Nelámte si jazyk ani svedomie

Zora Jesenská (1909 Martin – 1972 Bratislava) ukázala svojím životom a prácou, aká hlboká môže byť stopa verejne činnej prekladateľskej osobnosti v spoločnosti. Normalizačný zákaz činnosti a neskôr aj prekladov sa ju pokúsil vymazať z pamäti našej kultúry. Napriek dlhým rokom zamlčiavania sa to nepodarilo. Tak ako sa nepodarilo skartovať celý náklad Jesenskej prekladu Pasternakovho románu Doktor Živago (1969), ktorý ostal na poličkách mnohých domácností. Na poličkách našej kultúrnej pamäti ostali hmatateľné i nehmatateľné výsledky Jesenskej pôsobenia. V januári 1991sa jej dostalo oneskorenej rehabilitácie v Budmericiach na konferencii Zora Jesenská v slovenskej kultúre. Rôznym aspektom jej pôsobenia sa venujú odborné i popularizačné práce. V roku 2009 ju samu i jej dobu sprítomnil posmrtne vydaný autobiografický román Jána Roznera Sedem dní do pohrebu.

Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska jej 9. januára 2017 in memoriam udelil vysoké štátne vyznamenanie [3]Rad Ľudovíta Štúra I. za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj prekladateľskej činnosti.

„... istá Zora Jesenská kedysi dosť hodne písavala o literatúre, potom odrazu zamĺkla a venovala sa čisto len prekladaniu. Prečo? Lebo si odrazu uvedomila, že jej názor na mnohé veci nebol správny, že si musí všeličo premyslieť a ujasniť a všeličím sa prehrýzť v sebe  samej, aby ako-tak vedela, čo je pravda a aby to, čo povie, mohlo mať akú-takú hodnotu. Mlčala nie z obavy ísť proti vetru, ale z obavy, že nechtiac pôjde proti pravde.“ Tieto slová napísala o sebe prekladateľka, kritička, redaktorka, publicistka a spisovateľka, ktorej bolo vlastné neustále spytovanie hodnôt a kladenie nárokov nielen na okolie, ale predovšetkým na seba samu. V citovanom príspevku O jazyku, móresoch a sebakritike z roku 1956 sa vyjadruje k diskusii o jazyku slovenskej prózy a zdôrazňuje neprípustnosť ohrozujúcej politickej diskreditácie a osobného osočovania, ktoré v žiadnom prípade nemôžu nahradiť hoci aj zápalistú argumentáciu. Podľa Jesenskej sa sebakritickosť má prejaviť v náročnosti voči vlastnej práci, nejde teda o sebakritiku ako požadované dobové cvičenie. Napokon, takéto neúprimné verejné gesto poznala z vlastnej skúsenosti, keď ho bola donútená urobiť na lavici „literárnych obžalovaných“ po – ako otvorene uznávala – odborne prínosnej, no zároveň ideologicky obviňujúcej diskusii o jej preklade Šolochovho románu Tichý Don.

V poznámkach na margo vydania výberu svojej publicistiky pod názvom Vyznania a šarvátky v roku 1963 tiež sebakriticky a zároveň akceptujúco zhodnocuje svoje omyly v „článkoch ´autodidakta´“. Profesiou bola totiž hudobníčka, po gymnáziu v Martine študovala hru na klavíri na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave.

„K prekladateľskej práci som sa dostala následkom dedičného zaťaženia.“ Pochádzala z rodiny Jesenských – z ruštiny prekladali otec, brat aj slávny strýko, spisovateľ Janko Jesenský. Z rodinnej tradície čerpala lásku k literatúre, osobitne k ruskej klasike – preložila diela Dostojevského, Lermontova, Tolstého a ď. Prekladala hlavne z ruskej, francúzskej, nemeckej a v jazykovej spolupráci z anglickej literatúry – spolu s manželom Jánom Roznerom preložila viacero Shakespearových hier.

