Moc kľúčov

Odchod J. K. Balázsa z kňazstva a rehole

V príspevku sa pokúšam o teologickú reflexiu výraznej mediálnej témy súvisiacej s cirkvou, témy, ktorá krátko po júnových parlamentných voľbách 2010 na Slovensku rezonovala v neobyčajne dlhom časovom úseku. Viac ako sám príbeh ma zaujímajú publikované komentáre k nemu, keďže sa v nich odráža úroveň slovenského teologického myslenia. Pripúšťam, že možnosť hodnotenia tohto prípadu v retrospektíve mi situáciu značne uľahčuje – v porovnaní s komentátormi, ktorí museli (alebo chceli) reagovať bezprostredne, ako sa to vyžaduje v mediálnom svete, čo však neanuluje základnú požiadavku teologickej argumentácie. Pre spomínanú žurnalistickú aktuálnosť vznikol určitý chaos už v zaradení témy do teologického diskurzu. Niektorí komentátori uprednostnili právne, iní morálnoteologické, pastorálne alebo spirituálne hľadisko. Ja nachádzam najviac indícií pre dogmatické systematickoteologické posúdenie, a to ekleziologické (veď ide o ordinovaného kňaza, o klerikálnu štruktúru, o vzťah predstavených a podriadeného, a pritom o osobné slobodné rozhodovanie byť v cirkvi a byť svojím spôsobom, t. j. na základe vyhodnotenia osobných chariziem, cirkvou).

V júli 2010 páter PhDr. J. K. Balázs, OFM oznámil svoj odchod po 20 rokoch z františkánskej rehole a po 14 rokoch z kňazstva. Pravdepodobne by sa takýmto činom nik nezaoberal, nebyť skutočnosti, že páter Balázs sa už v minulosti verejne prejavil ako kritik niektorých slovenských politikov a cirkevných predstaviteľov a po voľbách v roku 2010 prijal funkciu predsedu Zboru poradcov predsedníčky vlády SR Ivety Radičovej. Balázs bol predstaveným v kláštore františkánov v Bratislave, pôsobil ako šéfredaktor františkánskeho vydavateľstva Serafín, vyučoval sociálnu prácu a politickú teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity, občianskej spoločnosti je však známy predovšetkým ako nonkonformný publicista. Už dávnejšie, roku 1999, bol externým poradcom predsedu vlády SR M. Dzurindu pre oblasť cirkví. Počas vlády I. Radičovej mal ako poradca na starosti oblasť cirkví a mediálnu politiku.

Po uverejnení správy o rozhodnutí J. K. Balázsa sa v slovenských médiách objavilo mnoho hodnotení jeho kroku, ktoré často vyznievali kontroverzne, bolo za nimi cítiť pozadie akéhosi dialógu či výmeny názorov. Väčšina z nich vychádza z toho, že elementárnou bázou tohto „príbehu“ je protiklad Balázs verzus cirkev, pričom jedni kritizujú Balázsa a obhajujú cirkev, iní naopak. Na internete sa objavili blogy v škále od J. K. Balázs, človek s chrbticou až po J. K. Balázs porazil sám seba alebo Škoda ďalšieho kňaza. Páter Gabriel, ktorý sa predstavil ako Balázsov rehoľný spolubrat, na svojom blogu konzervatívneho portálu Postoy.sk píše, že „takýto závažný krok, aký urobil môj brat Ján, môže byť podvrhom zlého ducha“[1], a zdôvodňuje to takto: „Tolerancia, ktorá rešpektuje akékoľvek rozhodnutie každého človeka, je skôr ovocím relativizmu, neznalosti, ale tiež mentality človeka postmodernej doby, ktorý momentálne (zdanlivo a samé o sebe správne a dobré) riešenia kladie nad riešenia a rozhodnutia trvalé (ktoré sa v súčasnej chvíli môžu javiť ako neproduktívne a škodiace človeku i svetu).“[2] Katolícki kňazi, ktorí sa k prípadu vyjadrili, Balázsovo rozhodnutie jednomyseľne kritizovali, výnimkou boli tí, ktorí sami už skôr odišli z kňazstva.

