Po naháňačke v „hlavnej robote“ sa ešte cez polovicu mesta ženieš upratovať a si vďačná, že môžeš

Rozhovor o práci v zle platenom zamestnaní (nielen) počas pandémie

Zaujíma nás, ako pandémia a opatrenia na zastavenie jej šírenia dopadajú na životy žien v rôznych pozíciách. Chceme hovoriť nahlas o tom, čo je pre nás aj pre spoločnosť dôležité – o neplatenej práci v domácnosti, ktorej objem sa počas lockdownov znásobil. O prekérnych pracovných podmienkach a neistých životných situáciách, ktoré pandémia prehĺbila.

Prečítajte si rozhovor o tom, aké je robiť prieskum trhu osobne priamo v prevádzkach počas pandémie aj ako vyjednávať bezpečnosť a pracovné podmienky v zamestnaní, kde platia mzdu blízku minimálnej.

 

Rozhovor nám poskytla Ana Beničková. Pripravili a spracovali Alexandra Ostertágová a Eva Riečanská.

 

***

Pracuješ pre agentúru, ktorá sa okrem iného zaoberá aj zberom dát. Čo je presne tvoja náplň práce?

Robíme rôzne prieskumy trhu, porovnávame ceny výrobkov, pracujeme priamo na predajných prevádzkach, komunikujeme s personálom, neustále sa pohybujeme medzi nakupujúcimi a vlastne sme stále, celý pracovný čas, v priamom kontakte s (cudzími) ľuďmi. Je to zároveň iba jedna časť našej práce, pri ktorej prichádzame do styku s ďalšími a ďalšími ľuďmi. Pracujeme aj s rôznymi zadaniami prieskumov, ktoré sa robia „face to face“ (osobne) – a nikdy inak:). Musíš jednoducho získať dáta od vopred daného počtu respondentov za určitý čas a nevieš ovplyvniť, koľko ľudí stretneš, kde, na ako dlho a čo sú to za ľudia. Je to presne ten druh práce, keď zdanie klame, že je jednoduchá. Ale nie je. Napokon, kedy bola práca s ľuďmi jednoduchá? Dostávam za to plat, z ktorého mi po vyplatení účtov (do čoho počítam v mojom veku už aj „povinnú jazdu“ v lekárni a v potrebách pre domácich miláčikov:)) ostane na život tak asi 50 eur. Preto mám aj druhú prácu; chodím upratovať. Čiže po naháňačke v „hlavnej robote“ sa ešte cez polovicu mesta ženieš upratovať. A si vďačná, že môžeš. A ako inak, bežíš v ústrety ďalším davom, vezieš sa s nimi v MHD, niekedy aj dve hodiny denne, občas dokonca dlhšie. A pýtaš sa prečo.

1933

Ako to u vás v práci fungovalo počas pandémie? Aké opatrenia tvoj zamestnávateľ zaviedol?

Práve v čase, keď vypukla pandémia, sme mali rozbehnutý jeden z takých väčších prieskumov, keď sa stretávaš s mnohými neznámymi ľuďmi. Ale odrazu tu bola nová choroba, o ktorej sa v tom čase vedelo veľmi málo, a to, čo sa vedelo, bolo desivé. A ty musíš v čase, keď sa všetci snažia držať mimo davov, medzi davy ísť. Inak sa ten prieskum robiť nedal a nesmel. Iba osobne. Zdalo sa mi normálne, že v danej situácii som svoju časť prieskumu robila online. Ale „šéfstvu“ sa to normálne nezdalo. Lebo zadanie je zadanie – a vybavené. Takže som tesne pred Vianocami musela veľkú časť tej práce urobiť nanovo a naozaj natvrdo „face to face“.  S vedomím, že tu máme kovid, vtedy ešte bez čo len vidiny vakcinácie.

 

Prečo sa to nemohlo robiť cez internet?

To sa mňa nepýtaj, ja to neviem. Teraz máme pred sebou podobne koncipovaný prieskum ako ten pred rokom. Síce už máme vakcináciu a ja už mám nárok na tretiu dávku – ale zatiaľ stále nič. A zase ideme medzi ľudí, lebo veď nikdy inak.

 

Mohli ste aspoň pracovať z domu, keď ste nerobili na nejakom prieskume?

Keď som videla, že firmy sa začínajú presúvať na homeoffice a my sme stále kvočali v kanceláriách, spísala som taký hororový pamflet na tému, či chceme dobrovoľne v našej firme zomrieť desivou smrťou udusením, a poslala som to kolegyniam a kolegom, odborom, svojmu šéfovi, a aj jeho šéfovi. Jasné, že najväčší problém bol, že si nemám dopisovať s kravatkármi na vyšších postoch, ale len s tým svojím na nižšom poste. V každom prípade, či už to nejakým spôsobom pomohlo, alebo nie, naozaj neviem; skôr si myslím, že nie, lebo som len malá, aj keď otravne drzá ryba, ale o nejaké dva dni nato nám naozaj „vyhlásili“ homeoffice. Ale aj potom to pokračovalo strašne vtipne. Občas sme do kancelárie potrebovali prísť niečo urobiť. A keď už sme tam boli, museli sme ostať celú pracovnú dobu. Opäť sa ma nepýtaj prečo, lebo ani toto neviem. Takže síce pracuješ z domu, ale keď potrebuješ zbehnúť na chvíľu do práce, stráviš v nej celý deň s tými, ktoré tiež potrebovali urobiť nejakú drobnosť – a zatvrdli tým pádom v práci na celý deň. Lebo hore prikázali:). Holt, aj takto sa dá riešiť nebezpečná krízová situácia.

