Tri guiney (úryvok)

Keď sme už teda pouvažovali nad tým, ako vám môžeme pomôcť zabrániť vojne tým, že sa pokúsime definovať, čo chápeme pod ochraňovaním kultúry a intelektuálnej slobody, porozmýšľajme nad vašou druhou a nevyhnutnou žiadosťou: nad tým, že by sme mali prispieť na fond, z ktorého chcete podporovať vašu spoločnosť. Veď aj vy ste dobrovoľným pokladníkom a rovnako ako ostatní pokladníci, potrebujete peniaze. Pretože aj vy prosíte o peniaze, možno by sme aj vás mohli požiadať, aby ste definovali svoje ciele, možno by sa aj s vami dalo zjednávať a klásť vám podmienky, tak ako sme to robili v prípade tých druhých dobrovoľných pokladníčok. Aké sú teda ciele vašej spoločnosti? Samozrejme, zabrániť vojne. A akými prostriedkami chcete dosiahnuť svoj cieľ? Všeobecne povedané, ochraňovaním práv jednotlivca, odporom voči diktatúre, podporou demokratických ideálov rovnosti príležitostí pre všetkých. To sú hlavné prostriedky, ktorými, ako hovoríte, „možno zaistiť trvalý mier“. V takomto prípade sa, vážený pane, netreba o ničom dohadovať ani zjednávať. Ak sú toto vaše ciele a ak, o čom nemožno pochybovať, chcete urobiť všetko, čo je vo vašich silách, aby ste tieto ciele dosiahli, táto guinea je vaša - a kiež by ich bolo milión! Guinea je teda vaša a je to slobodný dar, darovaný slobodne.

