veľa žien nemalo prístup k hygienickým potrebám. Linda však opisuje, že ona už používala vložky:

Ale už keď som to dostala, maminka mi povedala, tu si budeš dávať vložky, budeš to mať toľko a toľko, neboj sa, neumieraš. Lebo ja som sa skoro bála, že umriem z toho, keď krvácam. […] A moja mamina mi hovorila, že nie handru, my máme vyšší level. (Linda, 68)

 

Používanie hygienických potrieb výrazne ovplyvňuje reprezentáciu menštruácie u žien. Najstaršia generácia žien nemala taký prístup k hygienickým potrebám, poskytujúcim väčšiu ochranu, ako má najmladšia generácia, a preto sa im menštruácia častejšie spája so zakrvaveným oblečením, špinavou plachtou a nepohodlím.

 

Menštruačné hygienické potreby

Na Slovensku sa podľa Timkovej (2018) začali predávať ženské hygienické potreby v 60. rokoch 20. storočia. Botiková (2008) zase uvádza, že pravdepodobne niekedy v prvej polovici 20. storočia sa v slovenskom priemysle vyrábala vata a následne bola pre majetnejšie vrstvy prístupná aj v obchodoch. Na severe Slovenska približne do polovice 20. storočia však ženy nemali prístup k hygienickým potrebám, ako spomína aj respondentka Žofia:

Keď sme boli mladé dievčatá, sme chodili do poľa hrabať a ešte sme nemali menzes, ale tie staré ženy, a však to nebolo ničoho, chúďatá, keď sa zohli, tak sme videli nohy dokrvavené. To sa ešte aj bez nohavičiek chodilo. (Žofia, 78)

 

Účastníčky výskumu deklarovali, že nosili spodnú bielizeň a počas menštruácie používali hygienické potreby, ale niektoré si museli vyrábať doma vlastné vložky. Dve respondentky z najstaršej generácie (78 a 70) hovorili, že na začiatku ešte nepoužívali vložky, pretože neboli dostupné. Nastrihali a naskladali staré látky, staré utierky či látkové vreckovky:

R: No handričky sme dávali.

O: A tie handričky ste prali?

R: Vyhadzovali. Väčšinou staré plachty biele. Ja som zo začiatku vreckovky pomíňala. Chlapské boli fajnie. (Žofia, 78)*

 

Ženy z najstaršej generácie, ktoré mali menej ako 68 rokov, už spomínali prvé vložky. Spájali sa im však s negatívnymi konotáciami, pretože prvé „vatové vložky“ (ako ich nazývali) boli veľmi nepohodlné. Museli sa často meniť, nemali krídelká ani lepky, ako je dnes bežné, takže sa nedali prichytiť o spodnú bielizeň a vybiehali na chrbát. Respondentky opisovali prvé vložky aj takto:

To bola taká hrubšia. V nemocnici, čo ťa operujú, tak to bolo také naskladané a to bolo v takej sieťke, to […] boli vložky. Teraz tie papiere používajú v nemocnici, to v takom kotúči, to nastrihajú. (Milka, 70)

 

Áno, to si pamätám, spočiatku to bolo hrozné. To bola len vata. Potom boli také drevené vložky, strašne to bolo tvrdé. To bol akýsi tvrdý papier či čo. No a potom, až potom neskoršie už boli normálne. Tie vložky, keď boli nohavice, tak to bolo vidieť vzadu, ako to lieta. [Smiech] To bolo trápne. Ani prilepiť, nič, nič. To bolo hrozné. (Klára, 69)

 

Mne to pripadalo, že to bola ako zlisovaná vata a bolo to v takom papieri ako keby. Na pôrodnici nám to nechceli dávať, dávali nám tie vatové, lebo sa to zachytávalo. Ale tie vatové sme neznášali, lebo to uschla krv a bolo to také nepríjemné. A tie druhé zase škrabali a to bolo hrozné. To sa muselo stále vymieňať. (Marína, 60)

 