So zreteľom na spoločensky uznávanú kvalitu slovenských médií vyberám iba tie vyjadrenia cirkevných predstaviteľov, ktoré boli publikované v mienkotvorných denníkoch SME a Pravda, jeden text z internetovej stránky zástupcu Spišskej kapituly, keďže tu ide o cirkevnú inštitúciu a odkaz na tento text sa nachádzal aj v internetovom vydaní jedného z týchto mienkotvorných denníkov, a jeden text od predsedu Teologického fóra, čo je spoločenstvo teológov, ktorí sa usilujú o kritickú reflexiu cirkvi a v duchu II. vatikánskeho koncilu o dialóg so súčasným svetom. Nezaoberám sa teda bulvárnymi a menšími médiami, neinterpretujem ani pramene z internetových stránok súkromných osôb či blogov, hoci aj im patrí isté miesto v utváraní obrazu cirkvi v spoločnosti.

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik po zverejnení udalosti vyjadril postoj, ktorý, napriek evidentnému jazykovému klišé, stavia na emocionálnom hodnotení: „Vyjadrujeme ľútosť nad krokom kňaza, ktorý opúšťa svoju kňazskú službu. Kňazská služba nie je zamestnaním, je to povolanie od Boha, práve o to je to bolestnejšie.“[3] Ako vidieť z vyjadrenia, tri kľúčové slová „ľútosť – opustiť – bolesť“ naznačujú skúsenosť známu takpovediac všetkým. Kto by nepoznal príbeh, v ktorom niekto niekoho opustil, spôsobil mu tým bolesť a nám, pozorujúcim, pravdaže ľútosť. Hovorca Kováčik stavil na emocionálny tón, aby ukázal na zranenú, urazenú, opustenú časť cirkvi, za ktorú prehovoril – totiž na KBS. Z pragmatického hľadiska mal dobrý odhad. Svoje stanovisko vybudoval na skúsenosti, že veriaci na Slovensku uprednostňujú emocionálne vysvetľovanie javov na úkor racionálnej argumentácie. Balázs zareagoval na toto iracionálne odsúdenie so zmyslom pre kontrastívne porozumenie kľúčového výrazu ľútosť, pravda, s obrátenou perspektívou. V jeho vyjadrení je aj alúzia na Ježišov výrok „Neplačte nado mnou, ale plačte sami nad sebou“. V rozhovore pre denník SME zo 16. júla 2010 odpovedá takto: „Ak vyjadrujú ľútosť nad mojím odchodom, treba sa ich opýtať, prečo nevyjadrujú ľútosť nad tým, aké pomery panujú v cirkvi.“[4]

Na tento rozhovor reagoval článkom z 22. júla spišský biskup František Tondra, ktorý má v slovenskom katolíckom prostredí aj postavenie uznávaného morálneho teológa: „Z jeho doterajšej publicistickej činnosti usudzujem, že jeho postoj k cirkvi nie je pozitívny. Jeho odchod z rehole to aj potvrdzuje.“[5] Biskup Tondra týmto vyjadrením reaguje typicky mocensky – namiesto poďakovania za dlhoročnú kňazskú a rehoľnú službu stavia Balázsa do opozície voči cirkvi a robí z neho nepriateľa. Keby Balázsov postoj k cirkvi nebol pozitívny, asi ťažko by túto službu tak dlho vykonával a odišiel by aj z cirkvi. Biskup asi prehliadol Balázsovo vyjadrenie v rozhovore: „Z cirkvi neodchádzam. Zostávam teologicky zmýšľajúcim človekom.“[6] Na Tondrovom vyjadrení sú pozoruhodné dve veci: 1) Tondra vykonal súd nad Balázsom, hoci s akousi mierou prípustky v jazykovom vyjadrení: Balázsov postoj k cirkvi „nie je pozitívny“. Implikáciou výpovede je prinajmenšom: „Je iný ako pozitívny.“ Pre toho, kto pozná zákonitosť jazykovej antonymie, tu jednoznačne vychodí, že Balázsov postoj k cirkvi je negatívny. Je to síce všeobecné hodnotenie, ale na pozadí kontrastívnosti zároveň aj silno negatívne, a to natoľko, že si pri ňom uvedomíme, že v stredoveku by stačilo na to, aby Balázsa upálili. 2) Tondra nehodnotí Balázsa na základe jeho rozhodnutia zanechať kňazskú službu a rehoľnú komunitu, veď takéto prípady sú v dejinách cirkvi známe. Boli biskupi, ktorí opustili svoj pompézny stolec a ukryli sa do ticha kláštorov. Napokon rehoľnica matka Tereza opustila pôvodnú istú, hotovú komunitu, aby založila novú a venovala sa tam novej činnosti. Pre biskupa Tondru je Balázsov odchod len potvrdením toho, čo Balázs vykonával predtým: doterajšej publicistickej činnosti. Škoda, že biskup nereagoval bratsky a otcovsky už prv na jednotlivé Balázsove články, aby veci uviedol na správnu cestu. Pri štúdiu biskupových vyjadrení nenachádzame zmienky o jeho prípadných predchádzajúcich pokusoch o nápravu.