Lenže slovo „slobodný“ sa používa veľmi často a, ako všetky často používané slová, znamená tak málo, že bude možno dobré, ak vysvetlíte presne, ba až pedantne, čo znamená práve v tomto kontexte. Znamená, že sa nepožaduje žiadne právo ani žiadne privilégium ako odplata. Darkyňa od vás nežiada, aby ste ju pripustili do kňazskej profesie anglikánskej cirkvi alebo umožnili vstup na burzu či do diplomatických služieb. Darkyňa nevyžaduje, aby sa stala „Angličankou“ v rovnakom zmysle, ako ste vy „Angličanom“. Darkyňa za svoj dar nežiada na oplátku prístup k nejakej profesii ani nijakú poctu, titul či vyznamenanie, profesúru, docentúru, žiadne miesto v nijakej spoločnosti, výbore alebo správnej rade. Jej dar je oslobodený od všetkých týchto podmienok, pretože to jediné právo, vrcholne dôležité pre všetky ľudské bytosti, sme už získali. Nemôžete jej vziať právo zarábať si na vlastné živobytie. Znamená to, že po prvý raz v dejinách Anglicka môže dcéra vzdelaného muža dať svojmu bratovi, keď ju on o to požiada, jednu guineu, ktorú si sama zarobila, a to na účel uvedený hore, bez toho, že by od neho požadovala niečo na oplátku. Je to slobodný dar dávaný bez strachu, pochlebovania a podmienok. To je, vážený pane, v dejinách civilizácie taká závažná chvíľa, že si zaslúži oslavu. Nechajme však bokom staré ceremónie, nechajme bokom pána starostu s družinou korytnačiek [*]  a najvyšších úradníkov, ktorý deväťkrát poklepká svojím žezlom po kameni, kým arcibiskup canterburský v obradnom rúchu vyslovuje požehnania. Vymyslime si pre túto novú príležitosť nový obrad. A čo už je príhodnejšie, než zničiť staré slovo, škodlivé a skomolené slovo, ktoré vo svojej dobe narobilo toľko škody a ktoré je už dnes prekonané? To slovo je „feministka“. Podľa slovníka označuje „osobu, ktorá presadzuje práva žien“. Keďže to jediné právo, právo zarábať si na vlastné živobytie, sme už získali, slovo stratilo svoj význam. A slovo bez významu je mŕtve slovo, je to skomolené slovo. Oslávme teda túto príležitosť kremáciou mŕtvoly. Napíšme to slovo veľkými čiernymi písmenami na kus papiera a potom slávnostne škrtnime zápalkou. Pozrite, ako horí! Aké svetlo sa roztancovalo po svete! Teraz popol rozotrime v mažiari husím brkom a spoločne dajme jednohlasným spevom na známosť, že ktokoľvek, kto to slovo nabudúce vyriekne, je darebák, zbabelec, čo zazvoní pri dverách a potom ujde [11], je to človek, čo robí zlú krv, čo sa prehrabáva v kostiach nebožtíkov a dôkaz jeho poškvrny je načmáraný na jeho líci šmuhou špinavej vody. Dym sa už teraz rozplynul, slovo je zničené. Sledujte, vážený pane, čo sa vďaka našej oslave stalo. Slovo „feministka“ je zničené, vzduch sa prečistil. A čo vidíme v tomto čistom vzduchu? Muži aj ženy pracujú spoločne pre spoločnú vec. Aj mrak, ktorý zahaľoval minulosť, sa zdvihol. Pre akú vec to vlastne pracovali v 19. storočí tie čudné nebohé ženy v tých nemožných čarapákoch a šáloch? Pre to isté, pre čo my pracujeme dnes. „Nepožadovali sme len práva pre ženy“ - to hovorí Josephine Butler [**]  - „žiadali sme viac a podstatnejšie veci; žiadali sme práva pre všetkých - pre všetkých mužov a ženy -, aby sa v ich osobách rešpektovali veľké princípy Spravodlivosti, Rovnosti a Slobody.“ Sú to rovnaké slová ako vaše, aj požiadavka je tá istá. Dcéry vzdelaných mužov, prezývané ako „feministky“, hoci sa im to vôbec nepáčilo, boli vlastne predvojom vášho vlastného hnutia. Bojovali s tým istým nepriateľom ako vy dnes a z rovnakých dôvodov. Bojovali proti tyranii patriarchálneho štátu, tak ako vy bojujete proti tyranii fašistického štátu. Pokračujeme teda v tom istom boji, ktorý bojovali naše matky a staré matky, ich slová sú toho dôkazom a vaše slová sú tiež toho dôkazom. No teraz tu pred nami leží váš list a vy nás v ňom ubezpečujete, že sa usilujete o to isté, o čo aj my, a že stojíte na našej strane, nie proti nám. Táto skutočnosť je taká povznášajúca, že to chce ešte jednu oslavu. Čo môže byť vhodnejšie, ako napísať na ďalšie listy papiera ďalšie mŕtve, falošné a dnes už skomolené slová a potom ich spáliť - napríklad slová ako tyran, diktátor? Ale beda, tie slová ešte nevyšli z módy. Stále ešte vytriasame z novín ich zárodky, stále cítime v okolí Whitehallu a Westminstru ten čudný a neklamný zápach. A v cudzine sa ten netvor vynoril na povrch oveľa nepokrytejšie. Nemožno si ho s ničím zmýliť. Rozšíril svoju sféru pôsobnosti. Teraz už zasahuje aj do vašej slobody, diktuje vám, ako máte žiť; už nerobí rozdiely iba medzi pohlaviami, ale aj medzi rasami. Teraz cítite na vlastnej koži to, čo cítili vaše matky, keď pred nimi zatvárali dvere a kázali im, aby si zatvorili ústa, cítite to, lebo ste Židia, lebo ste demokrati, lebo patríte k nejakej rase, k nejakému náboženstvu. Teraz sa už nedívate na fotografiu; to vy sám sa plahočíte v sprievode. A to je rozdiel. Teraz vidíte celkom jasne celú zločinnosť diktatúry, či už zameranú proti Židom, alebo proti ženám, v Oxforde alebo Cambridgei, v sídle novinárov na Whitehalle alebo v sídle vlády na Downing Street, v Anglicku alebo v Nemecku, v Taliansku alebo v Španielsku. Už teraz bojujeme spoločne. Dcéry a synovia vzdelaných mužov, bok po boku. Tento fakt je taký povznášajúci, že aj keď nemôže byť ani reči o oslave, keby sa táto guinea dala miliónkrát znásobiť, všetky by vám boli k dispozícii, a to bez akýchkoľvek podmienok, okrem tých, ktoré ste si stanovili vy sám. Vezmite teda túto jednu guineu a použite ju na presadzovanie „práv všetkých - mužov a žien -, aby boli v ich osobách rešpektované veľké princípy Spravodlivosti, Rovnosti a Slobody“. Postavte si túto halierovú sviečočku do okna svojej novej spoločnosti a zaželajme si, aby sme sa spolu dožili dňa, keď v plameni našej spoločnej slobody zhoria do tla slová tyran a diktátor, lebo slová tyran a diktátor budú zastarané.

