Trpiace hrdinky?

Moje meno mi už nepatrilo. Ľudia ho vyslovovali zajakavo, znelo falošne a ťažkopádne. Trvalý dôvod, aby som sa cítila nemiestne. A môj spôsob hovorenia v novom jazyku bol podozrivo hrboľatý. Urobila som chybu, roztvorila sa diera. A tunajší mali radi uhladené pomery, zabetónované diery. Učiteľ ma presviedčal: „Prispôsob sa. Predstav si, že ideš po ulici a všetci si myslia, že si odtiaľto.“ Lenže ja som vedela, že moja mesačná tvár ma aj tak prezradí.

Irena Brežná: Nevďačná cudzin(k)a

 

Švajčiarsko-slovenská spisovateľka Irena Brežná v citovanom románe Nevďačná cudzin(k)a [3] (ASPEKT, 2014, 2016) umožňuje čitateľkám a čitateľom ohmatať si miesto cudzinky v novom jazyku a v novej spoločnosti. Hlavná postava sa učí, zápasí, snaží, vzpiera aj prispôsobuje, ale jazyk jej vzdoruje rovnako ako spoločnosť, ktorá ho utvára. Hrdinka preto hľadá svoje vlastné cesty v jazyku i v živote. Román skúma mocenskú hru medzi prisťahovalkyňou a novou krajinou, sleduje príbeh očakávaní, inklúzie a vzdorovania. Nabáda nás, aby sme sa spoločne s hlavnou hrdinkou pýtali: Do akej miery sa cudzinka musí integrovať, aby sa stala súčasťou kolektívneho príbehu novej spoločnosti? Do akej miery môže vzdorovať? Ako si utvárať vlastné miesto v prisvojenom jazyku?

V kolektívnej pamäti na Slovensku sú ženy ešte stále skôr cudzinkami v diskurze dominovanom mužmi, a to aj napriek tomu, že sa v uplynulých rokoch čoraz viac hovorí o ženách v histórii či históriách žien. Dokumentárne filmy, detské knihy, autorské príbehy i preklady zväčša pripomínajú „výnimočné ženy“ a „priekopníčky“ (Lerner, 1975, s. 5) v rôznych oblastiach. Hoci môže ísť o dôležitú súčasť formovania kolektívnej pamäti a historických naratívov, takýto prístup so sebou nesie aj značné riziká. „Výsledná história ‚pozoruhodných žien‘ neprezradí veľa o činnostiach, ktorým sa venovala väčšina žien, ani nám veľa nepovie o význame týchto aktivít pre spoločnosť. História pozoruhodných žien je históriou výnimočných, normy narúšajúcich ženských postáv a nereflektuje skúsenosť a históriu veľkého množstva žien,“ pomenovala túto prax historička Gerda Lerner (1975, s. 5) v sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Ako dodala, historický naratív, ktorý vzniká vpisovaním významných žien do histórie, v sebe nesie stopu triednej nerovnosti: „Ženy z rôznych spoločenských vrstiev majú rôzne historické skúsenosti. Aby sme zachytili komplexnosť spoločnosti v určitom štádiu jej vývoja, je nevyhnutné tieto rozdielne skúsenosti zohľadniť.“ (S. 5) Dodať možno, že okrem socioekonomického aspektu sa tu stretávajú ďalšie mocenské osi, v našom kontexte predovšetkým pozdĺž etnicity, veku či regionálneho umiestnenia.

Vo verejnom priestore tematizované spomienky žien alebo príbehy o ženách nevyhnutne nenabúravajú prevládajúce historické naratívy (pozri aj Cviková – Juráňová – Kobová, 2007 [4]). „Vpisovanie žien“ do známej histórie (Lerner, 1975, s. 5) a vkladanie veľkých historických udalostí do životných príbehov individuálnych žien spôsobujú podobné napätie, aké zažívala cudzinka v novej krajine. Toto napätie nabáda ženy (rovnako ako iné sociálne skupiny, ktoré sú vylúčené z historických naratívov), aby hľadali jazyk, ktorý by im umožnil artikulovať ich skúsenosti. [1] Zároveň predstavuje príležitosť skúmať spôsoby, akými si ženy spomínajú, a zviditeľňuje význam spoločenského kontextu v procese písania histórie, individuálneho spomínania aj vytvárania kolektívnej pamäti.

Sociologička Edna Lomsky-Feder (2004) argumentuje, že svoje spomienky utvárame a reprezentujeme v rámci širších diskurzívnych polí, ktoré sú opakované, pozmeňované i nanovo utvárané v každej spoločnosti. Tieto diskurzívne pamäťové polia ponúkajú určité interpretácie historických udalostí a poskytujú osobným spomienkam významové rámce. Aj keď formujú naše spomienky, sú zväčša neuvedomované. [5]Rozpamätávajúci sa subjekt sa nemôže svojvoľne rozhodnúť pre akúkoľvek interpretáciu historickej udalosti (aspoň nie bez dôsledkov), pretože pamäťové polia nie sú otvorené priestory, z ktorých možno čokoľvek vybrať (Lomsky-Feder, 2004). Existujú distribučné kritériá, ktoré rámcujú a usmerňujú osobné spomienky a interpretácie. Tieto kritériá môžu byť príliš striktné predovšetkým pre tie skupiny ľudí, ktoré sú z kolektívnej pamäti dlhodobo vylučované. Ich skúsenosti a pohľad totiž mali len minimálnu možnosť formovať kolektívnu pamäť, a tým aj prevládajúce pamäťové polia. V dôsledku prísnych distribučných kritérií pamäti je zložité artikulovať spomienky, ktoré nabúravajú dominantný naratív o istej historickej udalosti – napríklad pre ženy, ktoré počas nežnej revolúcie vykonávali neviditeľnú prácu a neboli rozpoznateľné na námestiach a tribúnach, je zložité prisudzovať význam vlastným aktivitám (Maďarová, 2019 [5]). Rovnako z ich pozície nie je jednoduché predstavovať revolúciu ako viacvrstvový proces, ktorý sa kontinuálne odohrával na viacerých miestach a rôznymi spôsobmi, pretože to nezodpovedá dominantným obrazom Novembra. Nakoniec môže byť riskantné z ich pozície vyslovovať kritiku revolučných udalostí, pretože ich miesto v dominantnom obraze revolúcie nie je dostatočne ukotvené – nepatria k aktérom, ktorí sa považujú za „významných“ v tejto historickej udalosti, často nevykonávali činnosti, ktoré sa v rámci pretrvávajúcich príbehov chápu ako revolučné, zdá sa teda, že nemajú nárok kritizovať (Maďarová, 2019).

V kontexte značne limitovanej účasti žien na kolektívnej pamäti na Slovensku sa tento text venuje otázke, aké typy subjektivity a feminity predstavujú životné príbehy žien, ktoré sú ukotvené v širšom diskurze antikomunizmu. Konkrétne sa venujem príbehom, ktoré vznikli v rámci študentského projektu „Nenápadní hrdinovia v boji proti komunizmu“.