Pozoruhodne vyznieva hodnotiaca výpoveď predsedu Teologického fóra kňaza Karola Moravčíka. Organizácia, ktorú Karol Moravčík reprezentuje, sa profiluje ako kritická a moderná (presadzuje dialóg so súčasnými vednými disciplínami).[7] Článok jej predsedu, sformulovaný v jej mene (aspoň zo záveru to možno vyčítať), vyznieva voči Balázsovmu rozhodnutiu negatívne, tak akoby Balázs odišiel z kňazskej služby, opovrhujúc cirkvou: „som presvedčený, že prorockú úlohu môže kresťan a kňaz žiť zásadne skôr s krížom a evanjeliom v cirkvi – hoci aj skostnatenej, ako s poznámkovým blokom a mobilom na úrade vlády – hoci aj s modernou ženou v hlavnom kresle. V cirkvi konkrétnych ľudí, konkrétnych biskupov, kňazov, kresťanov, štruktúr atď. sa možno sklamať, ale nesúhlasím s tým, že je to dôvod, aby sme cirkev s jej krížom a evanjeliom zamenili za úrad moci s jeho zákulisím, jeho financiami a jeho nutnými kompromismi. V tomto sa odvolávam na najkritickejšieho teológa katolíckej cirkvi Hansa Künga, ktorý sklamaným kňazom a veriacim vždy opakoval: „Neodchádzať z cirkvi, ale bojovať, aby cirkev bola naozaj cirkvou Kristovho evanjelia, nie stredovekého rímskeho systému!“[8] Citácia Hansa Künga v slovenskom katolíckom prostredí, navyše z pera katolíckeho kňaza, sa už sama osebe pokladá za smelý čin, ak nie za čin rebelantský. Žiaľ, toto hrdinstvo v domácom teologickom folklóre nemá nič spoločné s teologickým dialógom v dielach či na univerzitách v zahraničí, povedzme napr. vo Viedni. Citácia myšlienky Hansa Künga v súvislosti s Balázsom nemá oporu v danej situácii. Základný rozpor tkvie v Moravčíkovom ekleziálnom chápaní veci. Ako vidieť z citátu, cirkvou je mu len klerikálna štruktúra a prorockú úlohu spája iba s ordinovaným kňazstvom, akoby nebolo všeobecného kňazstva získaného krstom alebo dokonca v „predkrstovej“ starozákonnej ére veľkých biblických prorokýň a prorokov – okrem iného, pravdaže. Voči Moravčíkovmu hodnoteniu mám elementárnu výhradu v tomto: Balázs zanechal istú formu kňazskej služby, aby ju vymenil za inú, podľa neho rentabilnejšiu. V žiadnom prípade však neopustil cirkev, ani ju nevymenil. Post na úrade vlády, na ktorom Balázs sedel spolu „s modernou ženou v hlavnom kresle“, sa s cirkvou nevylučujú. Lexikálny lapsus pri výraze cirkev (bežné označenie jednej štruktúry oproti teologickej definícii) je už skutočne prežitkom.
Vráťme sa však k Balázsovej publikačnej činnosti. Balázs naozaj patril k tým, ktorí kritizovali niektoré kroky cirkevných predstaviteľov. Rozruch vyvolal napr. jeho článok Kríza cirkvi sa prehlbuje zo 4. mája 2010, v ktorom píše, že cirkev na Slovensku má strach zo slobody, namiesto partnerského dialógu s moderným a pluralitným svetom ho obviňuje, finančná závislosť od štátu ju stavia do pozície vazala, vyznačuje sa príklonom k nacionalistickým tendenciám, pričom autor konkrétne uvádza arcibiskupa Sokola, ktorý podporoval mečiarizmus, a arcibiskupa Korca, ktorý požehnával vodcovi neonacistov, a uzatvára: „mlčanie pred zlom a zneužívaním moci, nedôvera k slobode, morálna nadradenosť, archaická reč a neschopnosť osloviť moderného človeka vedie k tomu, že cirkev na Slovensku dlhodobo prehráva a dnešný človek sa jej vzďaľuje“.[9] Mlčanie cirkevných predstaviteľov v konkrétnych situáciách kritizuje aj v spomínanom rozhovore zo 16. júla 2010.

