Čo sme čítali vo feministickom čitateľskom kútiku

V roku 2023 sme si pripomenuli tridsiate výročie oficiálneho založenia vzdelávacej a publikačnej organizácie ASPEKT. Jej činnosť sa začala vydávaním prvého feministického časopisu v slovensko-českom prostredí - Aspekt vychádzal od roku 1993.

Na časopis neskôr nadviazala knižná edícia, v ktorej dodnes vyšlo viac než 140 titulov.

Všetky aspektovské časopisy a knihy spolu s ďalšími vyše 6500 publikáciami uchovávame aj v knižnici ASPEKTU. Kedykoľvek môžete navštíviť webovú stránku www.aspekt.sk, kde nájdete pdf-ká viacerých našich kníh a čítať môžete aj webzin ASPEKTin, ktorý je online pokračovateľkou časopisu Aspekt. Publikuje rôzne feministické texty – informačné, komentujúce, beletristické aj odborné.

Pri príležitosti tridsaťročnice ASPEKTU sme do tohto čitateľského kútika vybrali texty, ktoré sú akýmsi preletom feministickým jazykovým prostredím na Slovensku. Naznačujú jeho formálnu aj obsahovú rozmanitosť, premeny v čase, ukotvenosť v medzinárodnom aj slovenskom kontexte, neúplnosť a neustále posuny rôznymi smermi.

Prvý text feministického čitateľského kútika vyšiel ako úvodník prvého čísla časopisu Aspekt v roku 1993. Pôvodne bol listom, ktorý editorky adresovali nádejným spolupracovníčkam časopisu. Neskôr k nemu spoluzakladateľka ASPEKTU, literárna vedkyňa Jana Cviková dopísala P.S. a stal sa editoriálom pamätného prvého čísla venovaného téme mýtu krásy.

Druhý editoriál k tomuto číslu časopisu Aspekt napísala česká disidentka a sociologička Jiřina Šiklová. Redakcia tak zdôraznila, že Aspekt sa v čase rozpadajúceho Československa formoval ako slovensko-český časopis.

***

List z Bratislavy: Pokus o postsocialistický feminizmus

Jana Cviková

Milé priateľky, obraciame sa na Vás s prosbou o spoluúčasť na príprave časopisu zameraného na špecificky ženskú problematiku. Aspekt by sa mal stať periodikom, ktoré otvorí dosiaľ nepertraktované (resp. málo pertraktované) témy v slovenskom a českom kultúrnom a spoločenskom kontexte, ako napríklad otázky ženskej literatúry, feministickej literárnej vedy, umenovedy, historiografie, sociológie, psychológie, medicíny, pedagogiky, politológie, teológie a pod., teda i mnohé tabuizované problémy týkajúce sa predovšetkým – a nielen – žien, a to formou prekladových i pôvodných štúdií, článkov, postrehov, rozhovorov, reportáží, recenzií a diel umeleckej literatúry. Dúfame, že môžeme rátať s Vašou podporou najrôznejšieho druhu, od vlastných príspevkov, po prísun materiálov či bibliografických odkazov. Tešíme sa na spoluprácu...

P.S.: I. Týmto listom sme oslovili ženy, u ktorých sme na základe ich povolania alebo spoločenskej aktivity počítali s porozumením a ochotou verejne a vedome sa priznať k svojmu ženstvu. Hoci sa naša výzva orientovala predovšetkým na ženy z nám blízkych profesijných skupín (väčšina z nás má nejakým spôsobom dočinenia s literatúrou, publicistikou, príp. výtvarným umením), dúfame, že získame širší okruh čitateliek a čitateľov.

Na jednej strane by sme neskromne rady získali čo najviac žien najrôznejších záujmov, a to pohybom v širokom spektre tém i vyjadrovacích možností.

(...)

