Dvadsať rokov od prvej celoslovenskej kampane o násilí na ženách Piata žena

V roku 2001 sa začala prvá celoslovenská kampaň proti násiliu páchanému na ženách Piata žena. Pripravila ju iniciatíva Piata žena, ktorú tvorili organizácie Pro Familia [2], Možnosť voľby [3], Fenestra [4], Esfem [5], ASPEKT, Altera a Aliancia žien [6]. Kampaň výrazne zasiahla do spoločenského povedomia o rodovo podmienenom násilí a jej názov aj trochu zľudovel. Aktivity kampane prispeli k zmene legislatívy v tejto oblasti a vôbec k otvoreniu témy násilia na ženách predovšetkým v intímnych vzťahoch, teda témy, ktorá sa vtedy považovala za súkromnú záležitosť.

K dvadsiatemu výročiu kampane Piata žena prinášame rozhovor s Janou Cvikovou a Janou Juráňovou o tom:

• ako sa problematika násilia páchaného na ženách otvárala prostredníctvom témy sexuálneho násilia,
• ako sa formoval diskurz o rodovo podmienenom násilí
• a ako si spomínajú na kampaň Piata žena, teda najmä na jej prvú časť z rokov 2001 a 2002.

 

ZM: Problematika násilia páchaného na ženách bola súčasťou formujúceho sa feministického diskurzu na Slovensku od začiatku 90. rokov 20. storočia. V prvom čísle prvého feministického časopisu Aspekt [7], ktoré vyšlo v roku 1993, bola napríklad sprítomnená prostredníctvom tém sexuálneho obťažovania, znásilnenia v manželstve a znásilnenia vo vojne v bývalej Juhoslávii.

 

JaC: V prvom čísle vyšli texty, ktoré sa týkali znásilnenia ako vojnového zločinu, čo sa vtedy takto ešte nechápalo. Publikovali sme s Janou Juráňovou preklad textu Amnesty for Women a k tomu svoje osobné stanoviská. Keď si teraz svoj príspevok čítam, pripadá mi podarené, ako zúrivo som písala. Ale zjavne som niečo takéto potrebovala povedať:

„

Zasa sa ktosi raz hrajká na veľkého a mocného potentného a neprekonateľného na úkor tých, ktorí sú nútení žiť normálny, bežný a veľmi boľavý život so zodpovednosťou za iných, „slabších“. Slabosť spočívajúcu vo vyžadovaní starostlivosti chápem v úvodzovkách, pretože za skutočne duchom i telom, skrátka ľudsky slabých považujem oné stáda „rambov“, citových vyklieštencov, parazitov, neschopných znášať konštruktívne problémy každodennosti, ktorí sa bezohľadne zabávajú na úkor nezúčastnených – pre mňa jedine normálnych – ľudí. Svoje v tomto napĺňaní dejinných úloh určite zohráva aj choromyseľná predstava patriarchálneho dejepisectva sústreďujúceho sa na tzv. veľké – rozumej viditeľné – činy (v duchu „žiadna správa – dobrá správa“). Iné chápanie dejín, napr. v podobe foucaultovských dejín subjektu či oral history, feministickej histórie všedného dňa, ktoré relativizuje absolútnu hodnotu onej krikľavo hrubozrnnej krvavej „veľkosti“ navidomoči nezanechalo zatiaľ vo vedomí väčšiny spoločenstiev svoju stopu. Asi mám – čo je z hľadiska mojej pohlavnej predestinácie plne leigitímne – nedovyvinutú schopnosť abstraktného myslenia, ale: Nemôžem pochopiť, ako je možné páchať a znášať (!) násilie a súčasne sa usilovať o jeho ozmyselňovanie hlúposťami o národe, národnom cítení atď. Okrem toho je znásilnenie vo vojne akýmsi predĺžením a zbrutalizovaním násilia, ktorému sú ženy vystavované v ľubovoľnej „mierovej“ situácii. Utrpenie juhoslovanských žien teda nevzbudzuje len sú-cit, ale súčasne stelesňuje bytostné pan-ohrozenie všetkých žien. (Cviková, 1993, s. 85)

 

JaC: V tomto diskurze o vojne sa ukazovalo, aké zradné je nazývať nejakú skupinu ľudí slabou a o inej predpokladať, že je silná, napríklad na základe príslušnosti k pohlaviu. Vidieť, aké meradlo sily a slabosti sa tam používalo. Ženy sa museli starať o deti a zabezpečovať chod každodenného života a muži – teda istá skupina mužov à la rambo – si mohla dovoliť robiť tie veľké mačistické činy, ktorými sa zviditeľňovali. A ešte je dôležité, že v celom tom dianí vlastne išlo o inštrumentalizáciu žien:

„

Široká a prudká medzinárodná reakcia sa v istom zmysle paradoxne stáva potvrdením zmyslu feminizmu. Veď toto iste nie je prvá vojna, v ktorej sa páchajú zločiny tohto druhu (napríklad o tých v druhej svetovej vojne sa však začína hovoriť až teraz: film nemeckej režisérky Sander Osloboditelia a oslobodené, proces kórejských žien proti japonskej vláde). Prvýkrát sa však zdvihla taká mohutná vlna cieleného odporu a konkrétnej pomoci, prvýkrát sa donedávna tabuizované zločiny nazývajú pravým menom, žiada sa uznanie znásilnenia za vojnový zločin. V spomínanej diskusii ma svojou pravdivosťou šokovalo zistenie, že v tomto príšerne systematickom znásilňovaní vlastne vôbec nejde o sexuálnu potrebu či pud, ale o dôsledné dokonanie inštrumentalizácie ženy. Jej znásilnenie predstavuje posolstvo „chlapa chlapovi“, jej poníženie je zmenšením jeho moci, jej bolesť je urážkou jeho „cti“. Keď nútene porodí nechcené dieťa, je tento človiečik zredukovaný na pošpinenie svojho národa… ľudia sa stávajú nástrojmi na ukájanie ješitného pocitu nadvlády pravých „chlapov“. K tomu už niet čo dodať. Hádam len toľko, že mocensky hierarchický svet patriarchálnych hodnôt určite a dokázane nie je prijateľným riešením ľudského spolužitia. (Cviková, 1993, s. 85)

 

JJ: Keď sme toto vydali, tak istý mladý muž sa spýtal, prečo píšeme o znásilnených ženách, keď v Juhoslávii trpia aj muži, vraj to je úzky pohľad na vec.

 

ZM: Reakcie tohto typu sa ale objavujú pri téme násilia páchaného na ženách opakovane. Nájdeme ich napríklad v záverečnej správe ku kampani Piata žena, kde sa opisujú online reakcie na výstupy kampane. Výskumníčka Veronika Valkovičová ma upozornila, že mediálne články o Piatej žene z rokov 2001 až 2003 tiež zahŕňajú texty, ktoré sa usilujú delegitimizovať tému násilia na ženách v partnerských vzťahoch tým, že týraní sú aj muži.

 

JaC: Áno, tam bol problém, že keď niečo tematizujeme, akoby sme vylučovali to iné. My sme sa s väčšou či menšou úspešnosťou snažili o diferencovanejší pohľad na problematiku rodovo podmieneného násilia – čo sa deje, prečo je možné práve takýmto spôsobom vytvárať situácie, v ktorých sa najmä ženy stávajú obeťami násilia, či už v intímnych vzťahoch, alebo na verejnosti. Znásilňovanie v bývalej Juhoslávii bol jeden z momentov, ktoré tento širší jav stelesňovali. Inak ženy v Juhoslávii sa stávali terčom občianskou vojnou ešte väčšmi zbrutalizovaného násilia aj zo strany svojich partnerov.  

 

ZM: Téma znásilnenia vo vojne v bývalej Juhoslávii sa objavovala v časopisoch Aspekt aj v ďalších rokoch. Prečo bola pre vás taká dôležitá?

 

JaC: O znásilnení v bývalej Juhoslávii sa hovorilo už na prvej feministickej konferencii na Slovensku „Feminizmus a nacionalizmus“ (pozri publikáciu z konferencie Feminizmus a nacionalizmus / Feminismus und Nationalismus, ktorú zostavili Jana Cviková, Eva Havrilová, Eva Jenčíková a Mária Štefánková, 1993). Rozprávalo sa aj o tom, ako sa niektoré feministky z bývalej Juhoslávie stavali na stranu nacionalistických pohybov, a to sme vnímali citlivo, pretože my sme tiež nevedeli pred rozdelením Československa a s takou veľkou aktivizáciou nacionalistických síl, čo sa bude diať u nás. Zároveň išlo o krajinu, ktorá bola geograficky blízko, o ľudí, ktorých sme poznali. A v tomto prostredí dochádzalo k masovému znásilňovaniu žien, ktoré bolo súčasťou genocídy.

Ale pamätám si aj mediálne zážitky, ktoré sa ma vtedy veľmi dotýkali. Napríklad prvý raz začali fungovať komerčné rádiá, kde vždy tak radostne o všetkom informovali a zrazu som počula takto radostne podanú správu o bombardovaní, dobre že nie medzi správami z módnych prehliadok. Dnes je toho tak veľa, že to síce ešte stále to bolí a hnusí sa mi to, ale vtedy to mnou úplne otriaslo, lebo som mala pocit, že čosi také nie je možné.