Potrebu skúmania antikomunistického diskurzu z rodového hľadiska potvrdzujú viaceré štúdie z uplynulých rokov (napr. Kurimay, 2016; Pető, 2016; číslo časopisu Baltic Worlds venované historickému revizionizmu). Vzhľadom na to, že politická kultúra po roku 1989 stavala na princípoch antikomunizmu, ľavicová politika a ľavicovo orientované perspektívy boli vylúčené z verejného diskurzu, spomínanie na obdobie štátneho socializmu sa redukovalo, konštruoval sa skôr obraz monolitického obdobia, čím sa zúžil priestor pre diskusiu o histórii, politike či rozmanitosti skúseností (Pető, 2016). Súbežne so silným antikomunistickým rámcom sa utváral aj rámec rodovo stereotypných rolí, reprodukovali sa konzervatívne obrazy maskulinity a feminity. Historička Andrea Pető (2016, 2017) uvádza, že vzájomné úzke prepojenie antikomunistického a rodovo konzervatívneho diskurzu vytvorilo vhodné podmienky pre súčasný historický revizionizmus realizovaný zo strany vlád v neliberálnych demokraciách v Maďarsku a Poľsku. Historický revizionizmus je jedným z ich politických nástrojov na vytváranie určitej formy kolektívnej identity a na legitimizáciu moci vládnucich strán. Démonizuje štátny socializmus a v tejto súvislosti akúkoľvek formu socialistického a sociálneho poriadku, čo následne využíva na delegitimizáciu súčasných foriem ľavicového myslenia či ľavicových hnutí a politických strán. V tomto kontexte individuálne historické príbehy slúžia politickým cieľom, podporujú formovanie určitých „politicky žiaducich“ identít, ktoré projektujú do budúcnosti (Pető, 2016). Práve uvedené žiaduce identity sú v súlade s tzv. tradičnými obrazmi maskulinity a feminity, ktoré súčasne posilňujú. Zjednodušený obraz minulosti, ktorý sa v procese historického revizionizmu utvára, je ukotvený vo fundamentalistickej interpretácii histórie založenej na – rodovo poznačenom – národnom aj individuálnom utrpení s prísľubom budúceho vykúpenia (Pető, 2016).

Aj v kontexte Slovenska či Českej republiky má skúmanie spojenia patriarchálnych hodnôt a antikomunistického diskurzu svoj význam. Po roku 1989 na Slovensku došlo k radikálnemu odmietnutiu predchádzajúcich politík, ktoré bolo spojené s negovaním spoluúčasti obyvateľstva na dovtedajšej moci: „Cieľom bolo nekompromisné popretie všetkého predchádzajúceho a na tomto negativizme sa budovala legitimita novokonštituovaného politického zriadenia.“ (Kmeť, 2015, s. 8) Podobne ako to opísali autorky v súvislosti s inými krajinami aj na Slovensku bol antikomunistický rámec úzko prepojený s patriarchálnymi hodnotami. Naznačujú to antifeministické postoje z deväťdesiatych rokov alebo „mlčanie o rode“, ktoré sa česko-slovenským prostredím po roku 1989 rozliehalo (pozri napr. Cviková – Juráňová, 2009 [6]; Matonoha, 2015). Podľa literárneho vedca Jana Matonohu (2015, s. 352) môže k rozkrývaniu genealógie mechanizmov, ktoré prispeli k odmietaniu feminizmu a k tichu okolo rodu, pomôcť aj feministicky poučené skúmanie kánonických disidentských textov spred roku 1989. Jeho podrobná analýza disidentských textov, ktoré disponujú značným kultúrnym kapitálom, odhaľuje, že ich diskurzívna prax „významně přispívá k genderové disciplinaci individuálních subjektů a vede k situaci, kdy je čtenářstvo vedeno k tomu, aby nereflektovaně zaujímalo stanovisko komplicitní s velmi stereotypními hodnotami patriarchálního řádu, a nadto uchopovalo svou takto genderovanou identitu jako naprosto přirozenou, uspokojující, svrchovaně hodnotnou, či dokonce obohacující a ‚progresivní‘.“ (Matonoha, 2015, s. 380 – 381) Spôsobu zobrazenia rodových identít – konkrétne rôznych aspektov subjektivity žien – v jednej zo súčastí aktuálneho antikomunistického diskurzu sa budem venovať v tomto texte.

Príležitosti a obmedzenia rozvíjajúcich sa projektov orálnej histórie

Potrebu vyhľadávať a artikulovať hlasy žien v postsocialistických krajinách ilustruje genéza medzinárodného projektu „Pamäť žien“. Ako napísala feministická filozofka Zuzana Kiczková (2006) o prvej polovici 90. rokov, do postsocialistických krajín začali prichádzať feministky z USA a západnej Európy, ktoré skúmali situáciu a skúsenosti miestnych žien. Ich zistenia však často skĺzavali do nepresných zovšeobecnení a reprodukovali dichotomické delenie žien na obete a hrdinky. Analýzy a hodnotenia sa často robili bez ohľadu na spoločenský, politický, kultúrny a historický kontext (Kiczková, 2006; pozri aj Botíková, 2007; Cviková – Juráňová, 2009). „Mnohé skreslenia a zjednodušenia boli spôsobené tým, že pri hodnotení vychádzali z vlastných, od nás veľmi odlišných kultúrnych a sociálnych kritérií a skúseností, pričom používali paradigmy, ktoré nie vždy boli aplikovateľné na skúsenosť žien za socializmu. Ženy z východnej a strednej Európy sa v týchto štúdiách častokrát nespoznávali a boli veľmi nespokojné s takýmto spôsobom zobrazenia. Interpretačné modely im pripadali cudzie,“ vysvetľuje Kiczková (2006, s. 10). Hľadanie nástrojov, ktoré by umožnili ženám vyjadriť ich skúsenosti z obdobia štátneho socializmu – odlišné od skúseností mužov zachytené v mainstreamovej histórii (prevažne disidentov či lídrov revolúcie roku 1989) aj od interpretácií západných feministiek – viedli k objavovaniu biografického rozprávania a orálnej histórie ako výskumných metód.

Orálna história v sebe nesie príležitosť umiestniť do centra histórie hlasy žien, zdôrazniť rod ako analytickú kategóriu, zamerať sa na témy, ktoré ženy považujú za dôležité, a nabúravať mainstreamové historické naratívy a zaužívané definície, ktoré zneviditeľňujú skúsenosť žien v sociálnej, ekonomickej a politickej oblasti (Sangster, 1998). Orálna história sa považuje za nástroj posilnenia pozície žien, ktoré majú možnosť spomínať a prerozprávať svoje príbehy, zároveň umožňuje zviditeľniť spoločné znaky prežívania a artikulovania spomienok konkrétnych sociálnych skupín (Sangster, 1998) či sledovať spôsoby, ktorými spoločnosť rámcuje a formuje individuálne spomienky a pamäťové polia (Lomsky-Feder, 2004). Feministická orálna história sa pýta, ako dominantné ideológie a prelínajúce sa mocenské osy ako rod, trieda, rasa a i. formujú historickú pamäť (Sangster, 1998).

