„Gender ideológia“ je prázdny signifikant, ktorý spája rôzne záujmové skupiny

ASPEKT vyberá rozhovor Tihany Bertek s editormi knihy Anti-Gender Campaigns in Europe. Mobilising Against Equality (Protirodové ťaženie v Európe. Mobilizácia proti rovnosti) Romanom Kuharom a Davidom Paternottom. Text pôvodne vyšiel na chorvátskom portáli VoxFeminae.net, zverejňujeme ho so súhlasom redakcie.

***

Po desaťročiach pozitívnych zmien v oblasti rodovej rovnosti a sexuálnych práv čelia niektoré časti Európy vlne odporu proti „gender ideológii“ alebo „gender teórii“. Táto opozícia sa prejavuje ako odmietanie rovnosti partnerských zväzkov, práva na interrupciu, reprodukčných technológií, sexuálnej výchovy, liberalizmu, práv transrodových ľudí, antidiskriminačných politík, ako aj odmietanie samotného pojmu rod (gender).

Kniha skúma, ako sa akademický koncept rodu môže stať mobilizačným nástrojom či samotným predmetom sociálnych hnutí, keď ho vysvetľujú rôzne náboženské organizácie ako napríklad katolícka cirkev. Autorky a autori jednotlivých príspevkov analyzujú situáciu v 12 európskych krajinách a usilujú sa pochopiť príčiny tejto mobilizácie, jej prejavy a šírenie naprieč krajinami.

Tihana: Nedávno v Chorvátsku prebehlo verejné pripomienkovanie návrhu zákona o ratifikácii tzv. Istanbulského dohovoru. Pripomienkovanie bolo takpovediac živé a stovky ľudí posielali vyjadrenia, v ktorých kritizovali dohovor za to, že presadzuje „nevedecký“ koncept rodu a usiluje sa násilne presadiť „gender ideológiu“ v chorvátskej spoločnosti a legislatíve. Ale čo presne je tá „gender ideológia“?

Roman: „Gender ideológia“ alebo, ako sa niekedy hovorí, aj „gender teória“ či „genderizmus“ vzbudzujú dojem, že sa vzťahujú na rodové štúdiá alebo konkrétne postštrukturalistické teórie rodu, v skutočnosti však ide o účelovo vytvorené pojmy, ktoré vznikli ako vzbura proti presadzovaniu ľudských práv žien a LGBTI ľudí alebo proti teóriám, ktoré sa usilujú dekonštruovať esencialistické a naturalistické chápanie rodu a sexuality.

Protirodoví aktéri predstavujú „gender teóriu“ ako tajnú agendu radikálnych feministiek a LGBTI aktivistov, cieľom ktorých je zničiť svet, ako ho poznáme – materstvo, otcovstvo, rodinu, naše deti... vlastne jednoducho čokoľvek. Niektorí autori zdôrazňujú, že „rodová ideológia“ je novým typom marxizmu, novou ideológiou, ktorú „ľavičiari“ postavili na troskách neúspešného projektu, teda komunizmu. Vysvetľujú ju ako neokoloniálny projekt, prostredníctvom ktorého dekadentný Západ zvyšku sveta vnúti svoju falošnú predstavu o rode.

V skutočnosti je význam „gender ideológie“ skôr neurčitý – môže odkazovať na čokoľvek od rovnosti partnerských zväzkov po interrupcie, sexuálnu výchovu na školách, transrodové témy a podobne. Kolegyne Stefanie Mayer a Birgit Sauer, ktoré v knihe pripravili kapitolu o Rakúsku, nazvali rodovú ideológiu „prázdny signifikant“, pretože jej môžu byť prisudzované rozličné, niekedy dokonca protichodné významy a témy.

Tento diskurz sa objavil v súvislosti s vývojom, ktorý nasledoval po konferencii OSN o populácii a rozvoji v roku 1994 v Káhire a Svetovej konferencii o ženách v Pekingu v roku 1995. Počas týchto konferencií Svätá stolica aktívne protestovala proti pojmu rod. Koncept rovnoprávnosti bez ohľadu na rod sa neúspešne usilovala nahradiť myšlienkou „rovnakej dôstojnosti“ mužov a žien. Od tohto momentu – predovšetkým v dokumentoch Vatikánu, ale neskôr aj v ďalších zdrojoch mimo náboženských kruhov – sa rod začal prezentovať ako „strategický nástroj“, alebo dokonca tajný plán radikálnych feministiek a radikálnych homosexuálnych aktivistov.