Na druhej strane sa skromne vystríhame vystupovať v mene všetkých žien. Náš cieľ je celkom jednoduchý: možnosť slobodnejšieho výberu sociálnych rolí, ktoré by nemali byť korzetovo predestinované pohlavím. Spoločenská zmena veľkého formátu, ktorú prežívame, prináša prirodzené zneistenie a otrasenie sociálnych rolí. Iste všetci nejakým spôsobom pociťujeme spochybnenie medziľudských vzťahov. Staré sociálne roly sa rozpadajú a my sa pokúšame nájsť svoje miesto v nových. Napriek všetkým premenám je však aj v našej krajine život ženy stále podstatne výraznejšie determinovaný pohlavím ako život muža (hoci i v jeho prípade je tlak stereotypu roly veľmi silný). Priestor, v ktorom človek hľadá tú pravú alternatívu pre formovanie svojho života, je pre ženu takpovediac „pohlavne zúžený“.

Ako vo všetkých postsocialistických krajinách slávime aj na Slovensku a v Česku návrat zamestnanej ženy do domácnosti či zosilňovanie tlaku na jej povinnú dekoratívnosť. Nemožno sa čudovať, že ženy stíhané nepretržitým stresom mnohonásobných rolí vďačne siahajú za ponúkanou možnosťou naoko pohodlnejšieho a príjemnejšieho spôsobu života. A práve preto sme sa rozhodli pre feministický pohľad ako najzmysluplnejší a najúčinnejší: pre feminizmus ako potvrdenie a rozvinutie svojej ženskej identity; ako možnosť pre ženy, ktoré chcú vo svojom živote zohrávať úlohu subjektu; ako ponuku skutočnej „sesterskej“ solidarity medzi ženami a naozajstného partnerstva s mužmi. Chceme dať všetkým na známosť, že nám ide o dôstojnejšie spolužitie ľudí, t.j. žien i mužov, umožňujúce partnersky tvoriť všedný deň a jeho duchovnú perspektívu.

***

V tom istom čísle časopisu Aspekt vyšiel aj ďalší článok, ktorý si dnes prečítame, próza švajčiarsko-slovenskej spisovateľky Ireny Brežnej Strašná pomsta. Ide o prvý text, ktorý v našom prostredí reflektoval rodový rozmer nežnej revolúcie a porevolučného diania v Československu.

***

Strašná pomsta

Napísala Irena Brežná, preložila Jana Cviková

 

„Život s čertom je zlý, ale bez neho ešte horší", citujú Češky a Slovenky staré príslovie, zatiaľ čo ich šikovné zlaté ruky kladú na stôl dve veľké pariace sa buchty, okrúhle a biele ako prsia. Polejú ich roztopeným maslom, posypú makom a cukrom a krátkym pohŕdavým pohľadom počastujú ono stelesnené nevyhnutné zlo, ktoré sa ich mľaskajúc chystá zhltnúť. Sotva zmizne prvá porcia v roztiahnutom žalúdku, už sa parí ďalšia a rázne, láskyplné "nože si ešte vezmi", nestrpí odpor. Tak tu teda sedí, rozčapene, znehybnený za kuchynským stolom, český a slovenský muž, po návrate z divočiny revolúcie a kapitálu, vykastrovaný v útulnej súkromnej ohrade, na dverách bytu visí tradičný obojok.

Aj v postsocialistickej ére sa ženské zaklínadlo, osvedčený recept starých mám, orálne a vzorom odovzdáva dcéram: Domestifikuj muža prekrmovaním. V túžbe uniknúť hanbe starodievoctva siahajú staršie osamelé ženy v ľudových rozprávkach za krajným prostriedkom: Sú schopné pripútať k sebe samého čerta. Jeden je galantný a fešný, tmavovlasý a fúzatý, Káča s ním omámene tancuje, a keď jej chce ubziknúť, vyskočí mu na chrbát, pevne sa doňho zadrapí, aby ho už nikdy nepustila. Ten druhý je nahlúply a zdivočený, žena ho nájde v lesnej chalupe, vyvára mu, kým on, narkoman jej knedlí, poslušne neprivolí, aby mu odsekla chvost a rohy sekerou. Len v nostalgickom snení spomína návrat do pekla, do svojho mužského spolku. Jeho prefíkaná strážkyňa ho dokonca prinúti k tomu, aby v susednej dedine chodil do riadnej práce ako kováč. Keď počúva erdžanie koní, keď sa díva do ohňa, spomína si hmlisto a so smútkom na svoje predchádzajúce povolanie. Pomsta ženy je strašná. Bujný býk, ktorý sa vonku pyšne predvádza, je pri domácom krbe volom. Pochmúrne izby, bojové polia s pascami, do ktorých vojvodcovia neslávne zapadnú so špáradlom v ústach.