Biskup Tondra reagoval aj na tento článok. Tvrdil pritom, že cirkev nie je v kríze, lebo má kňazské semináre, rehole, „katolícka tlač vychádza v nevídanom množstve“, má 200 cirkevných škôl, Katolícku univerzitu a nemlčí, lebo protestovala proti návrhu zaviesť do škôl jogu a sexuálnu výchovu a proti vybudovaniu megakasína.[10] Táto kvantitatívno-inštitucionálna argumentácia nerešpektujúca mystický (duchovný) rozmer, prináležiaci Mystickému Kristovmu telu, je príznačná pre slovenské teologické myslenie a pre jeho chápanie cirkvi. Biskup Tondra, v jednej osobe biskup a univerzitný profesor, zaujal odvahou konfrontovať svoje názory v svetskej tlači, čo je u nás celkom výnimočné. Slovenská cirkev spočívajúca na porevolučných vavrínoch disponuje okrem biskupom vymenovaných inštitúcií aj samostatnou náboženskou televíziou. Vytvorila si teda všetky predpoklady na hermetické uzavretie sa pred „vonkajším svetom“. Z Tondrových vyjadrení, ktoré sa prirodzene zakladajú na teologickom podloží, možno indukovať štandardnú úroveň teologického myslenia na Slovensku. Mám tu na mysli širšie spektrum katolicity v teológii, v ktorej sa slovenské teologické myslenie môže výrazne odlišovať od teologickej úrovne iných krajín. Vzniká teda aj otázka, čo je katolicita v katolíckej teológii.

Do diskusie sa zapojil aj katolícky kňaz Ján Sucháň, ktorý „je rovnako ako Balázs považovaný za kritika katolíckej cirkvi“.[11] Hovorí, že sám sa služby nevzdal preto, lebo si myslí, že vnútri cirkvi môže zmeniť viac, ako keby z nej odišiel.[12] Balázs sa aj svojou kritikou usiloval meniť veci znútra, ale po rokoch odchádza do verejnej funkcie, kde má väčšie právomoci. Publicista a bývalý kňaz Miroslav Kocúr na otázku, či by nebolo lepšie meniť pomery v cirkvi z jej vnútra, odpovedá: „Nemožné. Vnútri cirkvi diskusia na tieto témy nejestvuje.“[13] K Sucháňovej dikcii znova treba poznamenať, že Balázs neodišiel z cirkvi, ide tu o nepríjemnú polysémiu slova cirkev, žiaľ, neinformovaní čitatelia a čitateľky môžu čítať jeho článok prvoplánovo, bez dôležitých nuáns.

