Muž, ktorý si nepamätal

Smrdel osemdesiatymi rokmi, indulónou a pitralonom. A ešte ruskými autormi na sklonku dňa. Rozčítaná Kyselina sírová v mojich rukách mu zakalila pohľad, ním odprevádzal to, čomu nerozumel, len povrchne skĺzol po titule.
„Kúpila som ju v Prahe, na hlavnej stanici.“
„Ty si bola v Prahe?“
„Ešte minulý týždeň.“
Zmätene si premeral román v červenej väzbe a potom mňa.
„Načo?“
Už ma jeho zmätok distribuovaný v otázkach neudivoval, Alzheimer mu za posledné roky skartoval pamäť, dlhodobú aj krátkodobú. Stratil svoj príbeh a s ním štyridsaťročné remeslo.
Zväzok popísaných listov som po posledných zdravotných prehliadkach vložila do zásuvky stola, dnes som po byte rozvesila pripomienky na lieky, zuby, jedlo, spánok. Do knižky som podstrčila fotografiu a na jej rube poznamenala: bozk pre ženu vedľa teba.
„Načo?“
Zabudol na knihu, nie na otázku. Mlčala som, myšlienka sa mu určite zauzlí, vedela som to. Moje cesty sa ako ovulácie končili krvácaním, vždy pri nich uhynulo niečo zo svedomia. Z dobrej ženy.