 

Na prácu mimo kancelárie ste aspoň dostali rúška, dezinfekciu a takéto veci?

Dostali sme rúška aj dezinfekcie, ale tých rúšok bolo asi tak päť? Potom, keď už boli povinné respirátory, sme tiež zopár dostali, tiež asi päť. Ale to bola zrejme taká tá klasika, že čo najlacnejšie. Takže z tých piatich, čo som dostala, sa mi na troch odtrhlo uško hneď, ako som si ich prvýkrát nasadila. Predpokladám, že na ne bola nejaká megamnožstevná zľava. Nakúpia sa najlacnejšie – a najlacnejšie sú také, aké sú, ako by povedal klasik. A, samozrejme, boli nám veľké. Sme tam takmer samé ženy, ale koho by to zaujímalo. Aspoň nie je nuda, keď vám respirátor pri každom sklonení hlavy vybehne na oči. Takže si kupujeme vlastné respirátory. Z našich superplatov, ako inak.

1934

Samé ženy? Kto pracuje vo vašej spoločnosti?

Sme tam väčšinou staršie baby, mnohé pred dôchodkom, lebo veď kto iný by robil za platy blízke minimálke? Ale zároveň od nás strašne veľa chcú. Tá práca vyžaduje nielen administratívne znalosti a zručnosti, dokonalý time-management, komunikačné schopnosti a istý psychologický cit pre mieru v jednaní s ľuďmi, ale aj nie celkom jednoduché používanie rôznych softvérov, cez ktoré sa jednotlivé prieskumy zadávajú do systému. Niektoré kolegyne a kolegovia s tým problém nemajú, ale sú skôr tou povestnou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Dostaneš k dispozícii popis od „ajťákov“ a pomôž si, ako vieš. Ale kto pozná, ako vyzerajú ajtičkárske manuály, vie, že je to hatlanina, ktorej rozumejú iba oni/ony sami/y, celkom určite však nie ľudia, ktorí prišli robiť úplne inú prácu, ako dumať nad ajtičkárskymi hlavolamami. Ale koho tie neviditeľné staršie ženy zaujímajú? Kto rieši, ako si poradia s vecami, ktoré do ich sveta začali patriť iba nedávno? Máš prácu, buď rada. A smutné je, že my rady sme. Nemáme príliš na výber. Napokon, vždy si nejako poradíme a naši kravatkári to vedia. Tak čo by sa nami zapodievali?

 

Spomenula si odbory. Máte teda u vás odbory? Ako fungujú?

Odbory sú klasika. À la schôdza ROH 1979. Vianočný balíček, uteráky, otrávené obličaje – a vybavené. V čase, keď som sa do odborov prihlásila, sa práve konalo vianočné zasadnutie našej odborovej „bunky“, na ktorom prebiehali aj voľby výboru. Tie staršie devy, ktoré tam sedeli so mnou (no veď aj ja som taká staršia deva), si zobrali svoj balíček, potom sa o kdečom, nevedno veľmi o čom, hlasovalo, potom pani, asi odborárska predáčka, hovorila o tom, že nemíňame peniaze na kultúru, a pritom ich máme. Kritika do vlastných radov:). Máme chodiť viac na kultúru a doniesť lístky na preplatenie. Šťastné to odbory, ktoré nemajú čo iné riešiť. A v dnešných dňoch, po roku od tohto sedenia na spôsob ROH 1979, sme my, odborári a odborárky, dostali mailom jednoriadkovú otázku, čo by sme chceli, aby sa dostalo do nového kolektívneho vyjednávania. Odpísala som otázkou, či k tomu máme nejaký podklad, aby sme zhruba vedeli, o čo ide. Podľa mňa väčšina ľudí u nás v práci ani netuší, čo to kolektívne vyjednávanie je. Dozvedela som sa, že vopred nič neposielajú, aby to boli naše nápady. A keď som chcela nájsť na našom webe aktuálnu kolektívnu zmluvu, aby som mala z čoho vychádzať, narobila som sa ako na kostole, kým som ju v útrobách webu našla.

 

A tebe ju nedali podpisovať, keď si nastupovala? 

Popravde, neviem. Tak asi skôr nie, ako áno.

 

Ty si zrejme v kolektívne obľúbená, snažíš sa veci riešiť.

Obľúbená? Asi ako u koho. Našim babám v zásade nevadím, lebo zatiaľ nijakým spôsobom nezasahujem do ich práce. Skôr naopak. Keď bola reč o prvom homeoffice, vyšlo najavo, že si niektoré myslia, že som to ovplyvnila ja tým svojím hororovým e-mailom. A tiež pochopili, že si celkom rozumiem s počítačom či s mobilom. Vedia, že keď čokoľvek riešia na počítači, a počítač vzdoruje, väčšinou to s nimi dokážem vyriešiť. Proste som tam za tú ochotnú:). Aj keď občas fakt nepochopiteľnú:).

 

Dostali ste nejaké rizikové príplatky alebo niečo?  

Nič.

 

Ani odbory sa nepokúsili niečo vyjednať?

Neviem o tom nič, a to by som asi vedela...

 

***

Zdieľajte s nami váš príbeh.

 

 

***

 

Realizované s finančnou podporou Ministerstva spravodlivosti SR v rámci dotačného programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie. Za obsah tohto dokumentu výlučne zodpovedá organizácia ASPEKT.

1945

Ako citovať tento článok:

red. Po naháňačke v „hlavnej robote“ sa ešte cez polovicu mesta ženieš upratovať a si vďačná, že môžeš In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 17/12/2021. Získané 28/01/2023 - 08:03. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3404