 

JJ: To bola prvá katastrofa, ktorú sme takto na vlastné oči pozorovali. Teraz je toho veľa, Sýria, utečenecká kríza, Covid... Vtedy sme to prežívali v priamom prenose ako šok. Ženy z bývalej Juhoslávie sme stretávali na konferenciách. Neskôr to boli Čečenky, keď som bola s Ančou Daučíkovou a Jiřinou Šiklovou v Moskve. S násilím sme sa stretávali stále, fyzicky, vizuálne, nedalo sa pred ním ujsť. A nemali sme ani nástroje, ako to uchopiť a pochopiť. Preto aj tieto prvé texty dnes vyznievajú pateticky, ale vtedy boli dôležitou súčasťou nášho hľadania – porozumenia aj jazyka.

 

JaC: Áno, u Jany to bola modlitba, u mňa to bol hnev a racionalizácia, hľadanie reflexie v tom hneve.

 

JJ: A pritom širšia spoločnosť sa mi zdala strašne necitlivá. V slovenskom preklade vyšla autobiografická kniha Žena na fronte, ktorú napísala maďarská spisovateľka Alaine Polcz (Kalligram 1996), už ako staršia pani o tom, ako ju počas druhej svetovej vojny znásilnili sovietski vojaci. V maďarskom inštitúte sa pri príležitosti slovenského prekladu knihy konala diskusia a mňa zavolali, aby som povedala na úvod zopár slov. Postavila som to na téme znásilňovania žien, ale ďalšie príhovory sa venovali takmer výlučne nacionalisticko-politickému uhlu pohľadu, hovorili o tom ako o znásilňovaní Maďarska Rusmi. Hoci autorka hovorila o svojej bolestnej skúsenosti veľmi naturalisticky, oni to vnímali cez politikum nacionalizmu, ktoré sa im vtedy hodilo.

 

ZM: Môžeme teda povedať, že téma rodovo podmieneného násilia sa u nás začala otvárať prostredníctvom problematiky znásilnenia?

 

JaC: Áno, násilie sme veľmi vnímali cez znásilnenie. Napokon, boli sme mladé a sexuálne obťažovanie a sexuálne ohrozovanie sa dialo každú chvíľu. Aj vychovávané sme boli – hoci každá inou mierou – tak, že sa máme báť a máme s tým strachom naložiť tak, aby sme sa ochránili alebo aby sme sa nechali ochrániť niekým iným. Ale že to je aj naša zodpovednosť a nemáme sa so svojím telom príliš vystrkovať do popredia, lebo potom si za „to“ môžeme.

Čiže násilie u nás veľmi súviselo s telesnosťou, u mňa neskôr aj s materstvom, ktoré som ťažko zažívala telesne. Ale boli iné veci, napríklad, obe sme boli socializované ako katolíčky aj ako dievčatá a pamätám si výbuchy, ktorými som reagovala, keď sa od žien vyžadovala pokora práve zo strany cirkvi. Často sa to vzťahovalo aj na to, že dievčatá neprovokujú a majú prevziať zodpovednosť za správanie muža, či už cudzieho, alebo blízkeho. Zdalo sa mi strašné, keď dievča posadia do lavice k neposlušnému chlapcovi a očakáva sa, že ho bude disciplinovať. A toto má robiť celý život.

[8]Aj v práci s literatúrou sa prejavilo, ako ťažko sa vymaňujeme z kultúrnych vzorcov. Na začiatku 90. rokov som dostala knihu nemecko-českej spisovateľky Libuše Moníkovej Eine Schädigung, ktorú sme v Knižnej edícii ASPEKT vydali v roku 1999 ako Ujmu [8]. Moníková v nej tematizuje znásilnenie študentky Jany zo strany policajta ako reprezentanta štátnej moci, čím okrem veľmi traumatického psychického a fyzického zážitku individuálnej ženy aj cielene metaforicky predstavuje znásilnenie krajiny cez okupáciu a totalitnú moc. Bolo pre mňa ťažké ju prekladať, lebo som nemala dostatok skúseností nielen prekladateľských, ale ani osobných a bola som veľmi ponorená v pocite ohrozenia. V tomto je starnutie oslobodzujúce, môžem sa na veci pozrieť z rôznych strán, a hoci to neznamená, že nie som cez telesnosť napadnuteľná, vtedy to predsa len bolo iné. Keď som do Slovenských pohľadov o knihe písala, „freudovsky“ som sa pomýlila a názov som nečítala ako Eine Schädigung, teda poškodenie, ujmu, ale ako Eine Schändigung – zhanobenie. Spätne bolo pre mňa fascinujúce vidieť, že som vtedy ako 30-ročná žena viac vnímala to zhanobenie, ktoré so sebou prináša osobnú zodpovednosť obete, než to, čo sme sa potom spoločne snažili v ASPEKTE pochopiť, že ide v prvom rade o zneužitie moci zo strany násilníka. Texty, ktoré sme vydávali, sme vnímali ako dôležité aj preto, lebo sa venujú téme znásilnenia a aj preto, lebo nejakú formu sexuálneho obťažovania, násilia zažila každá žena.

