Starý a nový fašizmus. Prečo dnes hovoriť o fašizme?

Slovo fašizmus často vyvoláva predstavu doby, keď mnohé (aspoň formálne) demokratické európske krajiny ovládli autokratické, diktátorské režimy. Evokuje hrôzy, ktoré nasledovali po tom, čo sa taliansky fašizmus pretransformoval v Nemecku do nacistickej ideológie. Tá postupovala od štátom organizovaného policajného násilia a vyústila do hrôz druhej svetovej vojny a tragédie holokaustu. Koncept fašizmu je týmto spôsobom historicky situovaný do prvej polovice 20. storočia, spája sa s predstavami o vojne a masovom vyvražďovaní a stelesňujú ho postavy egocentrických, mocou posadnutých diktátorov ako Benito Mussolini a najmä Adolf Hitler.

Fašizmus nadobúda jasne stanovené dejinné, geografické i osobnostné kontúry a rámcuje sa ako jav, ktorý patrí do relatívne vzdialenej minulosti [1]. Zároveň sa postuluje ako historický exces, patologická výnimka z liberálno-demokratickej normy, ktorá sa zhodou historických okolností dočasne a jednorazovo vychýlila do fašistického extrému. Je to však naozaj tak? Je fašizmus niečím, čo zo súčasnej ponuky politických ideí definitívne vytlačil koniec druhej svetovej vojny, prípadne o pár desaťročí neskôr pád posledných bášt fašizmu v Španielsku a Portugalsku? Stojí dnes fašizmus úplne mimo hraníc euro-atlantickej politickej kultúry?

Akademické kruhy sa väčšinou zhodujú na tom, že fašizmus nie je jednoznačný a ľahko uchopiteľný fenomén, ktorý by sa dal vtesnať do presnej definície. Súvisí to aj s tým, že vznikol, resp. sebadefinoval sa ako rebélia voči prevládajúcej politickej kultúre a praxi, a teda aj ako opozícia voči konvenčným politickým deleniam a ideologickým táborom. Staval sa proti racionalite, myšlienkam osvietenstva, liberalizmu a pozitivizmu (Mosse, 1966, s. 15 – 16) a čerpal z eklektických ideových tradícií, aj keď z hľadiska politickej filozofie bol jeho centrálnou ideou najmä koncept národa ako jednoliateho organizmu a najdôležitejšej hodnoty i hybnej sily dejín. Významnou bola zároveň predstava nastolenia (večného) poriadku. Ideológovia fašizmu sa vymedzovali voči odcudzenosti modernej spoločnosti, ktorá atomizuje a rozbíja „organické“ väzby spoločenstva a medziľudské väzby, napríklad rodinu. Podľa nich mala politika sledovať základné, všeobecné ľudské inštinkty a najhlbšie skupinové emócie. Mala byť hnutím más vedených charizmatickým vodcom, ktorý bude schopný podchytiť „základné inštinkty davu“. Fašistická ideológia postulovala tieto inštinkty ako konzervatívne a tradicionalistické, lebo z hľadiska fašizmu je ľudská podstata večná a nemenná. Predpokladalo sa, že ľudia túžia patriť do jednoznačne ohraničeného a definovaného spoločenstva a vymaniť sa z odcudzenia, ktoré produkuje moderná industriálna spoločnosť. Politika mala smerovať k obnoveniu základných medziľudských väzieb a pocitu spolupatričnosti prostredníctvom upevňovania národnej jednoty a obnovovania „tradičnej morálky“. V tomto procese bolo treba „národný organizmus“ očisťovať od všetkého, čo sa definovalo ako cudzorodé, narúšajúce jeho jednotu a morálnu čistotou, ako aj toho, čo na ňom údajne parazitovalo (Mosse, 1966, s. 15 – 16).

