Nabudúce bude mŕtva

PREČO NEODÍDE?

Keď sa znovu pozrieme na fakty – každý rok sú týrané milióny žien, každých pár sekúnd je nejaká žena zbitá, každý rok sú zavraždené tisícky žien, pričom ich vraždia muži, ktorí s nimi žijú – a keď vezmeme do úvahy, aké dôležité je právo žiť bez ubližovania, potom je tu očividná ďalšia otázka: Prečo sa toto násilie ešte nezastavilo? Každá rozumná osoba sa musí spytovať: „Čo môžeme urobiť, aby sme predišli násiliu?“
No ukazuje sa, že toto nie otázka, ktorú si kladú rozumní ľudia. Namiesto toho sa pýtame: Prečo neodíde?
Zoberte si napríklad Dana Rathera. V roku 1988 robil rozhovor pre show CBS 48 hodín s Tracey Thurman v jej kuchyni v Torringtone v štáte Connecticut. Charles Thurman, ktorého odsúdili na dvadsať rokov odňatia slobody za pokus o vraždu Tracey, mohol byť v roku 1990 podmienečne prepustený a Tracey Thurman vysvetľovala Ratherovi, aké pocity v nej vyvoláva možnosť, že sa Charles Thurman dostane na slobodu. „Viem, že sa chystá ísť za mnou, a mám z toho strach,“ povedala mu. „A bojím sa, keď si pomyslím, že budem musieť žiť tak, ako som žila osem mesiacov, keď som sa usilovala od neho odísť. Mám na mysli nervové vypätie; nedovolila som svojmu dieťaťu ísť von... pre jeho vlastnú bezpečnosť. A viem, že jedného dňa budem nútená prežívať zasa to isté. Dúfam, že tu tentoraz budú načas a dokážu ma ochrániť. Dúfam. Ale viem, že on sa už rozhodol, viem, že to vyhlásil rovno v súdnej sieni a jeho otec na svedeckej lavici povedal, že Charles povedal, že svoje dielo dokončí. Charles viackrát vyhlásil, že obaja nemôžeme žiť na tomto svete, a on nie je ten, ktorý by sa z neho chystal odísť. Najväčší strach mám však z toho, že raz ublíži môjmu dieťaťu. Z toho mám hrôzu. Už len samo pomyslenie... Ak by sa raz ku mne dostal, radšej by som ho – teda, potom by som to ukončila, lebo by som už takú bitku nevydržala. Viete, čo mám na mysli – už by ma nemohol väčšmi zmrzačiť.“
Od tohto interview sa Tracey Thurman naučila žiť v strachu, pretože Bucka Thurmana prepustili na slobodu v apríli 1991 potom, ako si odsedel sedem rokov a desať mesiacov z dvadsaťročného trestu odňatia slobody. Dostal päťročnú podmienku s prísnym dozorom. Jeho rodičovské práva boli obmedzené. Tracey Thurman, ktorá doteraz žije v Torringtone, sa stala nástojčivým a zreteľným hlasom za týrané ženy v Connecticute, ale už nemôže cestovať po krajine tak slobodne, ako keď bol Buck za mrežami. Tracey Thurman svedčila pred Senátnym výborom pre súdnictvo v decembri 1990 v prospech navrhovaného Zákona o eliminácii násilia páchaného na ženách: „V dôsledku toho, čo všetko som s ním zažila, viem, že sa chystá nájsť si ma.“ Teraz musí Tracey Thurman Motuzick so svojím druhým manželom a synom denno-denne myslieť na svoju bezpečnosť.
Keď však Dan Rather robil rozhovor s Tracey Thurman, dal jej návrh, ktorý, ako si zrejme myslel, by napadol tisíckam jeho divákov. „Prečo sa nepresťahujete?“ opýtal sa. „Prečo neodídete niekam ďaleko?“
Známa otázka. Prečo táto zmrzačená žena, ktorú televízni diváci pozorovali pri fyzioterapii a pri takmer nezvládnuteľnej úlohe prípravy omelety, jednoducho neodíde? Prečo nezoberie svojho syna a jednoducho neodíde?
Tracey Thurman má na to odpoveď. Povedala: „Prečo by som mala odísť? Viete... vyrástla som tu... Mám tu rodinu, mám sa tu na koho obrátiť o pomoc... Môžem ísť do iného štátu, no aj keby som bola trebárs na Havaji a dozvedela by som sa, že je vonku, svojho syna by som nepustila ani na krok. Jednoducho, bola by som vystrašená na smrť. Ak ma naozaj tak strašne chce dostať – je to príšerne morbídne –, ale ak to tak strašne chce, ak sa tak rozhodol, nájde ma, nech by som odišla kamkoľvek. A cítim, že torringtonská polícia to nechce znovu zbabrať. Nechcú vyzerať tak, ako vyzerali prvýkrát.“
Lenže v mysli, samozrejme, zostáva otázka, a nie jasná, rozvážna odpoveď. Tá otázka naznačuje, že Tracey Thurman má svoj život vo svojich rukách, že násilie páchané mužom, za ktorého sa kedysi vydala a ktorého opustila, je jej problém a ona je zaň zodpovedná. Čo znamená „odísť“? Ako ďaleko musí žena ísť? A koľkokrát?
Napriek nesmiernym úspechom hnutia bitých žien za posledných pätnásť rokov osoby, ktoré sa usilujú zastaviť násilie páchané na ženách – zabezpečujú linky dôvery, ženské domy a centrá právnej pomoci, vyvíjajú tlak, aby sa uplatňovalo právo a trestné súdy pristupovali k problému zodpovedne, lobujú za právnu reformu – vedia, že keď bude v Spojených štátoch nejaká žena zasa bitá (čo sa stane približne do dvanásť sekúnd), len zopár ľudí sa spýta: Čo je tomu chlapovi? Prečo si myslí, že si to môže dovoliť? Zbláznil sa? Zadržala ho polícia? Je vo väzbe? Kedy ho postavia pred súd? Je pravdepodobné, že dostane prísny trest? Má žena dostatočnú policajnú ochranu? Deti sú zabezpečené? Dali ho súdne vysťahovať z domu? Nepotrebuje tá žena ešte nejakú inú pomoc? Lekársku alebo právnu? Nové bývanie? Dočasnú finančnú podporu? Podporu na dieťa?
Nie, ako prvá a často jediná sa ľuďom vynorí v mysli otázka: Prečo neodíde?
Táto otázka, ktorú, ako sa zdá, si nevieme prestať klásť, v skutočnosti nie je otázka. Nevolá po odpovedi – vynáša súd. Mystifikuje. Mení obrovský spoločenský problém na osobnú záležitosť, a zároveň zvaľuje zodpovednosť na obeť. Zastiera mimoriadnu závažnosť násilia páchaného na ženách, ako aj významné úspechy hnutia proti nemu. Podsúva naraz dve myšlienky, a obe nesprávne: že pomoc je pre všetky obete, ktoré si ju zaslúžia (to sú takpovediac obete, ktoré odídu), ľahko dostupná a že táto obeť medzi ne nepatrí.
Táto otázka je taká nástojčivá a zaslepujúca, že sa vždy nájde niekto, kto sa na ňu pokúša odpovedať. Odpoveď je však len zriedka tou jednoduchou pravdou, ktorú nájdete v príbehoch kedysi týraných žien: Žena odíde. Práve odchádza. Odišla. Nie, táto otázka je taká zavádzajúca, že niekto sa vždy usiluje vysvetliť, prečo neodchádza, dokonca aj potom, keď už odišla.