Napriek mnohým možnostiam, ktoré orálna história prináša, netreba prehliadať jej limity a riziká (pozri napr. Altınay – Pető, 2016; Portelli, 1998). Otázka „Čí hlas výstupy orálnej histórie reprezentujú?“ je pre tento článok obzvlášť dôležitá. Kým orálna história môže byť príležitosťou, aby ženy hovorili o svojich životoch a témach, ktoré považujú za dôležité, výsledok rozhovorov a analýzy je vždy ovplyvňovaný tak rozprávačkou, ako aj výskumníčkou (Portelli, 1998). Výskumníčka je v príbehu prítomná a ovplyvňuje celkový naratív: rozhoduje o otázkach, reflektuje odpovede, vplýva na priebeh rozhovoru a pripravuje interpretáciu a analýzu. Výskumníčka – aj nepriamo svojím vekom, rodom, vystupovaním a pod. – vplýva na to, čo a akým spôsobom účastníčka výskumu hovorí. Osoba vo výskumnej pozícii sa teda nachádza v pozícii moci a táto skutočnosť by mala byť reflektovaná v interpretácii výpovedí (Portelli, 1998). Transparentný výskumný proces, ktorého cieľom je nezneviditeľňovať marginalizované skupiny, a jasná reflexia pozície a úlohy výskumníka či výskumníčky sú kľúčovými etickými otázkami orálnej histórie.

Na Slovensku skúsenosti žien ako špecifickej sociálnej skupiny reflektovala napríklad publikácia Malé dejiny veľkých udalostí (2005), ktorú zostavila etnologička Zuzana Profantová a ktorá práve prostredníctvom orálnej histórie sledovala vzťah medzi významnými udalosťami a prežívanou každodennosťou individuálnych aktérok a aktérov. Feministickej orálnej histórii sa venoval už spomínaný medzinárodný projekt „Pamäť žien“, z ktorého vzišla monografia Zuzany Kiczkovej, Barbory Kachničovej, Antónie Furjelovej, Jany Tesákovej a Marty Botíkovej s názvom Pamäť žien. O skúsenosti sebautvárania v biografických rozhovoroch (2006). Významný je aj niekoľkoročný projekt organizácie ASPEKT s názvom „Histórie žien“, v rámci ktorého vyšlo aj posledné číslo časopisu Aspekt 1/2003 – 2004 [7] a Jana Cviková, Jana Juráňová a Ľubica Kobová pripravili publikáciu Histórie žien. Aspekty čítania a písania [4] (2007). [2]

V uplynulých rokoch sa orálnej histórii na Slovensku venovalo viacero inštitúcií. Osobné príbehy zaznamenávajú a archivujú verejnoprávne inštitúcie, médiá, mimovládne organizácie, akademické a vedecké inštitúcie, resp. jednotlivkyne a jednotlivci, ktorí v nich pôsobia. Rozsiahly projekt Ústavu pamäti národa s názvom „Svedkovia z obdobia neslobody“ obsahuje viac ako 550 príbehov a patrí k projektom, ktoré spoluvytvárajú konštrukcie trpiaceho národa, hoci z hľadiska teórie aj praxe orálnej histórie by mohli kolektívnu pamäť rozrôzňovať (Popular Memory Group, 1998). Ako možno sledovať na webovej stránke ústavu, štruktúra databázy pokrýva tri kľúčové historické obdobia: Slovensko v rokoch 1938 – 1945, prechodné obdobie 1945 – 1948 a komunistický režim na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. Bez ohľadu na obdobie sú kľúčovými témami projektu utrpenie a útlak. Podľa názvov pridružených tematických oblastí sú príbehy rámcované ako rozprávania o konci demokracie, represii a holokauste, koncentračných táboroch a gulagoch, komunistickej totalite, perzekúciách a súdnych procesoch, násilnej kolektivizácii, prenasledovaní cirkví a normalizácii. „Druhú stranu“ histórie utvárajú príbehy obrodenia a heroizmu ako protinacistický odboj, aktivity disentu, protikomunistický odboj, November 1989 a pád komunizmu (Projekt Oral history – Svedkovia z obdobia neslobody).

V podobnom rámci národného utrpenia a vzácneho heroizmu sa pohybujú aj ďalšie iniciatívy zamerané na skúmanie „komunistickej minulosti“. V roku 2010 viacero inštitúcií a viac ako 3000 ľudí podporilo výzvu na založenie Múzea zločinov komunizmu (tieto a ďalšie informácie vychádzajú z informácií zverejnených na webovej stránke múzea). Ministerstvo kultúry SR bolo poverené realizáciou tohto projektu, neskôr sa však založenie múzea vytratilo z vládnej agendy. V súčasnosti „múzeum“ – inštitúcia sa tak nazýva aj napriek tomu, že nie je vedená v registri ministerstva kultúry (MK SR) – prevádzkuje mimovládna organizácia Nenápadní hrdinovia a finančne a inštitucionálne ho podporujú prevažne dobrovoľníci a dobrovoľníčky. Cieľom organizácie je založiť a prevádzkovať múzeum ako verejnoprávnu inštitúciu, pretože „[t]otalitné obdobie výrazne ovplyvnilo dejiny našej krajiny a je veľmi dôležité, dokonca priam nevyhnutné, aby aj Slovensko malo dôstojnú inštitúciu, ktorá bude poukazovať na zločiny tejto éry a na jej obete“ (http://www.muzeumkomunizmu.sk/muzeum [8]). Dichotomické chápanie obetí a páchateľov reflektuje aj pomenovanie inštitúcie, ktorá v súčasnosti nesie názov Múzeum zločinov a obetí komunizmu.

Potreba vzniku „múzea komunizmu“ bola od začiatku legitimizovaná existenciou podobných inštitúcií v iných postsocialistických krajinách, najznámejším prípadom je asi Dom teroru v Budapešti. Ako uviedla Andrea Pető (2016), Dom teroru a ďalšie obdobné múzeá v baltických krajinách využívajú naratívy postavené na dichotómiách afektívnej politiky a nie na historických faktoch.[3] Múzeum sa stáva priestorom, kde história má byť zakúšaná prostredníctvom tela a s prísľubom autentickosti, stáva sa médiom, ktoré je súčasťou procesu redefinovania historického odkazu (Pető 2016). Zdá sa, akoby diskurz týchto múzeí zdieľal niektoré črty s koncepciou Múzea zločinov a obetí komunizmu v Bratislave. K spoločným znakom patrí napríklad prerozprávanie histórie prostredníctvom dichotomického delenia na obete a páchateľov či to, že historické naratívy sú ukotvené v konzervatívnych rámcoch. Napriek tomu, že v súčasnosti je Múzeum zločinov a obetí komunizmu nerelevantnou inštitúciou, skúsenosti z iných krajín naznačujú, že môže formovať verejný diskurz a kolektívnu pamäť v budúcnosti, preto si zasluhuje pozornosť.

Múzeum je prepojené s ďalšími aktivitami organizácie Nenápadní hrdinovia, ktorej misiou je „spracovávanie a šírenie informácií o období neslobody na Slovensku i vo svete“ (http://www.november89.eu/obcianske-zdruzenie-nenapadni-hrdinovia/ [9]). Jednou z hlavných aktivít organizácie je projekt orálnej histórie „Nenápadní hrdinovia v boji proti komunizmu“, súťaž pre základné a stredné školy, v ktorej majú študenti a študentky zaznamenávať príbehy ľudí prenasledovaných počas štátneho socializmu. Každoročne je realizácia súťaže rámcovaná dvoma výročiami: výročím sviečkovej demonštrácie 25. marca (1988) a spomienkou na začiatok nežnej revolúcie 17. novembra (1989). Súťaž sa teda vyhlasuje v marci a najlepšie príbehy sa vyhlasujú v novembri.