Pomsta muža je strašná. Z druhých bojových polí, z revolučných tribún, z parlamentných siení vyháňajú zamatoví revolucionári svojimi doráňanými lakťami všetko ženské von. Konečne zasa medzi svojimi. Kázaním: Žena, bola si zvedená na zlú cestu, spamätaj sa, ju posielajú naspäť k deťom, k odpisovaniu svojich uznesení poškodzujúcich záujmy žien, k vareniu kávy, k umývaniu dlážky, k bežiacemu pásu, k súťaži o najkrajšie prsia. Oči žien spozornejú, stmavnú hnevom, keď ich ako prvé posielajú do nezamestnanosti, ich pracovisko je sférou, kde sa ešte najskôr cítia ako človek. Až keď večer uvidia manžela zrasteného s kreslom pred televízorom, spomenú si, že sú ženy, a ponáhľajú sa do kuchyne. Keď sa niektorá žena prebojovala kopcovitou postrevolučnou krajinou bicepsov až k mikrofónu, tak začína, aby utíšila pobúrené šomranie v sále nad smelosťou, že chce vôbec hovoriť, svoj prejav slovami: "Nie som feministka." Každý verejný útok na uzavretý mužský front, na jeho výdobytok novej demokracie jej môže od oboch pohlaví vyniesť nadávku "tá feministka", t.j. perverzné, frivolné stvorenie zo Západu, ktoré chce postaviť klitoris na roveň penisu.

V paneláku naopak prekvitá ženská solidarita, susedská pomoc je samozrejmá, postrážiť deti, požičať peniaze a múku, a k tomu si žena bez zábran vylieva žlč, nadáva na svojho muža, naničhodného, ukričaného kohúta. Češky a Slovenky dôverne poznajú svojho muža, svojho syna, ich mienka o ňom je nelichotivá. S intuitívnou istotou odhaľujú jeho slabosti a rýpu sa v nich ako vo svojich predzáhradkách. Škodoradostne sa prizerajú, ako muž nikdy nedospeje, ako vyplakáva pivnú a slivovicovú opitosť na ich prsiach. Iba vo verejnom živote sa tieto pragmatické, rázne ženské bytosti javia ako utiahnuté a sveta neznalé, akoby im pohľad na rozhodne vystupujúcich mužov vo vedúcich pozíciách bral reč. Prístup k západnej feministickej argumentácii im komunistickí páni - emancipátori - po štyri desaťročia odopierali pod zámienkou "zakázanej literatúry".

Lenže aj bez týchto pomôcok majú ženy inštinktívne podozrenie, že toto geografické pásmo visí na tenkom vlákne veľkej lži. Či vari všade nedokázali, ako sa dokážu usilovne učiť (v bývalej ČSFR bolo viac žien s univerzitným diplomom ako mužov), ako profesionálne pracujú (len 11 % dospelých žien bolo pred revolúciou výlučne v domácnosti), ako dokážu zvládať ťarchu domácej práce, povolania a starostlivosti o deti aj manžela až k sebaobetovaniu? Keď teraz českí a slovenskí muži blúznia o tom, že tieto zázračné bytosti uväznia do domácnosti a pôrodnej sály, počínajú si ako ten nahý kráľ, ktorý predstiera, že je nádherne odetý. Čechy, Morava a Slovensko sú vybudované na najrozmanitejších schopnostiach žien, na ich nekonečnej obetavosti. Je to ako so všetkými veľkými klamstvami, ktoré vládnu krajinám: Poddaní vidia, že kráľ je nahý. Ale kto to vysloví? Kedy bude na tribúnach, ktoré získali takú popularitu, vyslovená pred jasajúcimi masami požiadavka, aby sa prepísala ľudová slovesnosť tak, že pre čerta je život so ženou zlý, ale bez nej ešte horší? Želám si túto novú revolúciu a vidím ich potom, Češku a Slovenku, uvoľnené, oslobodené od svojich kastračných chúťok, ich muž, ich syn práve dospel, už sa nebojí ženy ani doma, ani v parlamente.