Tihana: Ako v knihe definujete protirodové hnutia?

David: Tento heterogénny súbor aktérov nazývame „protirodové hnutia“, pretože zastávame názor, že to, čo ich spája, je opozícia voči takzvanej „gender ideológii“ alebo „gender teórii“. Chceme tiež zdôrazniť, že tieto ťaženia nepovažujeme za pokračovanie dlhotrvajúceho zápasu, ale za novú stratégiu, ktorú niekedy uplatňujú starí aktéri ako reakciu na nové výzvy. Protirodové hnutia predstavujú nový druh konzervatívnych hnutí a mali by sme ich odlišovať od predchádzajúcich aktérov v tejto oblasti. Názov „protirodové hnutia“ nám tiež umožňuje klásť dôraz na podobnosť medzi jednotlivými ťaženiami v rôznych krajinách, hoci sa často považujú za jav špecifický pre určitú krajinu (napr. francúzsky, poľský alebo brazílsky prípad). Tieto ťaženia nadobúdajú v rôznych krajinách rozličné formy, ale všetky sú súčasťou niečoho väčšieho.

Tihana: Kniha prináša komparatívny prehľad protirodových hnutí a hovorí o ich stratégiách a rétorických figúrach. Čo sú podľa vás kľúčové charakteristiky a stratégie týchto hnutí?

Roman: Zdá sa, že hlavnou stratégiou je kombinovať čiastkové fakty s fiktívnymi konštrukciami a potom z nich vytvoriť tvrdenia, ktoré sa na prvý pohľad javia, akoby boli výsledkom „zdravého rozumu“. Následne ich dokola opakujú v médiách hlavného prúdu, ale najmä prostredníctvom sociálnych médií, až sa nakoniec stanú „pravdou“, ktorá má moc mobilizovať ľudí.

David: Naozaj, ten diskurz je vždy rovnaký a na jeho počiatku stojí zopár autoriek a autorov: O’Leary, Anatrella, Kuby, Peeters a Schooyans. Ich argumenty zozbieral Vatikán a neskôr ich rozšíril do celého sveta. Dokola sa opakovali až dovtedy, kým väčšina ľudí nebola schopná rozpoznať ich spoločný pôvod. Prekvapilo nás, že hoci sa na úrovni jednotlivých štátov spúšťače líšia, diskurzy a spôsoby mobilizácie, ktoré uvádzajú do chodu, sa naprieč hranicami veľmi podobajú. Napríklad sme v knihe zozbierali logá týchto hnutí v Európe – logá na celom kontinente sú vytvorené podľa dvoch vzorov!

Tihana: Protirodoví aktivisti a aktivistky často zdôrazňujú, že treba chrániť deti pred demoralizujúcimi a zvrátenými vplyvmi a názormi. Akú úlohu majú strach a morálna panika v diskurze týchto hnutí?

Roman: Hnutie je úspešné preto, lebo apeluje na obavy ľudí o budúcnosť ich rodín, predovšetkým detí. Veľmi dobre vieme, že najjednoduchšie a najúčinnejšie vyvoláme morálnu paniku, keď vyhlásime, že najslabší článok skupiny je ohrozený. A za najkrehkejší článok sa vždy považujú deti. Napríklad v takej spoločnosti ako slovinská, kde je rozšírený fenomén „protektívneho detstva“, sa tieto myšlienky ľahko šíria aj v mladšej generácii rodičov. Na druhej strane slovinské hnutie sa usiluje aktívne oslovovať aj starých rodičov tvrdením, že ich práva na vnúčence sú obmedzované a že aj rovnakopohlavné páry majú pri adopciách viac práv než starí rodičia. Niečo podobné sme videli aj v Taliansku, ale nikde inde.

Tihana: Môžete uviesť nejaké ďalšie faktory, ktoré prispievajú k šíreniu protirodových hnutí?

Roman: Hnutie sa objavilo počas ekonomickej krízy a rozsiahlych úsporných opatrení, pričom v niektorých krajinách ich sprevádzala všeobecná nespokojnosť s politickou a ekonomickou situáciou, predovšetkým s politickými a ekonomickými elitami. Úsporné opatrenia, samozrejme, neboli hlavným katalyzátorom hnutia, ale dosť mu pomohli – a to aj preto, lebo lídri hnutia vytvorili z identity väčšinovej spoločnosti identitu skupiny utláčanej skorumpovanými elitami.