Bola jednou z kľúčových aktérok „chýb“ a „radostí“ pionierskeho obdobia slovenského prekladu: „Akoby sme si s mačetou v ruke kliesnili chodníky v húštine neprebádaných problémov, a prekvapení a očarení sme objavovali neznáme výhľady a možnosti.“ Svoje skúsenosti odovzdávala na prekladateľskom seminári na univerzite, v početných vystúpeniach a redaktorskej práci. Do Kultúrneho života písala stĺpčeky Nelámte si jazyk a v práci s jazykmi [4]si s gustom lámala hlavu nad podobami slovenčiny schopnými stelesniť svetovú literatúru: „Rozkoš z možností jazyka tiež môže napokon zviesť k pokusom o prekladanie.“ V eseji Ako som prekladala „Vojnu a mier“ a „Tichý Don“ zdôrazňuje dlhodobú až celoživotnú prípravu na prekladateľskú prácu. Ak samotné prekladanie románov Tolstého a Šolochova za písacím strojom trvalo päť rokov, príprava naň sa začala prebúdzaním vnímavosti voči jazyku už detstve, keď mama, Milina Jesenská, čítavala svojej dcére Dobšinského rozprávky. Obaja rodičia pôsobili aj v Živene, kde sa dcéra neskôr stala redaktorkou časopisu, prekladateľkou titulov knižnej edície a podpredsedníčkou.

Jesenská žila a pracovala v dvoch veľmi odlišných kultúrnych centrách – Martine a Bratislave. Narodila sa v meste, kde prevládalo „vedomie súvislosti, vedomie koreňov“, ale: „Čo sa týka názorov na umenie a na kultúrne otázky: možno práve preto, že Martin bol bokom od Bratislavy, ľudia tu boli tak trochu outsideri: nepatrili len predovšetkým k tomu či onomu smeru, škole, prúdu, ale často boli jednoducho sami sebou, skoro by sa dalo povedať, že každý tvoril tak trochu vlastnú skupinu. Ja tiež.“ Toto odbojné nastavenie aj jesenskovská „blcha v pere“ jej vyniesli povesť protirečivej osobnosti. Zákonite obdivovalaTimravu, ktorá ukázala, že „inšpiračným zdrojom môže byť aj zlosť“, ako aj buričstvo ruskej klasickej literatúry, pretože táto „ostávala vždy láskou môjho srdca, nebola to azda zásluha teoretického uvažovania, ale citového vzťahu“. Vedela, že v malej slovenskej kultúre budú o tom, čo zo svetovej literatúry sa stane jej súčasťou, rozhodovať prídel papiera vydavateľstvám, náhoda a osobný vkus, hoci ideálne „by sa mali vydávať všetci dobrí cudzí autori bez rozdielu veku, pohlavia a domovskej príslušnosti“.

Zasadzovala sa za ženskú  emancipáciu, argumentovala proti snahám o obmedzenie vysokoškolského štúdia žien v roku 1941 [5]; natruc cenzúre slovenského štátu, ktorý označila za „šesť rokov národnej hanby“, písala o štúrovcoch; v období povojnových spoločenských zmien vstúpila do komunistickej strany, a tak sa „rozišla so svojou vrstvou“, pretože považovala za potrebné pochopiť, že „ľudia telesne pracujúci sa hlásia o svoj spravodlivý podiel na aktívnom spravovaní spoločenských pomerov“; v 60. rokoch čoraz kritickejšie odhaľovala prevládajúcu „morálnu krízu“ v spoločnosti. Na jar 1968 v Kultúrnom živote napísala: „Po skúsenostiach, ktorými sme prešli, bolo by neodpustiteľné, keby sme zase ignorovali prastarý poznatok: že totiž najvyšším princípom nemôže byť disciplína a podriadenie, ale vlastné svedomie a poznanie.“

Text bol pôvodne uverejnený v Denníku N 9. januára 2017 [6].