***

Aj tretí text čitateľského kútika bol uverejnený v prvom čísle časopisu Aspekt. Jeho autorka Jana Cviková reflektovala, ako počas vojny v Juhoslávii súviselo diskurzívne delenie na „silných“ mužov a „slabé“ ženy s bujnejúcim nacionalizmom či znásilňovaním. Aj v súčasnosti sa sexualizované násilie používa ako vojnová zbraň, ako sa znova ukazuje napríklad v ruskej vojne na Ukrajine. V prvej polovici 90. rokov sa táto téma stala verejne diskutovanou vďaka feministickým organizáciám v bývalej Juhoslávii, ktoré o znásilnení ako vojenskej zbrani hovorili na medzinárodných fórach. Aj v dôsledku toho OSN uznalo, že znásilnenie je vojnový zločin.

***

PS Jany Cvikovej

Zasa sa ktosi raz hrajká na veľkého a mocného potentného a neprekonateľného na úkor tých, ktorí sú nútení žiť normálny, bežný a veľmi boľavý život so zodpovednosťou za iných, „slabších“. Slabosť spočívajúcu vo vyžadovaní starostlivosti chápem v úvodzovkách, pretože za skutočne duchom i telom, skrátka ľudsky slabých považujem oné stáda „rambov“, citových vyklieštencov, parazitov, neschopných znášať konštruktívne problémy každodennosti, ktorí sa bezohľadne zabávajú na úkor nezúčastnených – pre mňa jedine normálnych – ľudí. Svoje v tomto napĺňaní dejinných úloh určite zohráva aj choromyseľná predstava patriarchálneho dejepisectva sústreďujúceho sa na tzv. veľké – rozumej viditeľné – činy. Iné chápanie dejín, napr. v podobe foucaultovských dejín subjektu či oral history, feministickej histórie všedného dňa, ktoré relativizuje absolútnu hodnotu onej krikľavo hrubozrnnej krvavej „veľkosti“ navidomoči nezanechalo zatiaľ vo vedomí väčšiny spoločenstiev svoju stopu. Asi mám – čo je z hľadiska mojej pohlavnej predestinácie plne legitímne – nedovyvinutú schopnosť abstraktného myslenia, ale: Nemôžem pochopiť, ako je možné páchať a znášať (!) násilie a súčasne sa usilovať o jeho ozmyselňovanie hlúposťami o národe, národnom cítení atď. Okrem toho je znásilnenie vo vojne akýmsi predĺžením a zbrutalizovaním násilia, ktorému sú ženy vystavované v ľubovoľnej „mierovej“ situácii. Utrpenie juhoslovanských žien teda nevzbudzuje len sú-cit, ale súčasne stelesňuje bytostné pan-ohrozenie všetkých žien.

 

Široká a prudká medzinárodná reakcia sa v istom zmysle paradoxne stáva potvrdením zmyslu feminizmu. Veď toto iste nie je prvá vojna, v ktorej sa páchajú zločiny tohto druhu (napríklad o tých v druhej svetovej vojne sa však začína hovoriť až teraz: film nemeckej režisérky Sander Osloboditelia a oslobodené, proces kórejských žien proti japonskej vláde). Prvýkrát sa však zdvihla taká mohutná vlna cieleného odporu a konkrétnej pomoci, prvýkrát sa donedávna tabuizované zločiny nazývajú pravým menom, žiada sa uznanie znásilnenia za vojnový zločin. V spomínanej diskusii ma svojou pravdivosťou šokovalo zistenie, že v tomto príšerne systematickom znásilňovaní vlastne vôbec nejde o sexuálnu potrebu či pud, ale o dôsledné dokonanie inštrumentalizácie ženy. Jej znásilnenie predstavuje posolstvo „chlapa chlapovi“, jej poníženie je zmenšením jeho moci, jej bolesť je urážkou jeho „cti“. Keď nútene porodí nechcené dieťa, je tento človiečik zredukovaný na pošpinenie svojho národa… ľudia sa stávajú nástrojmi na ukájanie ješitného pocitu nadvlády pravých „chlapov“. K tomu už niet čo dodať. Hádam len toľko, že mocensky hierarchický svet patriarchálnych hodnôt určite a dokázane nie je prijateľným riešením ľudského spolužitia.