 

ZM: Hovoríš, že ste reflektovali, že sexuálne násilie zažila každá žena, lenže to bolo v prostredí, v ktorom násilie páchané na ženách vrátane sexuálneho násilia bolo tabu, nehovorilo sa o ňom, vo verejnom priestore akoby neexistovalo. Museli ste hľadať jazyk, ktorým by sa o ňom dalo hovoriť, ktorým by ste si ho mohli pomenovať pre seba aj tak spoločne pre iných. Mne sa aj preto zdá zaujímavé, že téma sexuálneho násilia a znásilnenia rezonovala od začiatku utvárania rodového diskurzu po roku 1989.

 

JJ: Ale zároveň to bola téma, ktorá sa v spoločnosti veľmi banalizovala v prípade, ak nešlo o nejaký brutálny prípad. Išla si na pohovor, pýtali sa, či chceš rodiť alebo či máš dieťa. Ideš do zamestnaneckej jedálne, robia si z teba srandu. Niekto ťa tľapne po zadku. Ideš na oslavu narodenín a nič iné ako oplzlé vtipy sa tam nehovorí.

 

JaC: Si tlmočníčka na pracovnom obede, kde sa rozprávajú sexistické vtipy, a ty ich máš prekladať.

 

JJ: A keď sa nesmeješ, nemáš zmysel pre humor. To bol taký folklór a mala si to brať ako súčasť života. Vtedy to bolo naozaj ako vzduch. Žili sme v tom a neočakávalo sa, že by sme to vnímali a tematizovali. Aj keď teraz po desaťročiach prišlo #MeToo a tiež sa mnohí tvárili, že je to vzduch, že to nie je problém.

 

JaC: Z toho ale vidno, že stále dochádza k zamieňaniu sexuality a zneužívania moci.

 

JJ: A teraz sa to otáča a berie tak, že ty si paňou svojho tela aj situácie, môžeš to využiť, zneužiť a chudáci niektorí muži potom idú neprávom do väzenia.

 

JaC: Už vtedy na tieto veci hodne reagovali ženy s porozumením a asi aj boli rady, že to niekto hovorí a hovorí to nahlas. Ale na druhej strane mnohé reagovali tým, že nie sú obete, čo je zasa tiež pochopiteľné, kto už by sa chcel/a cítiť bezmocne. Podobne ako teraz pri #MeToo – že je to vecou individuálnej zodpovednosti a môžeš si to vybaviť. Tak sme sa to snažili vysvetľovať aspoň tak jednoducho vtedy, že aj to stojí energiu, ktorú predsa môžeš obrátiť niekde inde.

 

ZM: Vy ste problematiku násilia tematizovali opakovane a rôznymi spôsobmi. Už sme spomínali kultúrny časopis Aspekt [9], kde vychádzali  jednotlivé texty a v rokoch 1998 a 1999 vyšli aj dve monotematické čísla venované násiliu. V Knižnej edícii ASPEKT [10] vychádzali beletristické tituly, ktoré sa dotýkali násilia, knihy pre deti určené na prevenciu, ako aj odborné knihy, ktoré ste vydávali najmä v spolupráci s organizáciou Pro Familia. Prečo ste sa vracali k témam súvisiacim s násilím?

 

JJ: Nereflektovala som tieto veci hneď, ale mala som temný pocit, že násilie nie je oddelené od toho, v čom žijeme, teda v nejakej forme nespravodlivosti; v tom, čo sme si potom nazvali asymetria moci. Brala som to tak, že tým najvypuklejším, veľmi extrémnym prejavom asymetrie moci je násilie páchané na ženách. Len som to ešte nevedela takto sformulovať. Až keď sme sa dostali do kontaktu s psychologičkou Evou Sopkovou z Pro Familie, ktorá vedela o násilí premýšľať a rozprávať štruktúrnejšie, vtedy sa mi to začalo viac spájať. A potom sme si už hovorili, že násilie je špička ľadovca patriarchátu, že nestojí bokom a neobjavuje sa raz za čas, ale vychádza z nerovnosti, v ktorej žijeme.

Zároveň sme sa s témami súvisiacimi s násilím stretávali na každom kroku aj v literatúre a literárnom prostredí. Či už to bol článok z Ms. o domácich prácach, ktorý sme potom vydali v Aspekte pod názvom Aj ja chcem mať manželku [11], alebo to boli slovenské texty, v ktorých sa násilie voči ženám odohrávalo.