Biskup Tondra dáva v článku z 22. júla Balázsa do protikladu s rehoľníkmi, ktorí zostali verní rehoľným sľubom aj počas prenasledovania za totality: „Vernosť sľubom je vernosťou Bohu, ktorému tieto sľuby urobili v cirkvi.“ Na toto prirovnanie reaguje Kocúr, ktorý pripomína, že „kým Balázs bol za socializmu sledovaný ŠtB, nemohol dokončiť štúdium na fakulte, spoluzakladal kresťanský samizdat a prispieval doňho, bol signatárom petície Několik vět a podpísal petície za prepustenie tzv. bratislavskej päťky, Tondra sa aktívne angažoval a robil kariéru v Pacem in Terris.“[14] Ako vidieť, Kocúr udrel klinec po hlavičke, keď porovnal kritika s kritizovaným za socializmu a dnes. Z metodologického hľadiska však považujem za zmysluplnejšie venovať sa ontologickej stránke vernosti, vytrvalosti v povolaní. Napr. statické zotrvávanie môže byť aj výrazom rezignácie, zvyku a neschopnosti osobného vývoja, kým Balázsovo rozhodnutie môže byť výrazom spirituálnej vitality v hľadaní nového, charizmaticky odôvodneného pôsobenia. Škoda, že príspevky slovenských teológov uviazli v konfrontačnom, čierno-bielom postoji, pričom sa nevládali vyrovnať s vlastnou subjektivitou.

Vari jediné hľadisko, ktoré má nejaký skutočne teologický základ, je hľadisko cirkevného práva. Dotkol sa ho biskup Tondra, keď uvádza, že Balázs odišiel z rehole pre politickú kariéru.[15] Cirkevné právo hovorí, že klerici majú zakázané prevziať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní občianskej moci. Preto, ak sa Balázs rozhodol vykonávať takúto verejnú funkciu, je správne požiadať o uvoľnenie z klerického stavu. A to Balázs urobil. Má to však aj iný kontext. Nikto z diskutujúcich sa nedotkol situácie na Slovensku, ktoré malo počas druhej svetovej vojny prezidenta katolíckeho kňaza Jozefa Tisa, obhajujúceho citátmi z Biblie deportácie vlastných občanov. Tiso bol najvyšší predstaviteľ štátu, Balázs nie je politik, iba poradca. Cirkevní predstavitelia by mohli uvítať, že majú vo verejnej funkcii človeka z cirkvi, takpovediac „svojho“, ktorý ju dobre pozná a mohol by jej pomôcť. Balázs sa stal predstaveným poradcov, ale aj poradcom pre záležitosti cirkvi. Za príčinu svojho odchodu označuje únavu z vnútrocirkevných pomerov: „Už dávnejšie som si kládol otázku, ako ďalej. Vnútorné pomery v cirkvi boli pre mňa čím ďalej tým smutnejšie. (...) Ponuka, ktorú som dostal, urýchlila moje rozhodnutie.“[16]

Po rozhovore s J. K. Balázsom a po uverejnení reakcie biskupa Tondru dal denník SME priestor jednému kritikovi a jednému obhajcovi pod názvom Dva názory na Jána K. Balázsa. Zradil Radičovej poradca cirkev? Argumenty biskupa Tondru recykluje publicista Ján Kamenistý, podľa ktorého Balázs zradil prísahu vernosti, zradil priamo princíp a jeho odchod pre pomery v cirkvi je výhovorka: „Utekajú slabosi. A karieristi.“ Kamenistý sa štylizuje do pozície proroka, ktorý takúto situáciu už dávno očakával: „V tom, čo písal, som ako starý novinár dávno cítil zradu. Na kňaza v ňom bolo málo lásky, súcitu, porozumenia...“[17] Ak autor sám seba pokladá za starého (t. j. skúseného) novinára, nie je vylúčená jeho predrevolučná minulosť. Pre ňu boli symptomatické výrazy ako „zrada“ (vlasti, štátu, spoločnosti...). Záverečné hodnotenie je zase príznačné servilnosťou, s akou sa chce novinár zapáčiť trendovej „cirkvi“. Napriek všetkej konzervatívnosti aj cirkev na Slovensku v týchto veciach dospela do organického celku univerza sformulovaného príkazom lásky a so zmyslom pre pokoru. Kamenistý tu možno (zvykovo) hovorí o triednom nepriateľovi, nie o členovi cirkevného spoločenstva.