Poznámky

[*] Virginia Woolf pravdepodobne robí narážky na korytnačiu polievku, ktorá sa tradične podávala na mestských banketoch.

[**] Josephine Butler (1828 – 1906), politická aktivistka a spisovateľka

[11] Samozrejme, existuje nespočetné množstvo iných spôsobov ovplyvňovania okrem tých, ktoré sú špecifikované v texte. Niektoré sú jednoduché ako ten opísaný v nasledovnej pasáži: „O tri roky neskôr... ju vidíme, ako mu píše už ako ministrovi, aby vzbudila jeho záujem o svojho obľúbeného duchovného a zabezpečila mu tak dobré postavenie...“ (Lady Londonderry: Henry Chaplin, a Memoir [Henry Chaplin, memoáre] s. 57), iné sú rafinované ako ten, ktorý na svojho manžela uplatňovala lady Mackbeth. Niekde uprostred leží vplyv, ktorý opísal D. H. Lawrence: „Je pre mňa beznádejné pokúsiť sa niečo urobiť, ak nemám za chrbtom ženu... Neodvážim sa hľadať si miesto vo svete bez toho, že by som mal za sebou ženu... No žena, ktorú milujem, ma istým spôsobom udržuje v priamom styku s neznámym svetom, kde som inak trochu stratený“ (Letters of D. H. Lawrence [Listy D. H. Lawrencea], s. 93 - 94.), a s týmto môžeme porovnať, aj keď je to trochu čudná súvislosť, slávnu a veľmi podobnú definíciu, ktorú uviedol bývalý kráľ Eduard VIII. pri svojej abdikácii. Súčasné politické podmienky v zahraničí sú, zdá sa, priaznivé voči návratu k používaniu zaujatého vplyvu. Napríklad: „Tento príbeh poslúži na ilustráciu súčasného stupňa vplyvu žien vo Viedni. Vlani na jeseň sa plánovalo ďalšie obmedzenie profesionálnych príležitostí pre ženy. Protesty, prosby, listy, všetko bolo márne. Napokon sa v zúfalstve zišla skupina známych dám z mesta... a vytvorili si plán. Nasledujúcich štrnásť dní tieto dámy niekoľko hodín denne telefonovali ministrom, ktorých osobne poznali, zdanlivo preto, aby ich v ten večer pozvali k sebe na večeru. So všetkým šarmom, akého sú Viedenčanky schopné, udržovali s ministrami rozhovor, pýtali sa ich na to i ono, a napokon spomenuli aj záležitosť, ktorá ich tak veľmi trápila. Keď ministrom už takto zavolalo niekoľko dám a týmto manévrom ich zdržovalo od naliehavých štátnych záležitostí, pričom ani jednu dámu nechceli uraziť, rozhodli sa pristúpiť na kompromis - a opatrenie sa odložilo.“ (Newitt, Hilary: Women Must Choose [Ženy sa musia rozhodnúť], s. 129.) Podobný vplyv sa často používal aj počas boja o volebné právo. Hovorí sa však, že hlasovacím právom si ženy svoj vplyv oslabili. Napríklad Marshal von Bieberstein bol toho názoru, že „ženy muža vždy viedli... ale on si neprial, aby volili“. (Haldane, Elizabeth: From One Century to Another [Z jedného storočia do druhého], s. 258.)

Súvisiace odkazy: 
Ako citovať tento článok:

red. Tri guiney (úryvok) In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 23/06/2015. Získané 17/09/2019 - 15:32. Dostupné na http://aspekt.sk/node/2418