Naše mestá sú patriarchát vpísaný do kameňa, skla a betónu

Matúša a Juraja zavraždil neofašista, ktorý sa rozhodol, že svet vybudovaný pre bielych cis heterosexuálnych mužov má vyššiu cenu ako životy ostatných. Juraj a Matúš zomreli, lebo veľká časť ľudí – vrátane tých pri moci – verí a tvrdí, že queer ľudia nepatria do spoločnosti a ohrozujú rodiny. Zomreli, lebo mladý neofašista uveril stáročnej antisemitskej konšpirácii, podľa ktorej svet ovládajú Židia. Lebo veľká časť spoločnosti tieto presvedčenia reprodukuje tým, ako koná, aký jazyk používa, aké vtipy hovorí. Lebo veľká časť spoločnosti toleruje útoky voči menšinám. Toto všetko dokážeme a potrebujeme spolu meniť.

Nedávno som počula slová feministickej geografky Jane Darke o tom, že do každého priestoru sú vryté vzťahy tej spoločnosti, ktorá ho vybudovala. A naše mestá sú patriarchát vpísaný do kameňa, skla a betónu. My dodávame, že do toho kameňa, skla a betónu sú vryté aj neoliberálny kapitalizmus, rasizmus, kolonializmus a množstvo ďalších systémov, ktoré sú založené na nadradenosti jedných nad inými a na ich útlaku.

Čo to znamená? Znamená to, že ulice, priestory, doprava, infraštruktúra, inštitúcie, pracoviská a celkové rozloženie miest okolo nás sú budované pre bielych dobre zarábajúcich cisrodových heterosexuálnych mužov s manželkami, ktoré sa okrem platenej práce starajú doma o nich a o „ich“ deti. Znamená to, že všetko okolo nás je budované tak, aby bol v centre záujmu zisk, lebo v tomto systéme je najdôležitejšou funkciou ľudí, mimoľudských tvorov, zvierat a prírody vytvárať zisk. Znamená to, že priestory sú tvorené predovšetkým pre jednotlivcov – pre jednotlivcov, ktorí idú ráno do práce, aspoň osem hodín zarábajú, aby vytvárali zisk, po práci znovu vytvárajú zisk nakupovaním a neorganizujú sa, nevytvárajú si komunity a nekritizujú to, ako je to tu zariadené.

A hlavne to znamená, že všetci a všetky, ktoré sa líšime od tohto ideálneho jednotlivca – podľa toho ako veľmi iné a iní od neho sme – denne čelíme prekážkam, zneviditeľňovaniu, nenávistným prejavom, násiliu. Tí pri moci, ale aj zvyšok mlčiacej spoločnosti, sa väčšinou dočasne spamätajú až vtedy, keď to vyústi do smrti a potom nejaký čas počúvame prejavy ich ľútosti. To však nepotrebujeme.

Naopak, potrebujeme, aby boli v jazyku, v priestoroch, v spoločnosti prítomné osoby a skupiny, ktoré sú najviac znevýhodnené, potrebujeme budovať mestá a priestory, ktoré budú práve pre nás, pre queer ľudí, pre ženy, pre zdravotne a inak znevýhodnené osoby, pre ľudí inej farby pleti či etnicity. Potrebujeme budovať bezpečné komunity a priestory, potrebujeme, aby život nebol hlavne o platenej práci, ale napríklad o nás, vzájomných vzťahoch a vzájomnej starostlivosti.

Toto všetko mnohé a mnohí z nás už robíme a budeme robiť naďalej. Chceme sa za to neskutočne poďakovať a ľúbime vás. Zároveň nás poteší, keď budú takéto komunity naďalej vznikať a tie existujúce sa rozširovať a spolu dokážeme naozaj nebyť ticho. Útok na Tepláreň, ktorá bola pre mnoho ľudí bezpečným miestom a hlavne komunitou, bol útokom proti tomu, aby sme sa spájali, podporovali sa, starali sa o seba. Bol to útok, ktorý nás mal zahnať naspäť za zatvorené dvere bez možnosti ozvať sa a meniť svet okolo seba. To však nedovolíme. Nedovolíme to kvôli Jurajovi a Matúšovi, nedovolíme to kvôli nám všetkým, čo tu stojíme, aj kvôli tým, čo tu nemôžu byť a potrebujú, aby sme neboli ticho!

Preto ničme a zničme patriarchát a kapitalizmus a budujme queerfeministické spoločnosti založené na rovnosti všetkých.

***

Príhovor iniciatívy Nebudeme ticho zaznel na antifašistickom pochode Zostávame v uliciach. Pochod bol jedným z mnohých podujatí organizovaných po úkladnej vražde dvoch mladých ľudí pred queer barom Tepláreň v Bratislave 12. októbra 2022.