[10]

V roku 2016 ako tému súťaže vyhlásili „Dievčatá a ženy proti totalite“, pričom študentky a študenti mali venovať „pozornosť ženám, dievčatám, dcéram a ich úlohe, ktorú zohrali v boji proti komunistickému režimu a totalitám“ (http://www.muzeumkomunizmu.sk/dievcata-zeny-proti-totalitam [11]). Táto iniciatíva nestavia na predchádzajúcich aktivitách, ktoré skúmali históriu z feministickej a rodovej perspektívy a usilovali sa o rozrôznenie a prehodnotenie subjektivity žien (a na to nadväzujúce zmeny vnímania širších spoločenských štruktúr), ale prezentuje úzko vymedzenú skupinu veriacich žien, rehoľných sestier, matiek a dcér ochotných obetovať sa pre národ a svoju vieru.[4] Takáto úzko ponímaná reprezentácia subjektivity žien nebola verejne spochybnená alebo aspoň problematizovaná ani zo strany politických a kultúrnych elít, ktoré sa často prezentujú ako liberálne. Naopak, projekt „Nenápadní hrdinovia v boji proti komunizmu“ získal značnú politickú a kultúrnu podporu: napríklad každoročná konferencia, na ktorej sa prezentujú vybrané príbehy zo súťaže, sa dvakrát konala pod záštitou prezidenta (Vyhodnotenie slávnostnej študentskej konferencie Nenápadní hrdinovia 2016; Študentská konferencia Nenápadní hrdinovia bude pod záštitou prezidenta SR, 2014) a mainstreamové médiá prebrali niektoré súťažné príbehy (pozri napr. (Barát, 2013; Pacherová, 2009).

Predtým, než sa dostanem k analýze vybraných príbehov v nasledujúcej časti, treba poznamenať, že formálne vzdelávanie o modernej histórii Slovenska sa do veľkej miery obmedzuje na zopár hodín v závere školského roka na konci strednej školy a tiež, že tajná cirkev a katolícky disent zohrali dôležitú úlohu v aktivitách podrývajúcich režim štátneho socializmu pred rokom 1989. Mojím cieľom nie je spochybniť význam katolíckeho disentu, ale upozorniť na to, že konzervatívny rámec je dominantným rámcom orálnej histórie venujúcej sa obdobiu štátneho socializmu, pričom zasahuje do mediálneho, politického, kultúrneho priestoru aj vzdelávacích inštitúcií. Špecifické náboženské rámce sa nereflektovane predstavujú ako univerzálne.

Príbehy odporu a utrpenia

„Totalitné obdobie výrazne ovplyvnilo dejiny našej krajiny a je veľmi dôležité, dokonca priam nevyhnutné, aby aj Slovensko malo dôstojnú inštitúciu, ktorá bude poukazovať na zločiny tejto éry a na jej obete,“ uvádza na svojej webovej stránke Múzeum zločinov a obetí komunizmu a dodáva, že v počiatočnej fáze sa zameria na zaznamenávanie príbehov ľudí, ktorí boli nespravodlivo odsúdení. Aktivity týkajúce sa orálnej histórie, ktoré realizuje organizácia Nenápadní hrdinovia, teda možno považovať za súčasť tejto prvej etapy. Zozbierané a prerozprávané príbehy (nejde o prepis či analýzu rozhovorov, ale o spracované a editované príbehy s predvolenou štruktúrou) sú súčasťou študentského projektu „Nenápadní hrdinovia v boji proti komunizmu“. V situácii, keď je historické aktérstvo žien v kolektívnej pamäti značne limitované, a to vôbec z hľadiska prítomnosti žien aj rôznorodosti ich subjektivít, môžu tieto príbehy prezentované v médiách aj na školách mať výrazný vplyv na distribučné kritériá pamäti žien. V nasledujúcej časti preto podrobím analýze dva príbehy, ktoré boli súčasťou projektu „Nenápadní hrdinovia v boji proti komunizmu“, a budem sa pýtať predovšetkým na to, akým spôsobom konštruujú subjektivitu žien. Predmetom analýzy sú príbehy, ako ich prerozprávali a prezentovali v rámci projektu, prepisy rozhovorov nie sú verejne dostupné.

Príbeh Márie Štefurikovej pôsobí ako naratív o aktívnom odpore a mobilizácii, po ktorých nasledoval trest. Na začiatku päťdesiatych rokov 20. storočia asi stovka žien z rôznych obcí zorganizovala pochod na Okresný národný výbor v Bardejove, aby získala informácie o novom kaplánovi, ktorý bol zatknutý tesne predtým, ako dorazil do východoslovenskej obce Zborov. Keďže nikto o kaplánovi nič nevedel – ani kde sa nachádza, ani prečo ho zadržali – ženy sa zmobilizovali a zorganizovali „výpravy“ na miestne úrady. Najskôr sa išli pýtať do Bardejova a potom do Zborova: „Následne vošli do budovy MNV v Zborove a informovali sa u predsedu o mieste pobytu kaplána Majančíka. Presvedčili ho, aby zatelefonoval kompetentným orgánom verejnej správy, ale nič sa nepodarilo zistiť. Ženy odmietali odísť bez odpovedí a budovu opustili až po privolaní zborovského farára.“ (Bartošová – Orišková – Kreheľová, 2017, ods. 2) Ako ďalej informuje príbeh, nedozvedeli sa, prečo kaplána zadržali ani kde sa nachádza, preto sa ešte dvakrát vybrali na Okresný národný výbor v Bardejove a požadovali kaplánovo prepustenie. Na druhej výprave sa zúčastnilo asi 300 žien a vyvalili zamknuté dvere, ktoré im mali zabrániť vstúpiť do budovy. Protestné zhromaždenia a pochody viedli k trestnému stíhaniu piatich žien vrátane Márie Štefurikovej. „Prípad bol známy pod názvom Anna Kozáková a spol. Krajský súd riešil tento prípad 27. marca 1954. V tento deň zaistili aj našu hrdinku, pani Máriu Štefurikovú, vtedy 30-ročnú matku troch neplnoletých detí. Bola obvinená zo spoluorganizovania protestov a za to, že oznámila ženám, kedy bude pochod do Bardejova.“ (Bartošová – Orišková – Kreheľová, 2017, ods. 4) Po roku 1989 boli odsúdené ženy rehabilitované.

Študentský príbeh buduje heroizmus hlavnej postavy troma spôsobmi: prostredníctvom odvahy bojovať za kaplána a jeho prepustenie z väzenia, prostredníctvom silnej vôle počas väzenia a prostredníctvom jej prínosu pre národ a náboženskú komunitu. Vytvára sa predpoklad, že všetky tri aspekty sú poháňané hlbokou vierou v Boha. Príbeh najskôr opisuje, ako ženy kráčali 10 kilometrov do Bardejova a po ceste sa „neprestávali modliť“ (ods. 2). Pri druhej návšteve okresného výboru vyvalili dvere, „[s] odvahou a so spevom kresťanských piesní vošli dovnútra a žiadali prepustenie kaplána“ (ods. 3). V tomto duchovne ladenom naratíve odvahu strieda trest a rezistencia hlavnej hrdinky, ktorú najskôr prejavovala verejne, sa obracia dovnútra, stáva sa interným vzdorom prežívaným vo väzení prostredníctvom viery. Po opise prejavov politického aktérstva veľkej skupiny žien sa prerozprávaný príbeh ďalej sústreďuje predovšetkým na utrpenie s detailnými opismi podmienok života vo väzení.