Respondentky opisovali, ako sa snažili vložky nejako pripevniť, aby im nevyskakovali. Napríklad si ich prišpendlili o spodnú bielizeň alebo dávali na „pásy“ upevnené okolo drieku (Timková, 2018, s. 43):

To sme mali také pásy, z jednej druhej strany, čo sme si pripli tú vložku. No ja som si zicherkou pripla. Potom neskôr, to keď už boli tie vložky, tie tvrdé papierové, tak to si zaviazal konček, urobil dierku a za tú gombičku [na páse] sme dali. (Milka, 70)

 

Prvé vložky boli natoľko nepríjemné, že respondentky radšej používali kusy látok alebo vatu:

A naraz som zacítila dačo mokré, ostala som, pozerám, tetka prišla. [Smiech] I hybaj zháňať dačo, dať si. A tiež som si dala handričky. A tiež sme si medzi handričky zašili vaty. Také boli hrozné tie prvé vložky, tie papierové. (Hana, 68)

 

Tá vata bola lepšia, lebo si tam človek dal, koľko potreboval. (Klára, 69)

 

Ďalším dôvodom, prečo si ženy vyrábali vlastné vložky, bol nedostatok hygienických potrieb v obchodoch:

Také boli hrozné tie prvé vložky, tie papierové. A ešte ich nebolo dostať. Keď nás boli tri – štyri dievčatá, no čo to jeden balíček? A trikrát musíš do radu chodiť stáť? (Marína, 60)

 

Voľajakú handričku z obrusa, z plachty, to už z použitej, sa vystrihlo, zložilo sa, do teho som dala a zašila dookola a myslela som, že neviemčo mám. (Hana, 68)

 

Handričky vyrábali zo starých látok a vreckoviek, ktoré sa už nepoužívali. Hygienické produkty boli najprv dostupné vo väčších mestách a postupne sa rozširovali aj do menších obcí.

Už keď som chodila na výšku do Bratislavy, potom už boli také iné tie vložky, potom boli zase také, by som povedala, že príšerne umelé jedným časom, že to vôbec nevsiakovalo, ale také, čo si pamätám, že už sa dalo zalepiť, mne to prichádza do nejakých 90. rokov. Toto boli prvé s tou sieťkou, to boli asi veľmi lacné, a potom už boli také, ako hovorím, ale bola tak strašne umelá tá vrstva. Ale zas, keď som bola v Bratislave, tak tam už nebolo problém zohnať. (Júlia, 57)

 

R: Rozmýšľam, že kedy to bolo, to obdobie, kedy sa začali predávať, také vložky podobn[é t]ým dnes. No, to som bola už asi vydatá, keď prišli také normálne, ale presne neviem kedy. Možno asi po otvorení hraníc, lebo my keď sme videli len reklamu na tie vložky, tak sme si vystrihovali, aké krásne, v tých časopisoch zahraničných alebo niečo, i farebne i všetko sme. Napríklad i na tých vložkách vytlačené kadejaké tie vzory, to my sme nikdy nevideli, že to také existuje.

O: A pamätáte si v akom časopise?

R: Napríklad v Burde. To sme si kupovali, tam boli také strihy a tam boli tie reklamy. (Petra, 55)

 

V strednej generácii ženy vo veku od 46 rokov ešte spomínali vložky bez krídelok, podobné tým, ktoré používali ženy v najstaršej generácii. Jedna respondentka spomínala, že nie vždy boli dostupné v obchode:

Čo ja viem, tak vtedy boli také typické vložky. [Smiech] Bez krídelok, v takom obväze to bolo, také viem, že sme také používali, dokonca si pamätám, že jedného času ich ani nebolo dostatok, lebo bola Spartakiáda a to všetko do tej Prahy išlo. A my sme boli tri sestry a mama, tak tých vložiek bolo aj dosť treba, tak to bol taký úzkoprofilový tovar jedným časom. Myslím, že vtedy ani nič iné nebolo. (Alica, 47)

 

Iné neboli vtedy, boli čisto vložky. A neboli také možnosti ako teraz, také, také a také. Boli klasické vložky, to, čo bolo, čo sa vtedy používalo. Teraz je taká škála všetkého, že to je neporovnateľné. (Simona, 46)