Na základe dlhodobého skúmania rôznych prejavov a vrstiev fašizmu navrhuje historik Robert Paxton (2007, s. 249 – 250) nasledujúcu definíciu: „Fašizmus možno definovať ako spôsob politického konania, vyznačujúci sa obsesívnymi predstavami o rozklade spoločnosti, o národnom potupení, o tom, že národ sa stal obeťou, a kompenzačnými kultmi zjednotenia, sily a rýdzosti, v ktorých masová politická strana zložená z militantných nacionalistov nie príliš spokojne, avšak výkonne spolupracujúc s tradičnými elitami, opúšťa demokratické slobody a za pomoci spásneho násilia a bez akýchkoľvek etických alebo zákonných obmedzení sa usiluje o vnútornú očistu a vonkajšiu expanziu.“

Filozof Gáspár Miklós Tamás (2001) upozorňuje, že prvky fašizmu môžu prežívať aj v podmienkach, ktoré majú charakteristiky demokracie a liberálnych politických systémov. Hovorí o súbore politík a ideológií, ktoré sú v súčasnosti bežné. „Ľahko si nachádzajú miesto v prostredí súčasného globálneho kapitalizmu bez toho, aby destabilizovali dominantné politické formy volebnej demokracie a zastupiteľskej vlády... [N]ie sú totalitné, nie sú revolučné, nie sú založené na iracionalistických, voluntaristických filozofiách.“

Ešte ďalej posúvajú pole skúmania fašizmu filozofi Gilles Deleuze a Félix Guattari (2000, orig. 1972), ktorí prekračujú konvenčné chápanie fašizmu ako viac-menej jasne ohraničenej ideovej a politickej praxe. Fašizmus konceptualizujú ako snahu zaviesť „poriadok“ do chaosu našich individuálnych túžob a ako smerovanie k absolútnej homogenite ľudského správania. V tomto zmysle sa fašizmus prejavuje nielen v makro rovine diskurzu a politiky, ale aj na úrovni bežného života, kde sa reprodukuje represívna moc v našich intímnych vzťahoch a mikropolitike každodennosti – v našich komunitách, v jazyku, ktorý používame, v našich návykoch či neformálnych interakciách.

Fašizmus je teda formou autoritárskeho myslenia a konania, ktorá narúša a popiera demokratické princípy spoločenského usporiadania, ako aj sociálnu diverzitu predstavujúcu základ existencie rozličných foriem a prejavov života či práv menšín. Namiesto nich fašizmus vyžaduje podriadenie sa kolektívnej disciplíne, poriadku a autorite vodcov. Ako napísal Michel Foucault (2000) v predslove k anglickému vydaniu knihy Anti-Oedipus, naším hlavným nepriateľom nie je len historický fašizmus, ktorý predstavovali ľudia ako Hitler a Mussolini, ale tiež fašizmus, ktorý je v nás všetkých a vedie nás k láske k moci, teda k tomu, čo nás zároveň utláča a vykorisťuje.

Gáspár Miklós Tamás už v roku 2001 upozorňoval na politické trendy, ktoré definujú niektoré skupiny obyvateľstva ako „iné“, vylučujú ich z liberálno-demokratického občianstva a robia z nich občanov druhej kategórie. Hovorí o konci osvietenskej tradície, keď politické elity opúšťajú ideály všeobecného občianstva a rovnosti. Tieto trendy konštruujú a upevňujú spoločenské kategorizácie založené na symbolickej nadradenosti niektorých ľudí a sociálnych skupín nad inými – bohatých nad chudobnými, zamestnaných nad nezamestnanými, „bielych“ nad „nebielymi“, heterosexuálov nad lesbami a gejmi, kresťanov nad nekresťanmi, mužov nad ženami. Skupiny, ktoré sa prezentujú ako podradené, sú zároveň systematicky vylučované a diskriminované (Braidotti, 2016; Tamás, 2001).