 

JaC: Jana vtedy napísala text o znásilnení v slovenskej literatúre v rámci prednášok, ktoré sme koncom 90. rokov robili s filozofkami z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (v roku 2001 založili Centrum rodových štúdií [12]) pre učiteľky a učiteľov stredných škôl. Z prípravnej rešerše potom napísala aj novelu Utrpenie starého kocúra [13] (ASPEKT 2000, 2012). V Aspekte sme publikovali aj Ľaliu poľnú [14] Miry Schrimpelovej alebo poviedku Žltá tapeta [15] autorky Charlotte Perkins Gilman, ktorá sa dnes považuje za všeobecne známu klasiku v problematike násilia na ženách. Ja som sa s tým stretávala zase v nemeckej literatúre, že keď sa z feministickej perspektívy pozrieme na to, čo sa považuje za ľúbostné príbehy alebo erotiku, zisťujeme, že vlastne ide o niečo úplne iné.

Potom sme vydali tie dve monotematické čísla venované násiliu – Aspekt 3/1998 Násilie I. [16] a Aspekt 1/1999 Násilie II. [15], lebo sme si uvedomili, že materiálu je veľmi veľa. Ale to bolo možné len vďaka tomu, že sme sa spoznali s Evou Sopkovou, psychologičkou, ktorá pôvodne robila poradenstvo v manželských a predmanželských poradniach v Humennom a potom založila organizáciu Pro Familia. O Aspekte sa dozvedela tak, že sme prvé čísla časopisu – aj číslo venované materstvu – posielali poradniam po Slovensku, lebo sme si povedali, že sa toho predsa niekto musí chytiť. A chytila sa toho Eva Sopková.

 

JJ: Eva totiž zistila, že v tých poradniach primárne išlo o násilie, začala sa sama vzdelávať, venovať sa tomu, založila Pro Familiu.

 

JaC: Čo je nesmierne dôležité, Eva ako psychologička reflektovala, že psychologické postupy, ktoré sa v poradenstve používali, neboli správne, boli viktimizujúce. Vtedy – napokon, rovnako ako dnes – to bol nepredstaviteľný problém, pretože psychológia je jednou z najrezistentnejších disciplín.

 

JJ: To bolo niečo úžasné, Eva bola a je silná osobnosť, ale štát nikdy nevyužil jej potenciál, ešte ani cestu z Humenného jej nechceli preplácať, keď chodievala na všelijaké stretnutia a poradné výbory na ministerstvá a pod.

 

JaC: Dá sa povedať, že jej myšlienky, úsilie a energia sa stali obeťou bratislavocentrizmu. Ona bola z regiónu, ktorý bol pre všetkých ďaleko a naozaj, ministerstvo jej nebolo schopné ani vlak preplatiť. Keď už sme mali ako ASPEKT svoj priestor, tak jedna z jej investícií bola do skladacej postele, na ktorej zvykla prespávať. Roky sme spolupracovali, hľadali, pýtali sa navzájom a to bola jedna z našich najplodnejších spoluprác. Napríklad napriek tomu, že Eva nepracovala priamo s jazykom, uvedomovala si, aké dôležité je smerom k odbornej aj laickej verejnosti nájsť vhodné slová, citlivo formulovať texty o násilí.

 

ZM: To vidieť aj v jej krátkom texte v knihe Piata žena. Aspekty násilia páchaného na ženách [17] (ASPEKT 2001), kde vlastne premýšľa, ako hovoriť o násilí páchanom na ženách a čo všetko nazývať násilím.

 

JaC: Roky sme spoločne hľadali jazyk a to, akým spôsobom hovoriť, čo hovoriť. Keď som niečo prekladala z nemčiny, tak sme to hodiny rozoberali v telefóne. Eva chápala aj význam medzinárodných dokumentov, čo mňa až tak veľmi nezaujímalo, lebo som veci vnímala najmä cez literatúru, štúdie a analýzy. Ona vnímala medzinárodné dokumenty aj ako strategický nástroj užitočný pre advokáciu. V tom sme ju rady podporili, aj keď to nebolo niečo, čomu by sme sa my chceli nevyhnutne venovať. Napríklad priniesla veci z Rady Európy – vtedy Rada Európy usporadúvala kampaň proti násiliu páchanému na ženách a my sme sa ako ASPEKT, Pro Familia a Aliancia žien v roku 1998 dohodli, že urobíme takú kampaničku a pridáme sa. Nikto o tom síce nevedel, ale mali sme ju. Po prvýkrát sme sa tak na Slovensku zapojili do 16 dní aktivizmu proti násiliu na ženách [18].

 

JJ: A nakoniec to bol predvoj Piatej ženy.

