[4]
Slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka.
Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka.
Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hélène Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch.
Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.
Objednajte si e-knihu [6] a hneď môžete začať čítať.
Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Názov knihy napovedá, že v nej našli uplatnenie najmä moje (post)feministické výskumy literatúry v spojení s literárnou kritikou a uvažovaním nad konkrétnymi textami, ktoré som mala príležitosť recenzovať pre viaceré časopisy v ostatných dvoch desaťročiach. Ide o prvú knihu na Slovensku priamo z oblasti feministickej literárnej kritiky a „gynokritiky“, resp. jej ďalšieho prevtelenia do „gynesis“. V podstate by sme teda mohli hovoriť o akejsi (oneskorenej) slovenskej premiére...
Písanie „bielym atramentom“ – aj ako „priestor štruktúrnej nevery“, ktorý je mocenskými hierarchiami často bagatelizovaný a zamlčiavaný – totiž ženské výkony v literatúre nielen explicitne zviditeľňuje, ale ich aj implicitne zneviditeľňuje. Biely atrament je, obrazne povedané, atramentom a zmizíkom v jednom. Prečo?
Prečítajte si ukážku z knihy:
Feministická literárna veda alebo nepriznané disidentstvo? [7] recenzné zamyslenie Stanislavy Chrobákovej Repar nad monografiou Jany Cvikovej Ku konceptualizácii rodu v myslení o literatúre [8].
"Písať jedným dychom pre publikum znalé aj neznalé problematiky, naklonené aj nenaklonené feminizmu, oslobodené duchom aj uväznené v stereotypoch (rodových aj tých akademických) je nepochybne vnútorne protirečivé podujatie. Tak to sama vnímam a tak som to vnímala aj u Jany Cvikovej."