Z dnešného pohľadu je zrejmé, že fašizmus koncom druhej svetovej vojny neskončil ani nezanikol, iba bol dočasne potlačený, čiastočne prekrytý a zneviditeľnený. Upozorňuje na to historik Mark Bray, ktorý skúma vývoj antifašistických hnutí v USA a štátoch západnej Európy od roku 1945 do súčasnosti a poukazuje na premeny fašistických prvkov v politike a spoločnosti. Ako uvádza Bray, fašizmus istú dobu prežíval skôr v subkultúrnom prostredí futbalových chuligánov a rôznych neonacistických skupín velebiacich Hitlera a obdobie Tretej ríše, vzývajúcich hypermaskulínny kult sily a násilia, ale jeho reálny spoločenský a politický vplyv bol slabý. V súčasnosti však môžeme pozorovať, ako na scénu politického mainstreamu vstúpili krajne pravicové sily, ktoré zdanlivo nemajú nič spoločného so spomínanými „náckovskými“ skupinami, aké sa aj u nás objavili po roku 1989 a vnímali sa skôr ako móda prevládajúca u istej časti mládeže. Sú to na prvý pohľad nesúrodé strany a hnutia ako Národný front vo Francúzsku, AfD a Pegida v Nemecku, Zlatý úsvit v Grécku, Jobbik v Maďarsku alebo Sloboda a priama demokracia - Tomio Okamura v Českej republike (a výpočet by mohol pokračovať ďalej cez Rakúsko, Taliansko, Veľkú Britániu a alt-right hnutie v USA). Títo „fašisti v kravatách“ sú však súčasťou rovnakého ideového prúdu a stelesňujú kontinuitu a premeny fašistického myslenia od (minimálne) dvadsiatych rokov minulého storočia. Živnou pôdou pre ich nárast sa stalo najmä obdobie ekonomickej krízy po roku 2008. V našom prostredí je najviditeľnejšie hnutie Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS), ktoré sa v priebehu ostatných zhruba piatich rokov postupne dostalo do hlavného prúdu politického diania. Strana sa otvorene hlási k dedičstvu vojnového slovenského štátu, ktorý na základe vlastných zákonov zbavil tisícky svojich občanov všetkých ľudských práv a väčšinu z nich poslal na smrť. Od karnevalových fakľových pochodov sa ĽSNS prepracovala v roku 2016 až do slovenského parlamentu. Aj keď boli predstavitelia tejto strany prinútení zmierniť rétoriku a z napodobenín gardistických uniforiem sa prezliekli do tričiek a oblekov, neznamená to ešte, že zmenili aj svoju ideológiu a politické predstavy.

Bolo by však chybou vymedzovať súčasný fašizmus iba na pôsobenie ĽSNS alebo ho personifikovať do postavy jej predsedu a zopár najviditeľnejších členov. Fašizmus sa „skrýva“ všade tam, kde sa velebí extrémny nacionalizmus, popierajú ideály rovnosti a odmietajú či znevažujú prejavy inakosti v spoločnosti. Môže mať podobu anticiganizmu, homofóbie, nenávisti voči cudzincom, brojenia proti rodovej rovnosti. Hľadať ho môžeme tam, kde sa hnev a nespokojnosť ľudí zneužívajú na vytváranie obrazov vonkajšieho alebo vnútorného nepriateľa, ktorý ohrozuje „tradičné hodnoty“, „národnú jednotu“ a morálku „slušnej spoločnosti.“

Terminologická poznámka namiesto záveru:

V ostatnom čase sa v slovníku médií, politických predstaviteliek a predstaviteľov, analytických inštitúcií, ale aj ľudskoprávnych organizácií udomácnil termín „extrémizmus.“ Hovorí sa o tom, že extrémizmus alebo extrémisti ohrozujú demokratické základy našej spoločnosti, máme štátnu koncepciu boja proti extrémizmu a mnohé iniciatívy a projekty smerujú k znižovaniu hrozby extrémizmu a zároveň sa usilujú o zabránenie ďalšej „radikalizácii“ extrémizmom ohrozených skupín, najmä mládeže. Oba tieto termíny sú však z viacerých hľadísk problematické a treba k nim pristupovať s kritickým odstupom. 

Pojem „extrémizmus“ v skutočnosti automaticky neoznačuje fašistov, neo-nacistov či podobné ultrapravicové subjekty a ich aktivity. Je to iba termín ktorý vyjadruje, že sa niečo odlišuje od bežnej normy, vychyľuje sa od nejakého pomysleného stredu, ktorý sa definuje a vníma ako všeobecne vhodný, vyhovujúci, morálne akceptovateľný. Spoločnosť sa tak symbolicky rozdeľuje na dva tábory – na „slušných ľudí“ a na „extrémistov“. Tento pojem zároveň vytvára falošný dojem hodnotovej symetrie medzi dvoma „extrémami“, ktoré sú akoby kyvadlovo vychýlené od stredu doprava alebo doľava a dáva medzi ne znamienko rovnosti ako medzi dva póly, ktoré sú síce opačne orientované, no v princípe rovnako nežiaduco vybočujú zo správneho ne-extrémneho stredu. „Extrémizmus“ teda v sebe spája hodnotovú normalizáciu existujúceho a stáva sa zároveň zbraňou v boji proti politickým oponentom a oponentkám. Prostredníctvom neho sa dá jednoducho diskurzívne a následne i prakticky diskreditovať a delegitimizovať každá snaha o zmenu existujúcich sociálnych usporiadaní. Môže slúžiť ako nástroj normalizácie a mocenskej represie a jestvuje mnoho príkladov, keď tento pojem slúžil na prenasledovanie a postihovanie antifašitov a antifašistiek alebo ekologických aktivistov a aktivistiek. Za extrémistov boli označovaní ľudia bojujúci za sociálnu spravodlivosť a ľudské práva ako Rosa Parks či Martin Luther King. 