Celkom ináč vidí prípad evanjelický teológ a investigatívny žurnalista Róbert Adamec, keď argumentuje, že Boží duch vanie, kam chce, a kňazstvo je povolanie od Boha, a preto ani hovorca KBS Jozef Kováčik nemôže posudzovať, akú podobu má mať Balázsova služba cirkvi a ľuďom. [18]

Profesor kánonického práva na Katolíckej univerzite v Ružomberku, súdny vikár Spišskej diecézy a predseda Slovenskej spoločnosti kánonického práva Ján Duda rozoberá prípad J. K. Balázsa z cirkevnoprávneho hľadiska. Má ambíciu podať ho vecne, o čom svedčí aj názov jeho článku (bohatého na pravopisné a jazykové chyby) na internetovej stránke Spišskej kapituly Bez emócií a racionálne...

Tri razy (keď píše o oslobodení od rehoľných sľubov, o laicizácii a o oslobodení od záväzku celibátu) opakuje, že toto oslobodenie nie je pre žiadateľa právom, ale milosťou. Trojitým opakovaním zdôrazňuje, že každá z týchto procedúr sa „iba začína a nevieme, kedy a ako sa skončí“. Veď napokon nekonečnosť súdnych prieťahov v občianskom súdnictve je na tom podobne. No v tom prípade sa aspoň otvorene hovorí, že je to výsledkom korupcie súdnictva. Otvorená časová perspektíva a neistý výsledok sa spresňujú v článku Omilostiť Balázsa od celibátu môže len pápež, v ktorom sa uvádza, že pápežovo rozhodovanie o omilostení „trvá roky“.[19]

Podľa Dudu J. K. Balázs svojím postupom porušil kán. 285, § 3, ktorý hovorí, že „je zakázané klerikom prijímať verejné úrady, s ktorými je spojená účasť na vykonávaní civilnej moci“, pretože najskôr mal o dovolenie pre nástup do tohto úradu požiadať svojho predstaveného. Duda to považuje za hrubé porušenie rehoľného i kňazského života. Podľa neho Balázs nedodržal vlastný sľub a záväzky pred Bohom, zaprel vlastné zasvätenie, ktoré dal Bohu, a dal sa „vymenovať za šéfa poradcov premiérky SR ako ´výstavný exemplár´ toho, ako naložil so svojím rehoľným a kňazským povolaním.“ Nechcem na tomto mieste uvádzať prípady, v ktorých cirkevná hierarchia manipuluje cirkevné právo a svojvoľne držala či drží niektorých kňazov mimo kňazskej služby. Bolo by to konfrontačné. Ponúkam svoj vlastný záver, ku ktorému som sa dopracovala po úprimnom úsilí objektivizovať prípad Balázs (už aj doteraz zasadený do ekleziologického kontextu) a nájsť čisto teologický konsenzus.

Cirkev má, sama to o sebe tvrdí, moc kľúčov, teda moc zväzovať a rozväzovať: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18, 18). V katolíckej tradícii sa táto moc priznáva pápežovi a biskupom. Ak túto moc cirkev má, má ju aj používať, t. j. rozhodovať a konať. Balázsovo rozhodnutie teda pokladám za celkom regulárne, má vnútornú logiku a dokonca charizmatickú dimenziu. Rovnako regulárne a charizmaticky mohli vyznieť aj zodpovední cirkevní predstavení, ktorí boli do prípadu zaangažovaní, keby sa sami neponižovali rozvlačovaním individuálneho kňazského osudu v médiách. To oni spôsobili diskutabilitu celého príbehu, pravdaže, aj prostredníctvom svojich hovorcov a pseudoodborníkov. Nemali sa na verejnosti pretriasať vnútrocirkevné záležitosti – hoci v prípade verejne známej osobnosti, ako je Balázs, to nie je jednoduché – ale so všetkou cirkevnou opatrnosťou alebo aspoň bežnou občianskou slušnosťou sa mala uplatniť moc kľúčov. Všetci, čo diskutovali o Balázsovom príbehu ako o „kauze“, pohrdli mocou kľúčov, ktorú katolícka cirkev vlastní ako sebaidentifikačný nástroj. Sebapohŕdaním a sebadeštrukciou sa tu vyznačili nositelia moci na vyšších cirkevných postoch. Nehovorím tu, pravda, navyše o hrubom porušovaní Balázsových osobných práv zaručujúcich mu ochranu súkromia (čo sa vzťahuje najmä na špekulácie o žene ako príčine odchodu).