Je tu aj ďalší aspekt, ktorý spája protirodové hnutie s ekonomickou krízou a najmä s ekonomickými výhľadmi mladých mužov: v centre protirodového hnutia nie je len strach zo straty „femininity“, ale aj zo straty „správnej maskulinity“, teda mužskosti chápanej v tradičnom zmysle, keď muž má byť predovšetkým živiteľom rodiny. V kontexte nedobrej ekonomickej budúcnosti pre kohokoľvek, ale predovšetkým z hľadiska pocitu ohrozenia mladých mužov, môže byť protirodové hnutie veľmi úspešné. Keďže sa zameriava na skorumpované elity, poskytuje protirodové hnutie ľuďom prísľub lepšej budúcnosti. Táto budúcnosť sa však nachádza v minulosti – podľa tejto logiky by sa naše spoločnosti mali vrátiť späť k prirodzenému poriadku vecí, kde sú muži a ženy síce rovnako rešpektovaní, ale nie sú si rovní.

Tihana: Protirodové hnutia sa zvyčajne prezentujú ako národné (domovina alebo národ patria k najčastejšie spomínaným konceptom), hoci je zrejmé, že ide o niečo väčšie. Akým spôsobom myšlienky a spôsoby konania týchto organizácií a iniciatív putujú cez hranice?

Roman: Protirodové protesty skutočne nie sú fenomény vlastné nejakému konkrétnemu štátu. Tieto hnutia majú naprieč krajinami mnoho podobných čŕt, napríklad logá: až na pár výnimiek logo vždy zobrazuje siluetu „tradičnej rodiny“ – matky, otca a dvoch detí, samozrejme, rôzneho pohlavia. Zaujímavé je aj to, že hnutia nemožno vysvetľovať na základe rozdelenia Východ/Západ, pretože základný súbor diskurzov a stratégií je rovnaký v celej Európe.

David: Všetky tieto diskurzy majú rovnaký pôvod - Vatikán a konzervatívne zoskupenia rímskokatolíckej cirkvi. Ale to neznamená, že sú organizované z jedného miesta v Ríme, na úrovni konkrétnych krajín dnes združujú rôzne typy aktérov. Rozlíšiť možno najmenej dva typy rozširovania. Aktivisti sledujú dianie v zahraničí. Vidia, čo funguje a opakujú to vo svojej krajine. Takto sa Európou šíria konkrétne formy aktivít, napríklad plagáty alebo heslá. Zároveň sa títo aktéri čoraz viac spájajú naprieč krajinami, a to formálne napríklad na Svetovom kongrese rodín alebo neformálnymi väzbami a výmenami. Informácie a stratégie sa vyvíjajú a šíria aj prostredníctvom týchto transnacionálnych kontaktov.

Tihana: Tvrdíte, že „nemôžeme pochopiť relatívny úspech týchto mobilizácií bez toho, aby sme pripustili prelínanie sa obáv Vatikánu z ‚gender ideológie‘ so súčasnou vlnou pravicového populizmu v Európe“. Aký je teda vzťah medzi týmito dvoma javmi? A do akej miery je v tejto súvislosti rozšírenie protirodových hnutí dôsledkom zlyhania politiky usilujúcej sa o uplatňovanie rovnosti, ako sa niekedy zvykne tvrdiť?

Roman: Domnievame sa, že by sme nemali zamieňať protirodové hnutia a pravicový populizmus. Historicky ide o dva rozdielne projekty, hoci dnes možno medzi nimi nájsť množstvo prienikov. Pojem „gender ideológia“ sa stal populárny a začal získavať pozornosť verejnosti okolo rokov 2012, 2013, najmä počas protestov Manif pour tous proti rovnosti rôznych partnerských zväzkov vo Francúzsku. Ale nešlo o výlučne francúzsky fenomén, podobné protesty sa konali aj predtým, počnúc Španielskom roku 2005, cez Deň rodiny roku 2007 v Taliansku, potom protesty v Slovinsku okolo roku 2010 a protesty proti sexuálnej výchove v Chorvátsku približne v rovnakom čase. V Poľsku sa diskusie o „gender ideológii“ objavili v súvislosti s otázkami rodovo podmieneného násilia a ratifikáciou Istanbulského dohovoru a, samozrejme, na Slovensku sa rod stal nosným pojmom referendovej kampane v roku 2015.