***

Téma sexualizovaného násilia – v kontexte vojny v Juhoslávii, ale aj v kontexte každodennej skúsenosti v „bežnej“ patriarchálnej spoločnosti - otvárala priestor pre ďalšie diskusie o rodovo podmienenom násilí. Tieto texty mali rôzne formy – od odborných článkov cez beletristické texty po ironické poznámky. Aj nasledujúci text poukazuje na absurdnosť, s ktorou sa preživšie násilia stretávali a musíme dodať, že dodnes stretávajú.

***

Ako sa stal pán Smith obeťou lúpežného prepadnutia

Scénka z časopisu Aspekt 2/1996

 

Znásilnenie je v mnohých západných krajinách kvalifikované ako trestný čin, pri vyšetrovaní konkrétnych prípadov sa však polícia i justičné orgány správajú k obeti takým znevažujúcim a ponižujúcim spôsobom, aký by bol za iných okolností nemysliteľný.

Ako by vyzerali tieto metódy pri vypočúvaní obete iného trestného činu, dokumentuje nasledujúca scénka, ktorú, hoci jej autor nie je známy, s obľubou používajú na odborných kurzoch pre pracovníkov a pracovníčky sociálnych a charitatívnych organizácií a polície v USA.

 

"Pán Smith, takže vás na rohu Šestnástej a Kvetnej ulice prepadli."

"Áno."

"Pokúšali ste sa útočníkovi klásť odpor?"

"Nie."

"Prečo nie?"

"Lebo mal zbraň."

"Takže vy ste sa radšej zmierili so situáciou a pristali na útočníkovu požiadavku, než aby ste sa bránili?"

"Áno."

"Kričali ste aspoň? Volali o pomoc?"

"Nie. Strašne som sa bál."

"Dali ste už niekedy niekomu peniaze len tak?"

"Áno, samozrejme, už..."

"A vtedy ste to urobili dobrovoľne?"

"Čo tým chcete povedať?"

"Nuž, pán Smith, zhrňme to takto: Vy ste už aj predtým dali niekomu dobrovoľne peniaze, takže sa o vás vlastne vedelo, že ste radodajný človek. Ako si teda môžeme byť istí, že ste si to celé nevymysleli, že vám tie peniaze vzali naozaj násilím?"

"Prosím vás, ak by som bol chcel, aby..."

"No nič. Kedy sa to vlastne stalo, pán Smith?"

"Večer okolo jedenástej."

"Vy ste boli večer okolo jedenástej ešte na ulici? Čo ste tam robili?"

"Chcel som sa trochu poprechádzať."

"Poprechádzať? Veľmi dobre viete, aké nebezpečné je flákať sa večer na ulici. Nenapadlo vám, že vás môžu prepadnúť?"

"Ani nie."

"Čo ste mali oblečené, pán Smith?"

"Počkajte... čo to len bolo... áno, mal som oblek."

"Drahý oblek?"

"Nuž... áno."

"Takže, inými slovami, pán Smith, vy ste sa neskoro v noci prechádzali na ulici v obleku, ktorý už zďaleka prezrádzal, že ste výborným terčom pre hocikoho, kto by chcel násilím a ľahko získať peniaze. Mne to vychádza tak, pán Smith, že hoci vám také čosi ani na um nezišlo, predsa len ste svojím spôsobom sami chceli, aby k tomu činu došlo."

"Prosím vás, nemohli by sme sa radšej venovať charakteru toho chlapíka, čo ma napadol?"

"Ľutujem, pán Smith, nemôžem. Myslím si, že po tom všetkom by porušenie jeho osobných práv nebolo namieste. Dúfam, že so mnou súhlasíte."

 

Postoj našich masmédií k tejto problematike výborne dokumentuje príklad prevzatý z liberálneho denníka, ktorý uvádzame s doplneným názvom:

Príbeh so šťastným koncom

V stredu podvečer, asi 500 metrov od železničnej stanice v Komárne, znásilnil neznámy páchateľ 32-ročnú ženu. Znásilnená neutrpela nijaké zranenie.

 

(SME/Smena, Bratislava 25. 5. 1996.)