 

Viaceré respondentky sa zhodli na tom, že vložky pri ich prvej menštruácii boli hrubé, „bez krídeliek“ a veľmi umelé, Simona (46) spomína aj vložky s lepiacim pásikom. Timková (2018) uvádza, že vložky s lepiacim pásikom boli v obchodoch na Slovensku prístupné od konca 70. rokov 20. storočia. Zdá sa však, že neboli prístupné rovnako po celej krajine a napríklad do malej obce na severe Slovenska, kde som výskum realizovala, prišli až neskôr. Keď som sa pýtala žien, kedy sa začali v obchodoch predávať vložky podobné dnešným, zvyčajne si to spájali s otvorením hraníc po roku 1989.

V súčasnosti má najmladšia generácia žien prístup k rôznym hygienickým potrebám, ale niekedy si ich musí chodiť kupovať do najbližšej drogérie vo vedľajšej obci. Podobne ako respondentky zo staršej a strednej generácie aj tieto ženy uvádzali, že v prvých rokoch svojej menštruácie pociťovali hanbu, a preto im hygienické potreby kupovali matky alebo sestry:

Tak na záchode už mala sestra svoje vložky a ona potom popýtala, aby nám kúpili, lebo to bolo také tiež, že popýtať niekoho, aby nám išiel kúpiť vložky. Ja si doteraz pamätám hrdlo stiahnuté, úplne hrozný pocit, teraz som už úplne inde. [Smiech] Ale keď som bola mladšia, tak to bolo také, že vložky povedať nahlas, tampóny a menštruácia, božechráň. (Monika, 20)

 

Z vyjadrení respondentiek vyplýva, že aj hygienické potreby zohrávajú dôležitú úlohu v reprezentácii menštruácie. Najstaršia generácia žien spomína na nepríjemné pocity, pretože vložky boli nepohodlné a nedali sa uchytiť o spodnú bielizeň. Vo výrokoch mladších žien sa tieto problémy nevyskytovali, pretože postupne sa začali objavovať rôzne druhy a veľkosti vložiek, aby si ženy našli také, ktoré im budú vyhovovať. Vo všeobecnosti však zostáva problémom finančná dostupnosť menštruačných potrieb.

 

Na záver

Na záver opäť využijem príspevok Kristíny Tormovej: „Vždy sa samej seba pýtam, že na kiu onú lepia na záchody oznam, že nemám zahadzovať vložky do misy. Podľa mňa ich tam ženy hádžu, lebo sa ich chcú čo najrýchlejšie a anonymne zbaviť [...] lebo sa hanbia. Lebo my sa tu aj v 21. storočí rozprávame o menštruácii ako o niečom tajomnom, zahanbujúcom a takom že ‚fúúúúj neeeee‘!” Tento výrok a aj vyššie uvedené svedectvá respondentiek ukazujú, že ženám sa menštruácia stále spája s negatívnymi pocitmi. Najmä prvá menštruácia je spojená s pocitom strachu a hanby.

Nemôžeme však tvrdiť, že menštruácia je rovnako tabuizovaná ako v 20. storočí. Hovorí sa o nej viac v súkromnom aj verejnom priestore, dostupnejšie sú aj menštruačné hygienické potreby (okrem vložiek a tampónov i ekologickejšie možnosti ako menštruačné nohavičky, menštruačné kalichy, látkové vložky a pod.), hoci nie pre všetky. Aj dnes niektoré ženy používajú rôzne alternatívy ako kusy látok či gázu, pretože nemajú dostatok financií na menštruačné potreby. Reagujú na to rôzne iniciatívy, napríklad zbierka organizácie InTYMYta s názvom Dôstojná menštruácia. V Banskobystrickom kraji sa tento problém snažia riešiť tým, že menštruačné potreby sprístupňujú zadarmo na toaletách v školách a budovách kraja. Téma menštruačnej chudoby sa tak tiež pomaly dostáva do verejného priestoru.