 

Poznámky

[1] Z BLOGU: Páter Gabriel o rozhodnutí svojho bývalého spolubrata J.K. Balázsa. 19. 7. 2010. Dostupné na: http://www.postoy.sk/pater_gabriel_balazs

[2] Tamže.

[3] ALM, SRo, TASR: Balázs je unavený z pomerov v cirkvi, odchádza z kňazstva. 13. 7. 2010. Dostupné na: http://spravy.pravda.sk/balazs-je-unaveny-z-pomerov-v-cirkvi-odchadza-z-knazstva-pk5-/sk_domace.asp?c=A100713_225029_sk_domace_p23

[4] TÓDOVÁ, Monika: Balász: Vybrala si ma, lebo som nestranný. In SME 16. 7. 2010. Dostupné na: http://www.sme.sk/c/5466924/balazs-vybrala-si-ma-lebo-som-nestranny.html

[5] TONDRA, František: Ad.: Balázs: Vybrala si ma, lebo som nestranný (16. 7.). In SME 22. 7. 2010. Dostupné na: http://komentare.sme.sk/c/5475800/ad-balazs-vybrala-si-ma-lebo-som-nestranny-16-7.html

[6] TÓDOVÁ, Monika: Balász: Vybrala si ma, lebo som nestranný.

[7] Porov. profil Teologického fóra na: http://teoforum.sk/?id=9

[8] MORAVČÍK, Karol: Poradca. In Teologické fórum 23. 7. 2010. Dostupné na: http://teoforum.sk/?id=2&view_more=708

[9] BALÁZS, J. K.: Kríza cirkvi sa prehlbuje. In SME 4. 5. 2010. Dostupné aj na: http://komentare.sme.sk/c/5359586/kriza-cirkvi-sa-prehlbuje.html

[10] TONDRA, František: Ad.: Kríza cirkvi sa prehlbuje. In SME 31. 5. 2010. Dostupné na: http://komentare.sme.sk/c/5400860/ad-kriza-cirkvi-sa-prehlbuje-5-5.html

[11] ID: Omilostiť Balázsa od celibátu môže len pápež. In Pravda 22. 7. 2010. Dostupné na: http://spravy.pravda.sk/omilostit-balazsa-od-celibatu-moze-len-papezf3e/sk_domace.asp?c=A100722_075218_sk_domace_p58

[12] Porov. ID: Omilostiť Balázsa od celibátu môže len pápež.

[13] SUDOR, Karol: Je odchod kňazov zradou? In SME 31. 7. 2010. Dostupné na: http://www.sme.sk/c/5486296/je-odchod-knazov-zradou.html

[14] Tamže.

[15] TONDRA, František: Ad.: Balázs: Vybrala si ma, lebo som nestranný (16. 7.).

[16] TÓDOVÁ, Monika: Balász: Vybrala si ma, lebo som nestranný.

[17] ADAMEC, Róbert – KAMENISTÝ, Ján: Dva názory na Jána K. Balázsa. Zradil Radičovej poradca cirkev? In SME 19.7.2010. Dostupné na: http://komentare.sme.sk/c/5471418/zradil-radicovej-poradca-cirkev.html

[18] Tamže.

[19] ID: Omilostiť Balázsa od celibátu môže len pápež.

 

Tento text je upravenou verziou príspevku Die Macht der Schlüssel. Das Ausscheiden von J. K. Balázs aus dem Priesteramt und sein Verlassen des Ordens, ktorý vyšiel v Pastoraltheologische Hefte. Freunde oder Feinde? Zum Verhältnis zwischen Kirche und Medien, č. 4, 2011, s. 29 – 38.

Ako citovať tento článok:

red. Moc kľúčov In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 30/07/2012. Získané 16/06/2019 - 05:25. Dostupné na http://aspekt.sk/node/919