V materiáloch na webovej stránke, ktorá publikuje informácie o rokovaniach Vlády SR sa napríklad môžeme dočítať, že okrem pravicového extrémizmu máme u nás aj extrémizmus ľavicový, ktorý „ideologicky vychádza z anarchistických, antiglobalistických, antikapitalistických a marxistických teórií, pričom odmieta vonkajšiu autoritu a presadzuje myšlienky tzv. ‚slobodného‘ jednotlivca. I keď väčšina ľavicovo extrémistických skupín verejne nedeklaruje potlačovanie práv a slobôd ostatných jednotlivcov, v prípade realizácie cieľov ľavicových extrémistov môže dôjsť k priamemu ohrozeniu pluralitnej demokracie a občianskych slobôd. Typickým znakom ľavicového extrémizmu je rozširovanie princípu rovnosti na všetky oblasti života a pre všetkých ľudí. Zdôrazňovaním elementárnej ľudskej rovnosti sa síce zhoduje s princípmi demokratického ústavného štátu, avšak z tohto princípu vyvodzuje dôsledky, ktoré nie sú zlučiteľné s charakterom demokratického právneho štátu.“ Materiál však ďalej neuvádza, prečo a ako úsilie o „elementárnu ľudskú rovnosť“ ohrozuje demokratický charakter štátu či spoločnosti.

Nehovorme preto o extrémizme, keď máme na mysli fašistov a ich ideových a politických príbuzných a spojencov. Niekedy je veci potrebné pomenovať pravým menom, jasne a bez zbytočného zahmlievania, ktoré môže mať negatívne dôsledky najmä pre osoby, ktoré sa voči fašizmu jasne a dôsledne vymedzujú.

Podobne problematické významy má aj termín radikalizácia. Je to termín odvodený od latinského slova radix, teda koreň. Radikálni sú vlastne všetci, ktorí sa usilujú o dôsledné poznanie koreňov súčasných sociálnych a politický problémov, ale aj o takú sociálnu zmenu, ktorá by zabránila ich narastaniu. Radikálni sú teda ľudia, ktorí chcú fašizmus z našej spoločnosti a politiky vykoreniť a na jeho miesto zasiať hodnoty, ktoré prinesú radikálne bratstvo a sesterstvo, rovnosť a slobodu, dôstojný života a solidaritu pre všetkých ľudí bez rozdielu – a nie iba pre hŕstku vyvolených.

Poznámky:

[1] Táto predstava bola pomerne hlboko zakorenená aj v akademických kruhoch a v období po roku 1945 viedla k tomu, že výskum fašizmu zostal niekoľko desaťročí na okraji bádateľského záujmu.

Zdroje:

Braidotti, R. (2016, november). Don’t Agonize, Organise! E-Flux Conversations. https://conversations.e-flux.com/t/rosi-braidotti-don-t-agonize-organize/5294

Deleuze, G. a Guattari, F. (2000). Anti-Oedipus: Capitalism and Schizophrenia (10. vyd.). University of Minnesota Press.

Foucault, M. (2000). Preface. In G. Deleuze a F. Guattari, Anti-Oedipus: Capitalism and Schizophrenia (s. XI. – XIV., 10. vyd.). University of Minnesota Press. https://files.libcom.org/files/Anti-Oedipus.pdf

Mosse, G. L. (1966). Introduction: The Genesis of Fascism. In W. Laquer a G. L. Mosse (Ed.), International Fascism 1920-1945. Journal of Contemporary History 1. Harper & Row Publishers.

Paxton, R. O. (2007). Anatomie fašismu. Lidové noviny.

Tamás, G. M. (2001, 13. september). What is Post-fascism? openDemocracy. https://www.opendemocracy.net/en/article_306jsp/

Text je súčasťou antifašistickej čítanky Ružovou na hnedú!!!