Všeobecné blaho alebo len taký obyčajný život

Román Všeobecné blaho (Commonwealth, 2016) je rozsiahlou ságou dvoch rodín, ktorých osudy sa poprepletali po rozpade dvoch manželstiev. Spôsob rozprávania nás postupne vťahuje do deja, ktorý sa vylupuje nenáhlivo a zároveň prekvapivo. Všetky odbočky sú natoľko zaujímavé, že vetvenie deja, osudov, posúvanie deja cez spomienky rôznych postáv i cez rozhovory vytvára zaujímavý „patchwork“, čo dáva možnosť vychutnať si samotný spôsob rozprávania, všetky jeho prúdy i digresie, ktoré v konečnom dôsledku vytvárajú dojem bohatej košatosti deja, hoci rozprávanie sa točí „len“ okolo postáv jednej rodiny. O osude jednotlivých postáv sa dozvedáme niekedy priamo, ešte častejšie však sprostredkovane – cez ich vzťah s inými ľuďmi, cez rozhovory o nich, deje sa odkrývajú v spomienkach, sága sa dopĺňa do širokouhlého obrazu postupne ako puzzle, v ktorom je rovnako dôležitý obraz sám, nevyplnené časti i úsilie, ktorým sa dopracovávame k celkovému obrazu.

Dej sa začína odvíjať na oslave krstín Frances, mladšej dcéry Fixa a Beverly. Celkom náhodou a nečakane sa tu objaví aj hosť, Fixov kolega Bert, ktorého nikto priamo nepozval. Bert donesie veľkú fľašu džinu, v Kalifornii, kde sa odohráva časť románu, rastú pomaranče. Víno sa minulo a džús s ginom omámi celú spoločnosť. Na oslave krstín sa zrazu akoby v posunutom čase a priestore dejú veci, ktoré by sa možno inak nestali, a pritom ovplyvnia minimálne dve celé rodiny. Nielenže sestra Beverly zvedie kňaza, ale najmä nechcený návštevník, hoci ženatý, s tromi deťmi a štvrtým na ceste, sa neskôr stane milencom a potom aj druhým manželom Fixovej manželky Beverly. Dve Fixove dcéry, dve Bertove dcéry a jeho dvaja synovia sa tak stávajú minimálne na obdobie prázdnin súrodencami. Rozprávanie autorky neplynie chronologicky. Frances v druhej kapitole navštívi svojho otca Fixa, osemdesiatnika chorého na rakovinu, rozprávanie sa odvíja cez spomienky, rozhovory, veľmi veľa priestoru necháva autorka na domýšľanie, nevytvára umelé napätie, ale ani nezahlcuje podrobnosťami. Postupne sa rozprávanie vetví formou asociačných skokov, rozhovorov medzi ľuďmi, ktorí sa delia o spomienky na spoločne prežité udalosti.

Z opojnej oslavy na začiatku sa odvinul bežný život s mnohými problémami, ktoré prinášala najmä výchova detí, ale i osamotenosť Terezy – bývalej Bertovej ženy. Rodičia málokedy mali dosť kapacity, aby mohli zvládať vlastné deti, nieto ešte šesťčlennú hordu malých divochov. V jedno leto sa stane tragédia – Calder, syn Terezy a Berta, zomrie v dôsledku silnej alergickej reakcie na uštipnutie včely, ale zrejme aj preto, že deti, ktoré s ním v tej chvíli boli, netušili, o čo ide a ako mu pomôcť. Tragédia poznačila obe rodiny i ich širšie okolie, neskôr spôsobila aj rozpad manželstva Beverly a Berta. Mnohé z udalostí sa dozvedáme prostredníctvom spomienok Frances, ale aj z toho, ako o rodine písal jej milenec, slávny spisovateľ, ktorému jej rodinné príbehy poskytli materiál na nový, mimoriadne úspešný román.

V knihe sa ako vo víre točia postavy z rôznych prostredí, z rôzneho času, a to v spomienkach z detstva i v reálnom čase, rozprávania sa prelínajú, dopĺňajú, až nás napokon zavedú do času starnutia a umierania generácie otcov a matiek.

Autorkino prerývané rozprávanie vytvára zaujímavú mieru očakávania a napätia, necháva priestor pre čitateľskú fantáziu. Je to veľmi zručne napísaný, nenásilne pútavý román o tom, čo zaujíma hádam všetkých: o rodine, vzťahoch, zlyhaniach, odpúšťaní, zmierovaní, ktoré neprichádza ľahko ani rýchlo.