O cestovaní mi rozprával Gregor z vlaku.
„Z východu na západ putujú sny, kariéry, talenty.“
„Jednoducho ľudia,“ rýchlo som doplnila.
„Zo západu na východ sa premiestňujú banky, továrne, supermarkety, poisťovne.“
„Jednoducho značky,“ držala som krok.
Nemohol mi uhádnuť štyridsaťšesť. Myslím, že sa vôbec nepobral tým smerom, ktorý by mu kládol otázky koľko mám rokov, koľko bývalých a súčasných a či večer skočíme do vinárne. Firma, pre ktorú pracoval, ma najala ako tlmočníčku. Vyzeral na mladší ročník, ktorý si ruštinu mohol pamätať zo základnej školy. Ale nič také mi nepotvrdil. Zvrtol reč na Moskvu po zvedavej otázke: „Kde ste sa naučili po rusky?“
Vždy ma takéto priznanie odhalilo. Zostarla som aj ďalšou poznámkou:
„Ruština sa k nám do domácnosti nasťahovala po svadbe. Rodina môjho muža našla korene až v Kazachstane.“
„Ja mám zázemie v angličtine. Moja priateľka pochádza z Írska.“
Tak a predniesli sme jazykové empirické klišé. Z východu na západ cestuje ruština, zo západu na východ jazyk, ktorý sa rýmoval s mladosťou.
Odrazu sa v zrkadle nad opierkou na hlavu objavila tvár mladej sprievodkyne. Po chodbičke tlačila servírovací vozík. Prinášala nám svoje služby a šarm v jasných farbách uniformy. Objednali sme si kávu, Gregor zažartoval a po prvý raz sa usmial. Rozmýšľala som, či aj jeho Írka je rovnako pekná s vôňou dvadsaťdva. Toľko som tipovala dievčaťu, čo svoj servírovací vozík ťahalo do ďalšieho kupé.
„Čo robí?“
Ak som smela byť zvedavá.
„Pracuje v stredisku zdieľaných služieb,“ odvetil bez zaváhania. „Marketingová komunikácia.“
Tú našu spôsobil rozruch okolo manželovej diagnózy, zmestila sa do verejných stĺpčekov niekoľkých týždenníkov a následne utíchla v šume ďalších papierových senzácií. Nezostával nám čas na nepodstatné úvahy, na emotívne gestá. Museli sme sa naučiť, ako zvládnuť Kelesbekovu dohru. Života. A orientáciu v prostredí. Trápilo ma, či z vychádzky potrafí domov a či nezabudne nášho psa v parku.
Zato komunikácia ma nenaučila dôležitý trik - pretlmočiť svoju túžbu, chuť na víno, chuť žiť.
  Mlčať, keď sa to nehodí, keď slová bolia, viem. Vedia to i muži v bielych plášťoch. Kelesbek ma možno nenávidí, ešte to dokáže, dokým príde o spomienku na naše mená. Lenže ma potrebuje. Boh mi to rád dokazoval.
Domáce číslo pevnej linky vibrovalo na displeji mobilného telefónu. Namiesto hlasu opatrovateľky, ktorá mala doraziť o jedenástej, som začula Kelesbeka, ako sa trasľavo pýta: „Kto je tam?“
Zháčila som sa, vyšla som na chodbu a upokojovala manžela. Niečo, čo nevedel pomenovať, mu chýbalo. Zabudol, kým vytočil číslo. Kapituloval v slzách, nemohol ma nájsť ani v jednej z našich troch izieb.
„Počkaj na Hanu,“ rozkázala som dôrazne.
Vlak stál na stanici, čo mala v názve Moravu. Do vozňa nastúpila tehotná žena, veľké brucho si podopierala jednou rukou, v druhej vliekla plnú kabelu. So šomraním, že zahatávam vstup do kupé, ma odsotila. Skôr ako som vytočila číslo opatrovateľky, zvrtla som sa k nej a uvidela tvár cigánky s vyplakanými očami. Keď sa vlak uviedol do pohybu, sprievodkyňa ju nasledovala.
„Tak to bude s desaťpercentnou prirážkou,“ poznamenala pri vystavovaní účtenky.
Gregor si pri okne rozložil kufríkový počítač, spontánna kamufláž zaneprázdnenosti pred novou cestujúcou. Tá nedokázala potichu prehadzovať pohľad cez okno a na spolucestujúcich ani držať v rukách noviny, ktoré jej ponúkla vlaková služba. Hneď sa sústredila na mňa, len čo som sa usadila späť na miesto. Jej zúfalstvo vo vačkoch pod očami, chybná syntax reči a telo, čo prehýbala gravidita, ma chytili. Do pasce slov. Počúvala som a demonštrovala porozumenie spoza hraníc, a tak trochu som sa bála, aby nevyrobila scénu, keď si Gregor založil slúchadlá do uší. Tok výčitiek narazil do môjho operadla. Sľúbila som sebe samej, že do Pardubíc, kde mala vystúpiť, vydržím.
„Idem za mojim Žigom. Čhibalo nám požehnal len minulý mesiac.“
Brada jej spadla na hruď, hlasno si odfúkla, až sa jej zachveli chĺpky nad hornou perou.
„Už mi aj stihol ujsť za inou.“
Hrala som sústrastnú nemohru, ale žena akoby sa nevedela rozhodnúť: preklínať a hroziť alebo len nadávať na záletných chlapov.
„Nepamätá si odrazu na nič, akú lásku po hrob mi sľúbil. Kým mi brucho nenarástlo...“
„Prepáčte.“
Zdvihla som telefón, opatrovateľka Hana v ňom znela zúfalo: „Kelesbek sa stratil!“
„Stratil sa?!“ zakričala som nekontrolovateľne. „Ako? Kam odišiel? Hana, zavolajte políciu.“
Cigánka súcitne potriasla hlavou, Gregor si zložil slúchadlá.
„Aj ten váš sa vyparil? Policajt vám ho neprivedie. Určite nie. Treba ich držať nakrátko. Takto!“
Zlatú retiazku si teatrálne stiahla pod krkom. V nervóznom kŕči som sa ani nepohla. Môj odpor musel smrdieť ako ten hlas, ktorý sa nevetral dlhé hodiny.
„Môj muž má Alzheimera!“
„Môj má Irenu.“

Ako citovať tento článok:

red. Muž, ktorý si nepamätal In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 28/06/2013. Získané 23/05/2024 - 21:01. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2060