Časť príbehu, ktorá sa venuje trestu, obsahuje viac citácií hlavnej hrdinky. Podrobná deskripcia ťažkostí, s ktorými zápasila, v sebe zároveň nesie nádej na nápravu a vykúpenie. Prísľub duchovnej spásy navyše upevňovala predstava, že sa vráti k rodine: „Keď nás brali na prechádzku, tak nám zaväzovali oči. Tam som prežila aj Vianoce. Zaumienila som si, že nevypustím ani slzu, že sú to radostné sviatky, rok prejde a budem so svojimi deťmi. Aj tak bolo. Keď som prišla do Košíc, našla som tam taký vyrytý krížik na stene a napísané: Boh je láska. Boh je sila, Boh je naše útočište. K nemu sa utiekaj, jemu dôveruj, on ťa nikdy neopustí, pomôže ti iste. Toto mi dodávalo silu, lebo keď som si kľakla a chcela sa modliť, už na mňa kričali: ‚Vstaň! Ruky hore! ‘“ (Ods. 5)

Mýtický aspekt príbehu sa ďalej reprodukuje prostredníctvom idealizovanej predstavy materstva. Ako uvádza, komunistický režim nepotrestal len samotnú ženu, ale celú jej rodinu, malé deti pripravil na rok o matku. Príbeh prerozprávava tragédiu zničenej rodiny a čitateľstvu niekoľkokrát pripomína, že hlavná hrdinka je matkou troch detí. Aj prostredníctvom materstva je prezentovaná ako dobrá žena a kresťanka, ktorá sa nevzdala viery, pretrpela nespravodlivosť a odolala. A práve prostredníctvom materstva sa stáva prínosom pre komunitu, keďže „trpela za kňaza, zrodila sa v nej obrovská túžba mať syna kňaza“ (ods. 6). Preto „obetovala“ svojich dvoch synov Bohu a stali sa kňazmi. Záver príbehu upevňuje dichotómiu dobra a zla, keď hlavná postava odpúšťa tým, čo spôsobili jej utrpenie. „Ja som každému odpustila, odpustím zo srdca. Ešte sa za neho pomodlím, aby bol aj on spasený. Láska, odpustenie, pokora. Keď je človek pokorný, tak neublíži nikomu.“ (Ods. 7)

V predstavenom príbehu sa individuálny osud stáva kolektívnym naratívom – sociálne a historicky ukotveným príbehom jedného z posledných veriacich, ktorí sa postavili za „pravdu“, keď spoločnosť zišla z cesty (Davis, 20144, s. 128). Pripomína fundamentalistické naratívy, o ktorých píše Joseph Davis (2014): sú sugestívne, pretože využívajú náboženské mýty a biblický idealizmus takým spôsobom, že umiestňujú čitateľstvo do príbehu, ktorý treba buď ako celok prijať, alebo odmietnuť. Odmietnuť príbeh, ktorý priniesol projekt Nenápadní hrdinovia, nie je jednoduché, pretože by to znamenalo odmietnuť nielen videnie sveta prostredníctvom určitého náboženského presvedčenia, ale zároveň negovať utrpenie v dôsledku viery či celkovo odmietnuť zápas proti útlaku, ktorý reprezentuje. Spochybniť predstavený naratív, prípadne ho kriticky reflektovať (stavbu príbehu, nie skúsenosť respondentky orálnej histórie) predstavuje riziko dostať nálepku komunistu či zlého, necitlivého človeka.

Druhý príbeh tiež opisuje utrpenie vo väzení, ktorému predchádzalo zapojenie sa do náboženskej skupiny, ale ponúka rozmanitejšie postavy a motívy ich konania. Životný príbeh Františky Muzikovej rámcujú rodinné vzťahy a začína sa predstavením jej súrodencov a rodičov, ako aj úlohy, ktorú v jej živote rodina zohrávala. Napriek určitým problémom príbeh opisuje vzťahy ako veľmi dobré a posilňujúce, čo dokumentujú šťastné spomienky z detstva. Neskoršie hrdinstvo hlavnej postavy sa tak konštruuje ako dedičstvo dobrej výchovy a rodinného zázemia (Ondková – Paholíková, 2015).

V predstavenom príbehu rozprávačka zažila prvé problémy na strednej škole, kde jej takmer neumožnili zmaturovať na základe nepravdivého „kádrového posudku“, podľa ktorého jej rodina patrila ku kulakom a vlastnila pozemky, ktoré sa mali kolektivizovať. Len po zásahu riaditeľa, ktorému záležalo na dobrých výsledkoch školy, mohla štúdium dokončiť. Po tom, čo sa zamestnala ako zdravotná sestra v nemocnici, pridala sa k náboženskej skupine svojich kolegýň. Skupinu opisuje ako miesto, kde sa mladí ľudia mohli stretávať, zdieľať skúsenosti a spoločne tráviť voľný čas. V dôsledku týchto stretnutí však ju, jej priateľky, kolegyne a mladšiu sestru zatkli. Pani Muzikovú odsúdili na dva roky väzenia.

Nosnou témou tohto príbehu je práca, prostredníctvom ktorej sa konštruuje subjektivita hlavnej postavy, rovnako ako jej utrpenie a únik z neho. Práca predstavuje symbolický priestor, v ktorom sa utvára rozdiel medzi dobrom a zlom. Napríklad k zatknutiu pani Muzikovej dochádza v operačnej miestnosti, kde pracovala a kam nikto okrem personálu nesmel vstúpiť. Toto narušenie chráneného, takmer posvätného miesta, kde personál nemocnice zachraňuje ľudské životy, symbolizuje narúšanie súkromia ľudí zo strany politického režimu. Zároveň sa utvára dichotomické vnímanie práce pre ľudí a práce proti ľuďom.

Hlavná hrdinka v príbehu prechádza rôznymi väznicami a problémy, s ktorými sa stretáva, sú tiež predstavené prostredníctvom práce. V Prahe mohla pokračovať v práci zdravotnej sestry, po návrate na Slovensko zase ťažko manuálne pracovala, občas vonku v zlom počasí. Jej práca sa zobrazuje nielen ako trest, ale aj ako obeta, napríklad za staršie spoluväzenkyne.