 

JaC: Dodnes mám odložené papieriky, kde som si vymyslela motto „Ani kvetinou...“ a to mala byť parafráza príslovia „Ženu ani kvetinou neudrieš“. Vtedy sme s Pro Familiou pripravili na vydanie slovenský preklad štúdie Svetovej banky Násilie páchané na ženách. Skrytá ujma na zdraví [19] (1998). Priniesla ju Eva Sopková a hovorila, že treba hľadať jazyk, ktorému rozumie vláda a štátna správa, aby to preniklo do týchto štruktúr. A keďže išlo o štúdiu Svetovej banky, používala jazyk ekonomickej nákladnosti násilia – čo stojí násilie, aké ekonomické straty spôsobuje – a zrazu sa z toho stala téma.

Pamätám si, že som bola v knižnici a rukou som vypisovala z prísloví Adolfa Petra Zátureckého sexistické príslovia a porekadlá, aby sme štúdii zo sveta dali slovenský rozmer. Potom sme z nich vyberali na obálku aj s grafičkou Janou Sapákovou, ktorú táto téma tiež veľmi zaujímala. Jana hľadala grafické stvárnenie a vznikli z toho také bieločierne hrubé krížovité tvary spolu s írečitými prísloviami na obálke. V mnohom sme boli všetky začiatočníčky, ale snažili sme sa k tomu pristupovať komplexne.

Potom sme robili dve monotematické čísla časopisu Aspekt venované násiliu, a to tiež v spolupráci s Evou Sopkovou a jej sestrou Janou Mihaľovovou, ktorá zasa pracovala s deťmi. Prvé číslo sa venovalo násiliu páchanému na ženách v intímnych vzťahoch aj na verejnosti (Násilie I., 3/1998), druhé sa venovalo viac násiliu páchanému na deťoch, ale vracalo sa aj k násiliu na ženách (Násilie II., 1/1999). Nás totiž mimoriadne zasiahlo, že keď sme vyšli s tou malou kampaňou proti násiliu páchanému na ženách, ozvalo sa veľa ľudí, ktorí sa zasadzovali proti násiliu na deťoch, a považovali našu prácu za konkurenčnú činnosť. Išlo asi aj o to, že ženy sa v tejto oblasti dovtedy chápali predovšetkým ako páchateľky násilia. Preto pre nás bolo veľmi dôležité, aby sa poukázalo aj na spojitosť násilia páchaného na ženách a deťoch. O to sme sa snažili aj v prekladoch a slovenských adaptáciách brožúr Konať proti násiliu, ktoré sa tiež venovali násiliu na ženách aj deťoch (ASPEKT – Pro Familia 1999 – 2008). Bol to súbor materiálov, ktorých vydanie v Rakúsku iniciovala prvá rakúska ministerka pre záležitosti žien Johanna Dohnal, ktorá zvnútra sociálnodemokratickej strany prinášala feministické témy.

 

ZM: Keď som si prezerala, čo všetko k násiliu vyšlo v časopisoch Aspekt aj v knižnej edícii, rozmýšľala som nad tým, ako sa s tým vlastne dalo žiť. Je to veľké množstvo textov – autorských aj prekladových, odborných aj beletristických – ku ktorým, ako opisujete, ste pristupovali komplexne. Hľadali ste jazyk, ktorý neexistoval, pracovali ste s grafickým spracovaním, spolupracovali s ľuďmi z rôznych sfér. Ako ste sa s tým všetkým vyrovnávali a ako to bolo vôbec fyzicky možné?

 

JJ. Pre mňa to bolo emocionálne veľmi náročné a depresívne obdobie, v ktorom sme nič svoje asi ani nerobili. Lebo okrem publikovania k nám do Aspektu chodili ženy, ktoré nemali kam inam ísť. A my sme im vlastne nemali ako pomôcť, len ich aspoň vypočuť.

 

JaC: V tom období neboli celoštátne krízové linky a večer, keď som prišla z práce, volávali mi ženy domov na pevnú linku. To nebolo poradenstvo, my sme na to nemali vzdelanie, ale počúvali sme.

 

JJ: Keď sa tomu začali venovať iné organizácie, veľmi sa mi uľavilo, pretože viem, že na túto tému nemám silu. Nevládala by som to robiť.

 

JaC: Ale boli to aj dobré roky, pretože boli strašne silné, plodné, mali sme nesmierne veľa silných zážitkov aj tých posilňujúcich.

 

JJ: Pri téme násilia sme vlastne odišli z intelektuálneho prostredia, ktoré nás v podstate vyvrhlo. Pre nich to bolo smiešne a trápne alebo ich to obťažovalo. Po tejto stránke sme sa viac ponorili do seba, boli sme viac v kruhu žien a to bolo dobré a posilňujúce. Vedeli sme, prečo to robíme, pre koho to robíme a to bolo výborné. Toto obdobie nieslo so sebou rôzne skúsenosti. Museli sme sa napríklad naučiť – a je to Janino motto –, že aj spolupráca medzi ženami je ťažká.