***

V roku 1996 vyšli prvé dva tituly Knižnej edície ASPEKT: zbierka spoluzakladateľky ASPEKTU, spisovateľky, dramatičky a prekladateľky Jany Juráňovej s názvom Siete a román fínskej spisovateľky píšucej po švédsky Märty Tikkanen Príbeh lásky storočia. Z tohto obsahom aj jazykom neobyčajného románu, ktorý preložila Jarmila Cihová a prebásnila Mila Haugová, si kúsok prečítame.

***

Príbeh lásky storočia

Märta Tikkanen

 

Na začiatku to vyzerá krásne

priam závratne a nepochopiteľne

krásne

že napriek všetkému sú aj takí čo vidia

za veci

čo vedia

a rozumejú

 

Ale potom je všetko

ešte ťažšie

 

Potom sa vynorí otázka:

Prečo neodídeš?

 

Tisíckrát som už

chcela odísť

 

ak toto opíjanie nebude

posledné

tak odídem

 

ak jeho zúrivosť zasiahne aj deti

tak odídem

ak začne ešte aj

klamať

tak odídem

 

ak niekedy na mňa zdvihne ruku

tak odídem

 

ak to už deti nebudú

môcť vydržať

vtedy budem musieť

 

Všetko to sa stalo a predsa som neodišla

 

Prečo?

 

(...)

Žena alkoholika

je vždy tá

čo je na vine

môže robiť čokoľvek

 

ak rozumie a chápe

a odpúšťa

a zakrýva veci

a drží príbuzných v patričnej vzdialenosti

a tíši deti

a obdivuje

a utešuje

a verí a verí a verí

a dúfa

 

tak je to namyslená suka

ktorá je vždy tak odporne dokonalá

a úžasná

všemohúca

presvedčená že môže hory prenášať

a odpustiť každý hriech

Dobrý Bože

človeku je na grcanie

keď vidí jej žiariacu tvár

 

Ak modliká a prosí

a schováva fľašky

a vylieva z nich polovičku cez okno

a do kvetináčov

a odmieta klamať príbuzným

a tvrdiť znova kolegom že je to

žalúdočná chrípka

a tvári sa že je hluchá

keď päťstodeväťdesiatykrát

počuje story o nešťastnom detstve

a nezabudnuteľnej vojne

a žiarlivých kolegoch

potom je to nebezpečná ženská

pomstychtivá intrigánka

a môžete sa staviť

že keď ide do tuhého

je práve ona

pôvodkyňou

všetkých spiknutí

 

a klebiet a ohováračských kampaní

***

Mnohé témy, ktorým sa časopis, knižná edícia a neskôr aj webzin ASPEKTin venovali, sú spoločensky závažné. Forma spracovania je však rozmanitá a poväčšine sa snaží vyhnúť pátosu a moralizátorstvu. V knižnej edícii ASPEKT nájdeme viacero kníh, ktorých ostrý a ironizujúci jazyk je pre ich autorky typický a pre čitateľstvo osviežujúci. Jednou z týchto autoriek je Uršuľa Kovalyk, ktorej v aspektovskej edícii vyšli knihy Žena zo sekáča, Travesty šou či Neverné ženy neznášajú vajíčka. Práve z jej vajíčkovej prvotiny si kúsok prečítame.

***

Staroba s Dušanou

Uršuľa Kovalyk

 

Dušana je fajn. Okrem toho, že má muža policajta, jej nemôžem naozaj nič vyčítať. Ani ona mi nevyčíta. Že mám muža. Sme jediné na tomto svete. Nie v úplnom slova zmysle, skôr duchovne. Citovo sme si blízke, až tak, že jej nevadí môj paranoidný bývalý disident, ktorý hľadá večer ploštice v byte. V podstate sa s ňou môžem rozprávať o čomkoľvek. Neurazí sa. Hulíme trávu každý druhý večer, hneď potom, ako muži vytiahnu päty z domu. Zíde z piateho, v priesvitnom županíku a v ruke drží riadnu hrudu hašu. A zabávame sa.

Dušana nevie baliť jointy. Ani ja, a tak sme zohnali fajku, na trhu od Poliakov, za dve stovky. Trávu máme od jej muža. Kšeftuje. Je predsa policajt. Odchádza na nočné, čo je v pohode, a disident na diskusné fóra, čo je tiež úplne v pohode. Revolúcia nás svojím spôsobom oslobodila, muži pracujú viac a nám ostáva dostatok miesta na to, aby sme sa nezbláznili. Deti nemám, disident sa bál, že im režim vygumuje mozog, a Dušanine odišli z domu.