Zdá sa, že ani prepustenie z väzenia neprinieslo hlavnej hrdinke okamžitú úľavu, pretože pre ňu bolo veľmi ťažké nájsť si prácu: „Aj keď som bola na slobode, nemohla som dostať primerané zamestnania a dvere sa mi zatvárali, ako by som bola nežiaduca, čo skutočne tak i bolo.“ (Ondková – Paholíková, 2015, ods. 15) Prostredníctvom práce príbeh buduje obraz dobrej, výnimočnej osoby. Jej ťažká práca, ktorá vždy smerovala k pomoci iným, ju odlišuje od druhých. Práca zdravotnej sestry naznačuje „čistú“ osobnosť z hľadiska fyzickej i morálnej čistoty. Naznačuje to opis momentu, keď lekár vo väzení zistí, že mala vši, ako jedného z najzahanbujúcejších momentov v živote. „Bolo to pre ňu ako zdravotnú sestru veľmi ponižujúce a dokazovalo to veľmi zlé hygienické pomery v nitrianskej väznici.“ (Ods. 9) Parazity sú však konštruované nielen ako záležitosť zlých materiálnych a hygienických podmienok vo väzení, ale aj ako dôsledok prítomnosti iných – istých spoluväzenkýň: „Bola som tam s cigánkami, aj prostitútkami, spávali sme na zemi, takže tie vši nebol problém dostať.“ (Ods. 9) Tieto deliace čiary medzi rôznymi ženami sa ďalej posilňujú rozprávaním o politických väzenkyniach, ktoré sú predstavené ako elita národa. Hoci použité viktimizačné kategórie a náznaky fyzicky a morálne „nečistých“ žien naštrbujú príbeh o bezhraničnej altruistickej práci, samotný príbeh to nereflektuje, tento naratív naopak podporuje.

Príbeh sa končí tým, ako si pani Muziková založila rodinu. V nej však ona sama predstavuje hrozbu a jej manžel je zobrazený ako statočný muž, ktorý si ju napriek ohrozeniu zobral. Dôvodom mala byť jej minulosť: „[m]anželstvom s ňou sa stal zraniteľnejším, a tak ho pri prvej možnej príležitosti vyhodili z práce.“ (Ods. 16) Ďalší citát vybraný do príbehu tento nerovný vzťah ešte posilňuje: „To im vôbec nevadilo, že má 3-ročnú dcéru doma. Mohli si to dovoliť. Ale musím povedať, že mi nikdy nevyčítal moju kriminálnu minulosť. Čo sa týka neprajníkov, nemala som nikoho, ale ako som povedala, stránili sa ma zo strachu.“ (Ods. 16) Rozprávačka teda prijíma zodpovednosť za svoju „kriminálnu minulosť“, hoci nebola kriminálničkou. Príbeh predstavuje skromnú ženu, ktorá robila, čo bolo teba, a snažila sa pomôcť, kde bolo treba. Zobrazuje ju tiež ako introvertnú osobu, ktorá toho veľa nenarozprávala, ani jej veľmi nechýbali ľudia, a preto sa s pobytom vo väzení zmierila ľahšie ako mnoho iných.

Štruktúra tohto druhého príbehu naznačuje niekoľko vnútorných tenzií. Kým účasť v katolícky orientovanej skupine bola dôvodom jej zatknutia, viera v Boha sa neskôr v príbehu nespomína. Je to skôr práca, ktorá predstavovala naplnenie jej života. Napriek tomu je príbeh zarámcovaný názvom „Vždy verná Bohu“. Podobne ako v prvom príbehu aj v živote Františky Muzikovej je utrpenie predstavené ako cesta k lepšiemu životu, ktorým je jej rodina. Životný príbeh sa odohráva na pozadí boja dvoch strán – jednej, ktorá ničí životy ľudí, a druhej, ktorá to znáša a trpí. Predstavy pravdy, hrdinstva a zla nie sú len zdrojom, z ktorého príbeh vychádza, sú aj jeho hlavným posolstvom. Dostávame sa teda späť k fundamentalistickým naratívom (Davis, 2014), ktoré sú charakteristicéké tým, že ich treba buď prijať ako celok, alebo úplne odmietnuť.

 

Životné príbehy žien na pozadí diskurzívneho poľa antikomunizmu

Príbehy projektu Nenápadní hrdinovia sú písané v širšom rámci utrpenia národa, ktorý umožňuje vytvárať špecifické formy odporu aj heroizmu. Antikomunistická disidentská identita predstavuje dôležitú súčasť tohto rámca a reflexia rodovej dynamiky umožňuje lepšie pochopiť rozšírené spoločenské prijatie a normalizovanie konzervatívnej štruktúry subjektivity žien.  

Český literárny vedec Jan Matonoha (2015) analyzoval kánonické texty disidentskej literatúry a tvrdí, že diskurzívna prax týchto textov významne prispieva k rodovo špecifickej disciplinácii subjektov, ako aj k internalizácii patriarchálneho poriadku. Disidentské literárne texty z obdobia rokov 1948 až 1989 predstavujú subjektivitu žien, ktorá sa na prvý pohľad javí obohacujúco a progresívne, ale v skutočnosti upevňuje patriarchálne hodnoty reprodukujúce tradičné rodové roly (s. 381). Matonoha tvrdí, že tento paradox je súčasťou textov, ktoré disponujú značným sociálnym kapitálom, a teda aj silným interpelačným potenciálom. Uvádza, že étos disidenstva a činnosti proti režimu zintenzívňuje interpelačný potenciál zraňujúcich identít. Analýza naznačuje, že hoci sa zdajú nekonformné, heroické a takmer martýrske, súbežne pracujú s tradičnými rodovými stereotypmi. V dôsledku tohto paradoxu môžu mať interpelatívne obrazy ako materstvo, partnerstvo, odpor voči politickému režimu, rovnako ako diskurzívne miesta, kde k nim dochádza, silnejší vplyv na čitateľstvo než bežné hodnotové vlastnosti (fyzická krása alebo sociálny status, osobný alebo spoločenský status, osobná prestíž) prezentované mainstreamovou kultúrou (Matonoha, 2015).

Subjektivity žien v príbehoch, ktoré som sledovala v tomto texte, v určitých aspektoch zdieľajú vlastnosti opísané Matonohom. Predstavujú silne pozitívne obrazy žien: sú odvážne, odporujú opresívnemu režimu, bojujú proti nespravodlivosti a obetujú sa pre iných. Budujú na asymetrii fyzickej sily a sily, ktorú predstavuje viera v Boha, a tak konštruujú životy žien ako boj Dávida proti Goliášovi. Predstavujú ich ako mýtické hrdinky a príklad pre mladé ženy a dievčatá. Podobne však ako v Matonohovej analýze disidentskej literatúry pod pozitívnym obrazom možno nájsť ambivalentnosť.

Paradox silných žien, ktoré vzdorujú autoritárskemu režimu, ale sú poslušné a podriadené vo vzťahu k manželom a otcom, možno sledovať v disidentskej literatúre (Matonoha, 2015), ako aj v dvoch analyzovaných naratívoch o antikomunistickej subjektivite žien. Tieto dva súbory textov sa líšia štýlom, cieľom, kvalitou písania aj komplexnosťou vnútornej štruktúry, ale súčasne zdieľajú ideály ženskosti a reprodukujú patriarchálne hodnoty. Predstavené životné príbehy predstavujú ženy ako tie, čo potichu trpia a sprevádzajú mužov ich životom (kňazov, členov rodiny, Boha) a zároveň disponujú nádejou na úľavu a vykúpenie, ktoré príde prostredníctvom ich utrpenia alebo po ňom. Odmenou za bolesť má byť rodina tu na zemi a potom duchovná spása. Pre dosiahnutie týchto pokladov je nevyhnutné utrpenie, ktoré treba niesť statočne a s vierou. Jasný rozdiel medzi mužským páchateľom a ženskou obeťou sa upevňuje prostredníctvom odpustenia zo strany žien a ich veľkorysosti: trpiace ženy nie sú nahnevané, chápu, odpustia, zabudnú a páchateľom želajú len to dobré.