 

ZM: Ako ste sa potom stali súčasťou Iniciatívy Piata žena, ktorá potom zorganizovala prvú celoštátnu kampaň proti násiliu páchanému na ženách?

 

JaC: S témou celoštátnej kampane prišla Fenestra, ktorá má tento rok 25 rokov. Poznali sme sa dlhšie a tiež najmä vďaka časopisu Aspekt, ktorý sme posielali mnohým ľuďom a takto sa dostal aj k Monike Grochovej, ktorá bola vtedy na materskej. Spomínala nám ju Irena Brežná a poslali sme jej aj brožúru o materských centrách. V Košiach vzniklo materské centrum okolo žien, ktoré sa stretávali a mali deti a postupne zistili, že viaceré zažívajú problémy s násilím. Takže z materského centra sa stala organizácia, ktorá podporovala ženy zažívajúce násilie – najskôr to bola taká svojpomocná organizácia a potom začala poskytovať podporu ako pomáhajúca organizácia. Dodnes v tom pokračujú na miestnej aj celoslovenskej úrovni.

S témou násilia sa začalo pracovať viac, napríklad Iveta Škripková v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici, kde robili happeningy k V-Day, po prvýkrát práve v spolupráci s Fenestrou, ale napríklad aj hru Neplač, Anna [20] (2001) a doteraz sa tomu venujú.

 

 

Pomohlo, že sa rodovo podmieneným násilím zaoberali rôzne organizácie a rôznym spôsobom. Ale celoslovenská kampaň Piata žena bola možná predovšetkým vďaka Fenestre, Pro Familii a Aliancii žien, teda organizáciám, ktoré pracovali so ženami a poskytovali priamu pomoc. Keď Fenestra navrhla, že spravíme celoštátnu kampaň, priznám sa, že som mala veľké pochybnosti, pretože pomoc, ktorá vtedy existovala, bola naozaj skôr tak v náznakoch, v rámci veľmi obmedzených možností. Všade sme čítali o tom, že najskôr z násilia treba urobiť verejnú tému. Ale bol tam zádrheľ, že z násilia neurobíš verejnú tému, kým neponúkneš nejakú formu pomoci. Toto bola naša strašná dilema, ale Fenestra ako pomáhajúca organizácia sa rozhodla, že si to vezme na zodpovednosť, tak sme si povedali dobre. V rámci kampane Fenestra prevádzkovala aj telefonickú linku, ktorá nebola pomocná, ale informačná. Viedli sme siahodlhé diskusie o tom, pre koho bude a ako ju urobiť. Nakoniec sme sa dohodli, že to bude informačná linka pre verejnosť, hoci, samozrejme, volali aj ženy, ktoré potrebovali pomoc.

 

JJ: Celú kampaň sme zamerali na verejnosť, veľmi sme si dali záležať, aby to nebolo zacielené na ženy zažívajúce násilie. Nedokázali sme ponúknuť systematickú pomoc, preto zámerom bolo, aby verejnosť začala vnímať násilie páchané na ženách ako verejný problém.

 

JaC: Preto bola súčasťou sloganu aj otázka – „Každá piata žena je týraná. Zaujíma nás?“ To robila Edita Nochtová s Petrom Darovcom (agentúra iSTEP Communication) a ďalšími a názov kampane zase vymyslel Juraj Johanides z Hlavy 98. Vtedy existoval rakúsky či aj európsky výskum, podľa ktorého každá piata žena zažila nejakú formu násilia. My sme údaje za Slovensko ešte nemali, ale dalo sa predpokladať, že to bude podobné. Vo fokusovej skupine ku kampani rezonoval práve ten kvantitatívny údaj. Až keď sa násilie otvorilo ako verejná téma, bolo vôbec možné robiť výskumy aj u nás a zistilo sa, že situácia u nás je horšia a sexuálne a fyzické násilie zažila každá tretia žena atď.

 

ZM: Heslo kampane sa potom stalo nosnou časťou bilbordov aj televíznych spotov. Viackrát ste mi spomínali, že v oboch bolo hľadanie vizuálneho spracovania veľmi náročné.

 

JJ: Prvé návrhy prinášali rôzne obrazy a stvárnenia fyzického násilia a nie úplne súvisiace symboly. Sedeli sme spoločne v kancelárii a postupne sme dávali tie obrazy preč. Nakoniec vznikol čierny bilbord s bielou plochou pre text „Každá piata žena je týraná. Zaujíma nás?“ Aj sme rozmýšľali, či môže byť nejaký bilbord len s písmom, pretože vtedy boli všade nejaké obrazy, časti tiel, objekty. A zrazu tu bol minimalistický čierny bilbord s nápisom. Možno aj preto vystúpil do popredia.