Sme slobodne starnúce ženy. Nie ako predtým. Musela som piecť zemiaky. Na tisíc spôsobov. Pre všetkých disidentov, ktorí sa k nám nasáčkovali každý utorok do bytu. Všetci nosili flanelové košele a dlhé vlasy. Kecali o slobode a ľudskej dôstojnosti. Nevšimli si, že im celý večer skáčem okolo zadku a moje ľudské práva sa končia v kuchyni. Musela som pracovať, chodiť na výsluchy a ukrývať knižky, v ktorých nebola ani zmienka o mne. A pritom sa dívať na disidenta ako na jediného spravodlivého. Nikde nerobil, a tak som si mohla dovoliť kúpiť iba fialové kamaše. Kamašové obdobie. Presviedčala som samu seba, že robím užitočnú vec. A že si to raz niekto všimne. Po revolúcii však smotanu zlizli oni. Na ženy disidentov sa nikto nepýta. Akoby sme boli neviditeľné. Disident netuší, že hulím so ženou policajta. Bol by z toho hotový. Ako keby byť manželkou bolo zaväzujúce. Ako keby musela prebrať zodpovednosť za jeho skutky, výzor, stolicu a sexuálny život. Akoby z nej chcel urobiť svoju kópiu, a pre istotu nedokonalú. Pritom je taká uletená. A nerobí si ilúzie. Tak si teda huľkáme každý druhý večer a bavíme sa na tom, čo nám napadne. Dušana je trochu rozkysnutá. A to práve milujem. Sedí na tom svojom veľkom zadku a vystrihuje. Všetko a celé dni. Z časopisov, postavy ľudí, a robí z nich podivuhodné koláže. (...)

Najviac sa baví na časopisoch pre ženy, vystrihuje z nich vychrtlé modelky a k ich tváram prilepuje normálne kypré ženské telo. Aby sa aspoň na obrázku cítili dobre. A keď sa zhulíme ako delá, rozoberáme, prečo v tých časopisoch nepíšu niečo skutočné, namiesto návodu, ako sa máš tváriť pri orgazmoch a keď ťa snúbenec popýta o ruku, by mohli napísať, ako sa tváriť, keď ti miláčik líže kundu a ty mu pritom prdneš do tváre. Ale praktické veci tam nenájdete. Iba blbosti o diétach a krémoch proti vráskam. „Starneme, čaja,“ hovorí mi Dušana a fúka dym do svetla lampy. Dym sa chvíľu prevaľuje vo vzduchu a robí točiace sa kolieska.

„To je dobre,“ hovorím, „keď pochováme tých dvoch, kúpime domček a budeme spolu v kľude starnúť.“

„Domček kúpime pre istotu niekde blízko cintorína a pajácov pochováme vedľa seba.“ Dušana sa uchechtne. „Aspoň po smrti sa zmieria.“

„Budeme chodiť polievať kvety počas letných večerov, zapálime si a budeme sa sťažovať, ako nás hrozne bolia nohy,“ pokračujem.

 

„Teším sa,“ povie Dušana, „celé dni budem po dome chodievať holá, úplne, teraz nemôžem, lebo sa mu hnusí pohľad na moje telo, ako keby on vyzeral lepšie. A budem púšťať hudbu na plné pecky a budem tancovať a pestovať v záhradke trávu, no a čo, keď ma chytia, starej babe nevadí, keď dostane aj doživotie.“

***

Rôznym vzťahom – k iným aj k sebe – sa venujú mnohé aspektovské texty. K reflexii rodu ako identity a rodu ako nástroja pre analýzu spoločnosti patrí aj spochybňovanie a spytovanie heterosexuality ako normy. V roku 1995 napríklad vyšlo monotematické číslo časopisu Aspekt s témou Lesbická existencia. Naň nadviazali ďalšie články a knihy, v ktorých možno sledovať, ako sa hľadal jazyk pre pomenovanie rôznych inakostí, sexuálnych a rodových identít. Jednou zo zastávok v tomto procese hľadania bol zborník Lesby-by-by. Aspekty politiky identít, ktorý vyšiel v roku 2004. Z neho si prečítame úryvok z kapitoly maďarskej akademičky Erzsébet Barát, ktorá písala o vzťahu medzi rodom, pohlavím a sexualitou v maďarským médiách po roku 1989.