Ak sú stereotypné rodové roly neoddeliteľnou súčasťou antikomunistickej identity, ako naznačujú známe disidentské literárne diela (Matonoha, 2015), neprekvapuje, že monopolizácia antikomunistickej podoby subjektivít žien konzervatívnym diskurzom je všeobecne prijímaná a zostáva nespochybnená. Ako dodáva Matonoha (2015), diskurzívne praktiky disidentských textov a ich paradoxných zraňujúcich identít prispeli k odporu proti feminizmu a mlčaniu o rode po roku 1989. Možno dodať, že toto dedičstvo sledujeme aj v samozrejmosti, s akou sú súčasné antikomunistické identity utvárané v rámci konzervatívneho rodového poriadku.

Sledovanie efektu motýlích krídiel v utváraní kolektívnej pamäti

Nedávny záujem o životy (menej už skúsenosti) žien nemusí nevyhnutne viesť k zmnoženiu podôb ich subjektivity. Príbehy o životoch žien sa totiž často odohrávajú v redukcionistických diskurzívnych poliach a prispievajú k ich reprodukcii (Lomsky-Feder, 2004). Tieto naratívy orálnej histórie – ku ktorým patria aj dva predstavené príbehy – odporujú princípom, ktoré artikulovali feministky začínajúce s projektami orálnej histórie na Slovensku od začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia (Botíková, 2007; Kiczková, 2006). Kým feministické projekty orálnej histórie zdôrazňovali význam hlasu samotných žien a usilovali sa hľadať spôsoby, ako odlíšiť hlas výskumníčky a rozprávačky, predstavený projekt publikuje len príbeh prerozprávaný výskumníčkou, pričom neposkytuje jasnú metodológiu ani inú reflexiu práce s poskytnutým svedectvom či pôvodný príbeh. Vznikajú tak pochybnosti o tom, čí hlas v skutočnosti zaznieva a aký je účel príbehov. Zároveň príbehy žien bojujúcich proti komunizmu reprodukujú ten istý naratív, ktorému sa feministické orálne historičky usilovali vyhnúť – zjednodušený naratív dichotomických identít žien ako hrdiniek alebo obetí.

V analyzovanom projekte verejne zaznieva len hlas určitej skupiny žien – tej, ktorá zdieľa traumatizujúce spomienky na štátny socializmus. Predstavené sú najmä veriace ženy, dobré matky, spoločníčky mužov, slušné pokorné a pracovité ženy, ktoré odpúšťajú a zabúdajú na všetko zlé, čo sa im stalo. Vzdorujú politickému režimu, ale voči konzervatívnemu rodovému usporiadaniu sa nebúria, naopak, reprodukujú ho. Forma subjektivity, ktorú predstavujú, je pevne ukotvená v patriarchálnom poriadku, ktorý predstavuje – na prvý pohľad možno nebadateľný, ale nakoniec neodškriepiteľný – hierarchický poriadok medzi „maskulínnym“ a „feminínnym“.

Takéto limitované a zároveň limitujúce konštrukcie identity žien sa však neobjavujú výlučne v antikomunistickom diskurze, ktorý ich prijíma, víta a posilňuje. Tento jav možno čiastočne vysvetliť nadväznosťou na kánonické literárne texty, ktorých autormi sú známi disidenti, exiloví autori a autori z alternatívnej scény a ktoré reprodukovali a nanovo artikulovali patriarchálne vzorce spoločnosti a vzťahov, ako aj vzorce identít zraňujúcich pre ženy (Matonoha, 2015). Keďže disponovali veľkým sociálnym kapitálom, tieto texty sa podieľali na umlčiavaní tém súvisiacich s rodom po roku 1989 a prispeli k formovaniu demokracie, ktorá nielenže nevníma rodovú nerovnosť ako spoločenský problém, ale nevníma rodovú spravodlivosť ako predpoklad a súčasť svojej vnútornej štruktúry.

Konzervatívne antikomunistické subjektivity žien sú ukotvené v dichotomickom diskurzívnom rámci heroizmu a utrpenia, ktorý neumožňuje dôslednú reflexiu predstavených príbehov. Čitateľstvo vstupuje do priestoru absolútnych hodnôt, kde spochybnenie naratívu pôsobí ako spochybnenie žien – či už hrdiniek, alebo obetí – a ich skúseností. Kritická feministická reflexia dominantného rámca subjektivity žien v tomto kontexte môže vyznievať ako útok na rozprávačku alebo študentky a študentov, ktorí príbeh písali. Navyše, je to práve prevládajúce spojenie medzi konzervatívnymi obrazmi feminity s odporom voči útlaku, čo spôsobuje, že „iné“ sa stáva obzvlášť zraniteľným. V tomto diskurzívnom rámci totiž spochybniť tradičné rodové roly alebo stelesňovať inú formu feminity znamená podstupovať riziko, že vás niekto nazve komunistkou (teda utláčateľkou). Hoci reprodukcia patriarchálneho poriadku v súčasných projektoch orálnej histórie na Slovensku zatiaľ nepodlieha širšej reflexii, vzhľadom na politický kontext okolitých krajín ako Maďarsko a Poľsko, ale aj krajín vzdialenejších a rozbiehajúcich sa na všetky svetové strany, možno predpokladať, že konzervatívna reprezentácia subjektivity žien je súčasťou prebiehajúceho historického revizionizmu.

 

Poznámky

[1] Treba však poznamenať, že skúsenosť ani historický príbeh nie sú staršie ako ich artikulácia. Ako uvádza historička Joan Wallach Scott (1991), jazyk nie je len nástrojom, ktorý (ne)umožňuje vypovedať už existujúci príbeh a pomenovať zažitú skúsenosť. Životný príbeh, skúsenosť, spomienka sa utvárajú prostredníctvom jazyka, ktorý máme k dispozícii. Aj preto je objavovanie jazyka, ktorý by reflektoval rozmanitosť a komplexnosť skúseností, významným aspektom písania histórie aj utvárania kolektívnej pamäti. V tomto texte pritom vychádzam z dvoch predpokladov: každý opis skúsenosti je interpretáciou a mal by byť predmetom interpretácie (Scott, 1992) a každá historická interpretácia si vyžaduje dôsledné skúmanie.

[2] Záujem o príbehy žien presahuje orálnu históriu: v oblasti histórie vyšla rozsiahla monografia Na ceste k modernej žene. Kapitoly z dejín rodových vzťahov na Slovensku (2011), ktorej editorkou je Gabriela Dudeková; v oblasti umenia sa významným ženám v histórii venoval dokumentárny cyklus Prvá (2013, réžia Zuzana Liová, Lenka Moravčíková-Chovanec, Peter Kerekes, Róber Šveda, Tereza Križková, Jana Bučka, Marek Šulík) a Anna Grusková sa v dokumentárnej tvorbe zaoberala osudom Gisely Fleischmann (Rabínka, 2012) a Chavivy Reickovej (Návrat do horiaceho domu, 2014). Pribúdajú projekty a publikácie pre deti, ktoré tematizujú významné ženy v histórii a spoločnosti, napr. prekladové knihy Príbehy na dobrú noc pre rebelky I. a II. (2018), slovenská publikácia superŽENY (2019), česko-slovenská kniha Kvapky na kameni (2019) či elektronický seriál Svetlo pod perinou (od 2018).

