Annemarie Schwarzenbach: Interview bez reportéra

„Ako sa vám páči Amerika?“ – touto otázkou vítajú reportéri v New Yorku všetky svoje obete bez rozdielu – vlastne ani nie tak v New Yorku ako na palube parníka, teda ešte predtým, než mala obeť príležitosť stúpiť čo i len na piaď americkej zeme a nadýchnuť sa čo i len dúška amerického vzduchu. Ak je obeťou spisovateľ, naberá interview takýto obrat: „Prečo ste sa stali spisovateľom? Ako a kedy sa po prvý raz prejavil váš talent? Ktorým zo svojich kníh dávate prednosť?“ ... a tak ďalej. Reportéri – hovorím z vlastnej skúsenosti – nemajú ľahké povolanie a zaslúžia si pochopenie, okrem toho sú niečo ako kolegovia spisovateľov, ktorých musia obťažovať. Po interview sa dá s nimi celkom príjemne podebatovať pri šálke kávy v prvom newyorskom drugstore. Ale ich otázky nezmazateľne pália v pamäti a znepokojujú svedomie. „Prečo ste sa stali spisovateľom?“ – vari má takáto čudesná uvítacia formulka nejaké oprávnenie a hlbší zmysel? Existuje nejaká ustálená formulka, ktorou si človek môže alebo musí poslúžiť pri odpovedi?

Ako hosťa dievčenského college v štáte Georgia ma počas raňajšej pobožnosti neočakávane vyzvali, aby som dvesto zvedavým študentkám porozprávala, ako som sa stala novinárkou. Prirodzene, že som odpovedala jasne a zrozumiteľne, precízne, ako to odo mňa očakávali. „Už ako dieťa som mala sklony si zapisovať všetko, čo som videla, robila, zažila a pociťovala. Ako deväťročná som do linajkového zošita napísala svoj prvý román; keďže som vedela, že deväťročných neberú dospelí vážne, mal môj hrdina jedenásť rokov. Neskôr, v Turecku, Sýrii, Perzii, Rusku, som písala cestopisy a napísala som knihu Winter im Vorderasien (Zima v Prednej Ázii). Táto kniha mala menší úspech ako moje predchádzajúce knihy, napriek tomu ju mám osobne celkom rada. A teraz sa teším, že som v Amerike a píšem článok o vašej vynikajúcej a pohostinnej dievčenskej škole.“

Uvedené fakty zodpovedali pravde – sama som sa tomu čudovala –, ale je to proste tak: Fakty vypovedajú málo a nevysvetľujú nič. Prečo som sa stala spisovateľkou? Veď existujú aj iné povolania. Najprv som sa chcela stať generálom, potom klaviristkou (čo mi v správnom okamihu prekazil záchvat písania). Potom som študovala históriu, ďalej som si vyskúšala prácu asistentky na archeologických expedíciách. Zoznam nie je úplný, ale nechcem nikoho nútiť, aby si vypočul všetky nedôslednosti mojej minulosti. A pre svoju útechu dodávam, že som napriek tomu vždy písala – naozaj vždy.

Prečo?

Niekedy má človek celkom výstižné, praktické, uspokojivé dôvody, prečo sa potí pri písacom stroji. Napríklad vždy viem, prečo píšem nejaký článok, prečo práve tento, a nie tamten. Môžem, samozrejme, presne uviesť, prečo v Amerike píšem takmer výhradne o hospodárskych a sociálnych problémoch, namiesto toho, aby som z tohto svetadielu vyťažila neobmedzené možnosti jeho romantickejších stránok. Všade možno odhaliť svetlo a tieň, ale človek píše o tom, čo ho páli, a – keď ešte nie je skazený profesionálnou rutinou, to znamená, keď je ešte úprimný – hovorí a píše len o veciach, ku ktorým má nejaký vzťah, ktoré sa ho dotýkajú. Akokoľvek jednoducho to znie, otázka, prečo človek píše, tým ešte nie je zodpovedaná. Šla som do Moskvy a napísala som množstvo článkov a napokon knihu o Lorenzovi Saladinovi, pretože som to považovala za správne, užitočné, a dokonca potrebné: skromný hrdina vrcholu Chan Tengri, pochovaný v osamelom vysokohorskom údolí na hranici medzi Ruskom a Čínou, by nemal byť vo svojej švajčiarskej vlasti zabudnutý. Mimochodom, jeho fotografie, ktoré som priniesla z Moskvy, boli omnoho dôležitejšie ako všetko, čo som k tomu mohla napísať. Ale človek nemá vždy poruke také hmatateľné vysvetlenia pre strasti písania. Mnohí moji kolegovia ubezpečujú všetkých, že by nikdy nenapísali ani riadok, keby si tým nemuseli zarábať na chlieb. A nie sú to najhorší spisovatelia. Ale keď tak neradi píšu, prečo si nevybrali iné povolanie? Nie je to trocha rozčarujúce musieť sa dozvedieť, že spisovateľ – teda umelec! – nie vždy tvorí pod vplyvom temného nutkania, ale plní objednávku? A nech je to akokoľvek zvláštne, zistila som, že spisovateľ ani „na objednávku“ nedodá knihu, článok či báseň, ktoré by podľa všetkých kalkulácií vyhovovali vydavateľovi a čitateľom, a boli by teda pre autora najvýnosnejšie, ale píše o tom, čo v ňom vyvoláva pohnutie, a píše tak, aby pohol srdcom ľudí.

Z nemčiny preložila Jana Cviková

Schwarzenbach, Annemarie: Interview ohne Reporter. In: Auf der Schattenseite. Reportagen und Fotografien. Lenos Verlag, Bazilej 1995.

Príloha: 
Ako citovať tento článok:

red. Annemarie Schwarzenbach: Interview bez reportéra In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 20/01/2021. Získané 21/10/2021 - 03:04. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3325