 

JaC: Príprava televízneho spotu bola tiež náročná, lebo sme hľadali spôsob, ako nezobraziť násilie priamo, ako nezobraziť obete priamo. Chceli sme naznačiť, že násilie zasahuje ženy, ale aj deti a celú rodinu, vtedy sme to považovali za dôležité. Využili sme riekanku Päť prštekov na ruke, päť kvietočkov na lúke. Päť guľôčok v jednej jamke, utekajme k našej mamke. Jeden, dva, tri, štyri, päť..., ktorú sme začali používať aj v rozhlasovom spote. Aj tu sme sa snažili ukázať, že ide tak o životy žien, ako aj o životy detí. Z dnešného hľadiska by som povedala, že tam prevažoval ten detský prvok, ale naozaj pre nás bolo dôležité, aby sa témy násilia na ženách a násilia deťoch nevnímali ako konkurenčné, ale vo vzájomnej súvislosti. Pri všetkých výstupoch sme sa obracali na verejnosť a otázkou „Zaujíma nás?“ sme chceli upozorniť na spoločenskú zodpovednosť za odstraňovanie násilia.

 

 

ZM: Kampaň Piata žena vstúpila nielen do slovenského, ale aj medzinárodného prostredia tým, že nadviazala na globálnu kampaň 16 dní aktivizmu proti násiliu páchanému na ženách. V prvom kole trvala od roku 2001 do roku 2002 a potom sa zopakovala o rok neskôr. V rámci kampane sa robili veľmi rôznorodé veci – stretnutia s novinárkami, ktoré smerovali na nadviazanie a udržiavanie dlhodobej spolupráce, seminár venovaný školám, školenia pre ženy zabezpečujúce informačnú linku, ktorá tiež fungovala v rámci kampane, školenia pre sudkyne, vydávanie kníh a ich sprostredkovanie verejnosti na stretnutiach, legislatívne návrhy a advokácia... Keď som čítala záverečnú správu, vnímala som snahu uchopiť tému rodovo podmieneného násilia z rôznych strán a rôznymi spôsobmi, snahu o scitlivovanie spoločnosti, predstaviť násilie ako jav, ktorý je vyústením a dôsledkom asymetrie moci medzi ženami a mužmi vo verejnej aj súkromnej sfére. Mňa veľmi zasiahla snaha o komplexnosť tejto kampane.

 

JJ: Takýto prístup bol možný vďaka spolupráci organizácií s rôznym zameraním, ako aj vďaka tomu, že sme mali ako ASPEKT k dispozícii neviazané peniaze z nadácie Heinrich Böll Stiftung. Fenestra bola nositeľkou projektu celoštátnej kampane, ktorý podporil Open Society Institute v Budapešti. Ale zároveň sme robili aktivity nad rámec projektu a využívali zdroje, ktoré sme mali ako organizácia k dispozícii na rôzne veci nevyhnutné pre realizáciu nevyhnutné. Išli sme naplno.

 

JaC: Vtedy sme v rámci finančnej podpory z HBS vedeli, že máme peniaze na štyri roky a môžeme ich využiť, na čo bude treba. Dôverovali nám a my sme mohli reagovať na to, čo sa práve dialo, čo bolo potrebné, ale aj vytvárať ponuku a otvárať témy, nemuseli sme sa držať vopred vymedzených projektových aktivít, mali sme dlhodobejšiu podporu a väčšiu istotu, hoci po tých štyroch rokoch sme sa vždy znova museli o podporu uchádzať a zďaleka nebola samozrejmá. Keby vtedy fungovalo financovanie mimovládnych organizácií čisto na krátkodobej a úzkej projektovej báze tak ako dnes, nedalo by sa to.

Ako hovorila Jana, išli sme naplno a nerobili sme si žiadne rezervy – ani finančné, ale ani zdravotné a energetické. Keby som mohla niečo zmeniť z minulosti, tak by som chcela, aby tých viditeľných výstupov bolo menej, aby sme lepšie zohľadnili to, aké to bolo a je desivo namáhavé. Aby sme pri všetkom úsilí rešpektovali vlastné limity.

Zároveň, keď dnes sledujem, že už nie je problém hovoriť o násilí páchanom na ženách, toto tabu padlo, o to viac si želám, aby sa z práce s touto náročnou problematikou nestratila hĺbka, kritická reflexia, vyhodnocovanie skúseností, solidarita a spolupráca.

 

S Janou Cvikovou a Janou Juráňovou sa rozprávala Zuzana Maďarová.