[3]
Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozprávala s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave. Prostredníctvom svojich príbehov nám umožňujú nazrieť do sveta, v ktorom sa Štátna bezpečnosť usilovala získať kontrolu nad ich životmi. Približujú, ako politickému režimu vzdorovali, akú rolu pre ne zohrávala sieť rodinných, kamarátskych aj vzdialenejších vzťahov, ale aj priestor pre seba. V spomienkach otvárajú témy emigrácie, rodiny, prípravy samizdatov, väznenia, vypočúvania, spoločenstva blízkych ľudí, osobnej slobody a i.
Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozprávala s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave. Prostredníctvom svojich príbehov nám umožňujú nazrieť do sveta, v ktorom sa Štátna bezpečnosť usilovala získať kontrolu nad ich životmi. Približujú, ako politickému režimu vzdorovali, akú rolu pre ne zohrávala sieť rodinných, kamarátskych aj vzdialenejších vzťahov, ale aj priestor pre seba. V spomienkach otvárajú témy emigrácie, rodiny, prípravy samizdatov, väznenia, vypočúvania, spoločenstva blízkych ľudí, osobnej slobody a i.
***
Podporila Nadácia mesta Bratislavy v rámci projektu „Kniha rozhovorov Oľgy Gyárfášovej so ženami z bratislavského občianskeho disentu“.
Vydanie knihy sčasti podporili aj Bratislavský samosprávny kraj a vaše finančné príspevky v rámci 2%, pravidelných darov [5] a kampane na donio.sk [6]. Ďakujeme.
OBSAH
OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ: V rozhovoroch vediem paralelný fiktívny rozhovor aj sama so sebou a s dobou našej mladosti. Na úvod
***
TAMARA ARCHLEBOVÁ: List, že nikdy nedostanem pas, lebo sa to nezhoduje so záujmami republiky, mám doteraz odložený.
MARTA BOTTA: Mysleli sme si, že nás vo Švédsku prijmú ako hrdinov, lebo sme cítili, že sme hrdinovia. A oni v nás videli kriminálnikov.
ANNA BUDAJOVÁ: Kým vonku, mimo nášho bytu, prevládala sivá s červenými transparentmi, my sme boli oslobodení.
JOLANA KUSÁ: Ľudsky to bolo nesmierne protivné. Vieš, sledovať, ako sa lámu charaktery a akí vlastne ľudia sú. Odvtedy viem o ľuďoch skoro všetko, čo sa dá vedieť.
GABRIELA LANGOŠOVÁ: Samizdaty boli politické, to robil Jano, a v mojom prostredí sa zase robili preklady psychologickej literatúry, niečo ako odborný samizdat.
ĽUBA LESNÁ: Otec potom povedal, že musíme emigrovať. Ja som to prijala, že áno. Ale mama povedala, že nie, a ja, že bez mamy nikam nejdem, tak sme sa rozdelili.
ĽUDMILA PASTIEROVÁ: Keď som Tatarkove Navrávačky prepisovala tretíkrát a začala som „Evulienka, duša moja, srdce moje“, tak som už išla spamäti...
JÚLIA SHERWOOD: Odrazu pri pomyslení na to, že by som sa odsťahovala do Prahy a dala na ten „terorizmus“, sa otcovi predstava emigrácie zdala prijateľnejšia.
MARTA ŠIMEČKOVÁ: Ja by som o sebe tiež povedala, že som pomáhala. Neviem prečo, ale tiež som mala pocit, že pomáham.
DOROTA ŠIMEKOVÁ: Mali sme modlitbu, kde sľubujeme, že budeme bojovať proti zlu zbraňami ako slzy, pot a krv. Ale on v posudku skončil pri slove zbraňami.
Glosár k rozhovorom
***
ZUZANA MAĎAROVÁ: Spoločenstvo aj „vlastná izba“ ako predpoklad politického vzdoru. K spomienkam aktérok z bratislavského alternatívneho priestoru na obdobie normalizácie
***
Menný index
Z úvodu Oľgy Gyárfášovej
Táto kniha vznikala dlho a zložito. Jednotlivé vrstvy pôvodnej idey sa postupne ukladali, menili, komunikovali, súťažili. Nakoniec sa usporiadali do niekoľkých základných rámcov, ktoré môžu poslúžiť aj ako čitateľský návod na použitie. Predovšetkým mi išlo o prerozprávanie spomienok na 70. a 80. roky minulého storočia, teda na obdobie tzv. normalizácie. V Bratislave v tých dobách existovalo unikátne neformálne spoločenstvo, ktoré svojimi aktivitami v rôznej intenzite vzdorovalo režimu a vytváralo alternatívny priestor slobody. Išlo predovšetkým o kultúrne, umelecké a občianske aktivity. Ľudia, ktorí tento okruh tvorili, zažívali rôzne formy prenasledovania zo strany komunistickej tajnej polície – Štátnej bezpečnosti.
V prerozprávaní životných príbehov z čias normalizácie ma osobitne zaujímala perspektíva žien. Ako prežívali roky mladosti a ranej dospelosti, ako sa podieľali na neoficiálnych protirežimových aktivitách, vyrovnávali s početnými obmedzeniami osobnej slobody, akými stratégiami zvládali prenasledovanie a zároveň ako vytvárali bezpečné zázemie pre svoje rodiny a partnerov. Moju pozornosť pritom pútala predovšetkým ich vlastná reflexia tejto životnej skúsenosti. Rozhovory s desiatimi aktérkami vzdoru sa dajú čítať na mnoho spôsobov. Spoločne načrtávajú čosi ako skupinový portrét a zároveň čiastkový obraz doby.
S bratislavským okruhom alternatívnej kultúry sa spája aj môj osobný príbeh. Bola som niekoľko rokov súčasťou tohto spoločenstva a na vlastnej koži som pocítila, čo znamená stať sa objektom záujmu ŠtB.
Spoločenstvo aj „vlastná izba“ ako predpoklad politického vzdoru (úryvok štúdie z knihy) [12]
M. Jaremková: Oľga Gyárfášová sa rozpráva s aktérkami spoločenstva vzdoru [13]
Oľga Gyárfášová o knihe v relácii Interview :24 [14]
T. Gažovičová: Silné príbehy (ne)obyčajných žien - knižné tipy 2023 [15]
O knihe Ako sme žili v rokoch normalizácie na Rádiu Devín [16]
Rozhovory s aktérkami spoločenského vzdoru - kniha Ako sme žili v rokoch normalizácie - Rádio Devín [17]
T. Čorná: Očakávam bagatelizovanie novembra ´89 (rozhovor) [19]