Úspech protirodových iniciatív v Európe vyústil do toho, že aj nenáboženskí aktéri prebrali myšlienku „gender ideológie“, pretože mohli využiť výsledky týchto hnutí pre svoje ciele. Tie pritom mohli, ale aj nemuseli byť v súlade s cieľmi protirodových hnutí (napríklad v prípade populistických pravicových protestov proti migrácii).

Protirodové hnutia nezahŕňajú len aktérov z náboženského prostredia, v každej krajine môžeme vidieť komplexné zoskupenia hráčov. Ako ukazujú Eszter Kováts a Maari Põim, neurčitý pojem „gender ideológia“ je symbolický tmel, ktorý umožňuje spoluprácu rôznych aktérov aj napriek ich početným rozdielom. „Gender ideológia“ je spoločný rámec, ktorý obsiahol rôzne diskurzy a vytvoril z nich jednu veľkú hrozbu, ku ktorej sa rôzni aktéri môžu vzťahovať.

Tihana: Keď vidíme, ako si protirodoví aktivisti a aktivistky prisvojili rétoriku ľudských práv a mnohé taktiky občianskej spoločnosti, ako im môžeme čeliť? Aké stratégie navrhujete a ako sa podľa vás budú tieto hnutia vyvíjať v budúcnosti?

Roman: Nemyslím si, že v tejto chvíli máme nejaké dobré riešenie. Poskytovať návody ani nebolo cieľom našej knihy. Ale východiskový bod je lepšie poznať tieto skupiny, porozumieť, ako fungujú, a presne to sme v knihe chceli urobiť. Stratégie pravdepodobne treba prispôsobiť konkrétnej kultúre a politickému kontextu. Napríklad v Slovinsku sa LGBTI aktivisti snažili čeliť protirodovým diskurzom počas dvoch referend o rovnosti partnerských zväzkov, ale neuspeli. Počas prvej referendovej kampane sa usilovali používať racionálny až vedecký diskurz, ale ukázalo sa, že populistický jazyk je efektívnejší. Počas druhej kampane využili populistickejší spôsob prezentácie témy – zamerali sa na lásku a osobné príbehy, ale ukázalo sa, že strach, ktorý vyvolávalo protirodové hnutie, bol silnejší a účinnejší mobilizačný nástroj.

Výsledkom referend, podobne ako v Chorvátsku, však bolo rýchle prijatie legislatívy, ktorá umožnila rovnakopohlavným párom uzatvárať zväzky podobné manželstvu. Takáto legislatíva mohla byť prijatá už pred rokmi, ale zveličovanie a populizmus protirodového hnutia konečne vytvorili potrebný tlak na politikov a političky, aby to dotiahli až k uzákoneniu zväzkov pre páry rovnakého pohlavia. Nechcem tým povedať, že protirodové hnutie je dobré pre politiku presadzujúcu rovnosť, ale občas môže byť jazýčkom na váhach.

David: Protirodové hnutia sú zoskupenia rôznorodých aktérov, ktorí by ešte pred pár rokmi vôbec nespolupracovali. Takže potrebujeme lepšie porozumieť, ako títo rôzni aktéri – konzervatívni katolíci, aktivisti krajnej pravice, populisti a pod. – zrazu našli spoločnú reč a začali spájať sily. Faktom je, že majú bohaté zdroje a dobré štruktúry. Zároveň by sme ich ale nemali preceňovať. Tiež majú svoje konflikty, a to môžeme využiť ako jednu z našich stratégií. V uplynulých mesiacoch niektorí aktívne presadzujúci politiku rovnosti začali prepadať zúfalstvu. Myslím, že by sme to nemali robiť. Nie je to koniec sveta. Témy spojené s rodom a sexuálnymi právami sú v európskych krajinách spochybňované častejšie ako predtým a viac polarizujú spoločnosť. Budúcnosť však zostáva otvorená, teda je miestom zápasu.

Z angličtiny preložila Zuzana Maďarová.

Text je súčasťou antifašistickej čítanky Ružovou na hnedú!!!