Hoci v porovnaní so skúsenosťami, ktoré opisujú staršie respondentky, vidíme posun a môžeme povedať, že dnes je o menštruácii k dispozícii viac informácií, prístup k nim je stále veľmi rozdielny. A práve dostupné informácie a vo všeobecnosti lepšie dáta, ale aj prístup k menštruačným potrebám pre všetky, čo to potrebujú, môžu pomôcť zachovať dôstojnosť žien a zlepšiť ich zdravie.

 

Poznámka

* Pravdepodobne ide o skreslenú spomienku, tieto handričky sa zvykli prať. Je nepravdepodobné, aby sa v chudobnejšom prostredí textilné handričky vyhadzovali.

 

Referencie

Beňová, K. (2010). Žena v tradičnej kultúre Slovenska: menštruácia, panenstvo, materstvo (so zameraním na nečistotu a tabu). Antropowebzin 3. http://www.antropoweb.cz/cs/zena-v-tradicnej-kulture-slovenska-menstruacia-panenstvo-materstvo-so-zameranim-na-necistotu-a-tabu [3]

Botiková, M. (2008). K antropológii životného cyklu: kultúra a spôsob života ženskými očami na Slovensku v 20. storočí. Univerzita Komenského.

Botiková, M. a Bužeková, T. (2020). Bioetika, medicínska antropológia a etnológia: Uvedenie do problematiky medikalizácie. In Z. Plašienková (ed.), Bioetické výzvy a súčasnosť (s. 156 – 167). Stimul.

Bužeková, T. (2014). Hanba a móres: normy súvisiace s životným cyklom ženy v rurálnom prostredí. In Z. Plašienková (ed.), Bioetické výzvy a súčasnosť. Stimul.

Bužeková, T. (2020). Medikalizácia životného cyklu ženy: Tradičné normy a morálne emócie. In Z. Plašienková (ed.), Bioetické výzvy a súčasnosť (s. 167 – 190). Stimul.

Bužeková, T. (2018). Rod v antropológii. Stimul.

Darujme aj tento rok dôstojnú menštruáciu. (2023). Donio.sk. https://www.donio.sk/darujme-dostojnu-menstruaciu#obsah [4]

Forgács, J. (2022, 22. august). Banskobystrický kraj zavádza novinku: menštruačné potreby dostanete zadarmo. Dnes 24 Bystrica. https://bystrica.dnes24.sk/okres/ziar-nad-hronom/banskobystricky-kraj-zavadza-novinku-menstruacne-potreby-dostanete-zadarmo-421017 [5]

Horváthová, E. (1995). Krv. In J. Botík a P. Slavkovský (ed.), Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska. Veda.

Janolová, A. (2022). Generačné rozdiely v reprezentáciách menštruácie a v starostlivosti o telo u žien [Diplomová práca]. Univerzita Komenského v Bratislave.

Kačala, J., Pisárčiková, M. a Považaj, M. (2003). Krátky slovník slovenského jazyka. VEDA. Online verzia.

Menštruačná chudoba na Slovensku. InTYMYta. https://www.intymyta.sk/vzd_materialy/menstruacna-chudoba-na-slovensku-%ef%bf%bc/

Pešťanská, Z. (2017). Symbolické znečistenie a sféry morálneho uvažovania: koncepty nebezpečenstva v pôrodnici [Dizertačná práca]. Univerzita Komenského v Bratislave.

Príspevok Kristíny Tormovej. Instagram. https://www.instagram.com/p/CbFYB9poJrY/

Timková, B. (2018). Spodná bielizeň ako súčasť ženského odevu (prípadová štúdia na základe etnologického výskumu v obci Žabokreky) [Diplomová práca]. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre.

Užiková, A. (2021). Čistota a nečistota v kontexte telesnosti [Bakalárska práca]. Univerzita Komenského v Bratislave.

 

Anežka Janolová

Článok sme vybrali na publikovanie v rámci súťaže textov pre webzin ASPEKTin, ktorú sme vyhlásili v marci 2023.