Taká bola doba

[4]„Nikomu som neublížil,“ hovorieval otec občas, keď sa rozhovor zvrtol na jeho minulosť. Keď sa ho Ružena vypytovala podrobnejšie a dávala najavo nevôľu, iba starecky podráždene odsekol: „Taká bola doba.“ Niektorí z jeho mladších priateľov, čo poznali jeho angažovanosť len z jeho vlastného podania, prišli na omšu, a niektorí dokonca aj na oslavu. Samé významné osobnosti. Počas pobožnosti sa dívali na portrét človeka, ktorý spĺňal ich kritériá protikomunistického odboja, chrabrosti a viery. Hneď vedľa jeho brat, komunista, ikona celkom iného režimu. Niektorí sa možno márne dohadovali, kto to je. Nikto z nich nevedel, kto tam tie fotky dal. Niektorí možno pripísali tento čin Ružene.

Otec a ujo. Sem–tam obaja zdôrazňovali svoje rozdielne názory. Ani smrť ich nezmierila tak dokonale ako teta Jolka svojou inštaláciou. Na omši blažene prižmurovala oči, mala ich trochu podmaľované, čo u nej už dávno nikto nevidel. Ústa narúžované zvyškami starého rúžu rozťahovala do blaženého úsmevu, ak práve prísne nekarhala svojím výchovným pohľadom spevákov.

Všade je ticho. Zdá sa, že toalety sú prázdne. Ružena sa vráti k umývadlám, znovu sa ovlaží, pretrie si rúžom pery, trochu si nakrémuje tvár. Vyzerá príšerne. Ešte aj tie sochy v kostole boli živšie. Pri spomienke na ne sa jej s novou intenzitou vráti nevoľnosť. Možno by naozaj pomohlo strčiť si prst do krku. Najradšej by si strčila celú hlavu do záchodovej misy. V každej tejto kabínke sa už spláchla kopa ľudských osudov. Aj Ružena má svoj osud, no zjavne ho nemá vo svojich rukách. Teraz sa napríklad musí vrátiť do miestnosti, kde sa ešte stále koná slávnostná večera na počesť mamy, vdovy po známom politikovi, z ktorého si isté krídlo verejného života urobilo svojho duchovného vodcu. Ružene okamžite zíde na um husacie krídlo, ktorým zvykne na jeseň ometať otcov hrob. Vzápätí pocíti v hlave nepríjemný tlak a hľadá, o čo by sa oprela. Mala by konečne vypadnúť z tejto smradľavej toalety. Podľa toho, ako sa ľudia vonku, za dverami záchodov tvárili, to vyzerá, že nie je sama, čo sa nevie dočkať, až bude koniec.

*

Úryvok z knihy Jany Juráňovej Orodovnice [5] prinášame v rámci mesiaca kníh a histórie žien [6].