[3] Pozri aj podrobnú analýzu historika Pétera Apora (2014) o Dome teroru ako spektákli a nástroji politiky Viktora Orbána.

[4] Táto symbolická reprezentácia môže súvisieť aj so skutočnosťou, že vznik múzea komunizmu bolo pôvodne iniciované Fórom kresťanských organizácií, čo je platforma asi 50 kresťanských organizácií a domovská organizácia súčasného riaditeľa organizácie Nenápadní hrdinovia, ktorý je súčasne pracovníkom Ústavu pamäti národa.

 

Bibliografia

Altınay, Ayşe Gül – Pető, Andrea (2016). Uncomfortable Connections: Gender, Memory, War. In Ayşe Gül Altınay – Andrea Pető (ed.): Gendered Wars, Gendered Memories: Feminist Conversations on War, Genocide and Political Violence. Routledge, s.1 – 22.

Barát, Andrej (2013, október 25). Nenápadných hrdinov objavujú gymnazisti. In Pravda. Dostupné na: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/297244-nenapadnych-hrdinov- objavuju-gymnazisti/ [12]

Bartošová, Viera – Orišková, Dorota – Kreheľová, Alexandra (2017). Portrét čísla: Mária Štefuriková. In Naše svedectvo, roč. 18, č. 1, 2017. Dostupné na: http://www.kpvs.sk/casopis-01-2017.asp [13]

Brežná, Irena (2016, 2. vyd.). Nevďačná cudzin(k)a. Bratislava: ASPEKT. Preklad Jana Cviková.

Botíková, Marta (2007). O čom ženy rozprávajú: Reflexia spôsobu života v životopisných rozprávaniach žien. In Jana Cviková – Jana Juráňová – Ľubica Kobová (ed.): Histórie žien: Aspekty čítania a písania. Bratislava: ASPEKT, s. 114 – 124.

Cviková, Jana – Juráňová, Jana (ed.). (2009). Feminizmy pre začiatočníčky: Aspekty zrodu rodového diskurzu na Slovensku. Bratislava: ASPEKT.

Cviková, Jana – Juráňová, Jana – Kobová, Ľubica (2007). Histórie žien: Aspekty čítania a písania. Bratislava: ASPEKT.

Dievčatá a ženy proti totalite. In Múzeum zločinov a obetí komunizmu. Dostupné na: http://www.muzeumkomunizmu.sk/node/72 [14]

Davis, Joseph E. (2014). Stories of Change. SUNY Press.

Dudeková, Gabriela (ed.) (2011). Na ceste k modernej žene. Bratislava: VEDA.

Grzebalska, Weronika (2016). Militarizing the Nation: Gender Politics of the Warsaw Uprising. In Ayşe Gül Altınay, Andrea Pető (ed.) Gendered Wars, Gendered Memories: Feminist Conversations on War, Genocide and Political Violence. Routledge, s. 121 – 134.

Kiczková, Zuzana a kol. (2006). Pamäť žien. O skúsenosti sebautvárania v biografických rozhovoroch. Bratislava: Iris.

Kmeť, Norbert (2015). Politická história a spoločnosť po roku 1989. In Studia Politica Slovaka, č. 2, s. 5 – 21.

Kurimay, Anita (2016). Interrogating the Historical Revisionism of the Hungarian Right: The Queer Case of Cécile Tormay. In East European Politics and Societies č. 30, s. 10 – 33.

Lerner, Gerda (1975). Placing Women in History: Definitions and Challenges. In Feminist Studies, roč. 3, č. 1/2, s. 5 – 14.

Lomsky-Feder, Edna (2004). Life Stories, War, and Veterans: On the Social Distribution of Memories. In Ethos, č. 32, s. 82 – 109.

Maďarová, Zuzana (2019). Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti. Bratislava: ASPEKT.

Maďarová, Zuzana – Ostertágová Alexandra (2011). Politiky a političky: Aspekty politickej subjektivity žien. Bratislava: ASPEKT.

Matonoha, Jan (2015). Dispozitivy mlčení: Zraňující identity a diskursivní konstituce mlčení. Gender, feminismus a česká literatura v období 1948 – 1989. In Havelková, Hana – Oates-Indruchová, Libora: Vyvlastněný hlas. Proměny genderové kultury české společnosti 1948 – 1989. Praha: Slon, s. 351 – 392.

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky. Múzeá registrované v Registri múzeí a galérií Slovenskej republiky. Získané 22. 5. 2017. Dostupné na: http://www.culture.gov.sk/posobnost-ministerstva/kulturne-dedicstvo-/muzea-a-galerie/register-muzei-a-galerii-sr-ef.html [15].

Múzeum zločinov a obetí komunizmu. Dostupné na: http://www.muzeumkomunizmu.sk [16]

Ondková, Nina – Paholíková, Alžbeta (2015). Vždy verná Bohu. In Naše svedectvo, roč. 16, č. 1. Dostupné na: http://www.kpvs.sk/casopis-01-2015.asp [17]

OZ Nenápadní hrdinovia. Dostupné na: http://www.november89.eu/obcianske-zdruzenie-nenapadni-hrdinovia/ [9]

Pacherová, Soňa (2009, december 9). Nenápadného hrdinu odhalila študentská práca. In Pravda. Dostupné na: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164487-nenapadneho-hrdinu-odhalila-studentska-praca/ [18]

Pető, Andrea (2016) Revisionist Histories, ‘Future Memories’: Far-right Memorialization Practices in Hungary. In European Politics and Society, roč. 18, č. 1, s. 41 – 51.

Popular Memory Group (1998). Popular Memory: Theory, Politics, Method. In Robert Perks – Alistair Thomson (ed): The Oral History Reader. Routledge, 75.

Portelli, Alessandro (1998). What Makes Oral History Different. In Robert Perks – Alistair Thomson (ed): The Oral History Reader. Routledge, 63 – 7.

Projekt Oral history – Svedkovia z obdobia neslobody. Získané 15. 12. 2017. Dostupné na: http://www.upn.gov.sk/en/project-oral-history-witnesses-of-the-oppression-period/ [19].

Sangster, Joan (1998). Telling Our Stories: Feminist Debates and the Use of Oral History. In Robert Perks – Alistair Thomson (ed): The Oral History Reader. Routledge, 87 – 100.

Scott, Joan W. (1991). The Evidence of Experience. In Critical Inquiry, roč. 17, č. 4, s. 773 – 797.

Scott, Joan W. (1992). Experience. In Judith Butler – Joan W. Scott (ed.): Feminists Theorize the Political. Routledge, 22 – 40.

Študentská konferencia Nenápadní hrdinovia bude pod záštitou prezidenta SR, 9. október 2014. Dostupné na: http://www.november89.eu/aktuality/studentska-konferencia-nenapadni-hrdinovia-bude-pod-zastitou-prezidenta-sr/ [20]

Vyhodnotenie slávnostnej študentskej konferencie Nenápadní hrdinovia 2016, 25. november 2016, Dostupné na: http://www.november89.eu/aktuality/nenapadni-hrdinovia-2016-vyhodnotenie/ [21]

 

Článok Zuzany Maďarovej pôvodne vyšiel v Baltic Words [22] 4/2017, preložila a pre vydanie v ASPEKTin upravila autorka.