***

Zneužívanie slobody slova: neokonzervatívny dozor v maďarskej tlači

Erzsébet Barát

 

Mojím zámerom v tomto príspevku bolo zamyslieť sa nad tým, či zmena politického systému, ku ktorej došlo v 90. rokoch v Maďarsku, priniesla aj zmenu patriarchálneho, „správne“ heterosexuálneho charakteru verejného priestoru v tlačených médiách. Predpokladala som, že zmeny v maďarskom politickom systéme smerom k relatívne demokratickejším politickým štruktúram by mohli v maďarských tlačených médiách vytvoriť aj bezpečnejší priestor, v ktorom by bolo možné formulovať a ďalej šíriť kritiku dopadov meštianskeho patriarchátu. Dúfala som predovšetkým v to, že niečo zo slobody slova by si mohli v tlačených médiách nárokovať feministické queerske hlasy. Domnievam sa, že demokratizácia mala otvoriť mediálny priestor, v ktorom by bolo možné zaujať kritický postoj k novému ekonomickému a spoločenskému svetovému poriadku, ktorý sa snažíme v súčasnosti (znovu) zaviesť do našej spoločnosti.

Najdôležitejším momentom v tejto kritickej analýze malo byť otvorenie dialógu o heterosexizme v médiách. Zatiaľ však prakticky vôbec neprebehla ani  najzákladnejšia polemika o tom, že heterosexualizmus staro-nového mediálneho priestoru možno úspešne udržiavať okrem iného práve ideologickým spájaním rodu a sexuality. S výnimkou jediného politického týždenníka sa v žiadnom inom periodiku zatiaľ neobjavilo nič o tom, že asymetrické rozdelenie moci medzi mužmi a ženami v patriarcháte ovplyvňuje aj ideologické chápanie sexuálnej inakosti. Dokonca i ten malý priestor, ktorý sa podarilo feministickému diskurzu zabrať, je poznačený chápaním rodu v duchu západoeurópskeho a severoamerického liberálneho feminizmu. Inými slovami, protagonistky tohto diskurzu si osvojili reduktívnu spojitosť medzi anatomickým pohlavím a sexualitou a týmto naturalizujúcim prístupom bezpečne vylúčili sexualitu z konceptuálneho rámca novozavedeného pojmu rod, ktorý sa v debatách v Maďarsku ironicky prekladá ako „sociálne pohlavie“. Namiesto destabilizácie nastupuje v mene iniciovania zmien posilňovanie klasickej maskulinistickej separácie biologického/anatomického pohlavia a sociálneho rodu, s tým rozdielom, že tentoraz sa tak deje za pomoci (reformistických) akademikov a akademičiek, identifikujúcich sa ako feministky, feministi. Podľa definície Rosemary Hennessy je neskoromoderný heterosexizmus špecifickou formou ideológie pretrvávajúceho spoločenského úzu, ktorý fixuje sexualitu na zdanlivo čisto materiálnej (biologickej) morfológii ľudského tela. Nerovnosť rodov sa tak udržuje pomocou „definovania muža a ženy ako rozdielnych a proti sebe stojacich pohlaví, ktoré sa navzájom [prirodzene] priťahujú [...] Pozícia ženy ako podriadenej druhej, ako (sexuálneho) majetku, ako zneužívanej pracovnej sily je odvodená od heterosexuálnej matrice, v ktorej je žena považovaná za [prirodzený] opak muža.”

Keď zohľadníme deľbu práce, ku ktorej dochádza v tlačených médiách, za prejav slobody slova možno považovať to a iba to, čo prispieva k destabilizácii tradičného patriarchálneho ideologického rozdelenia priestoru na „verejný politický priestor“ a „súkromný intímny priestor (hetero)sexuality“. Ak budeme rozlišovať medzi aktmi reči a aktmi hovorenia, ktoré pomenovala Gayatri Chakravorty Spivak, potom sa v transformujúcom maďarskom spoločenskom kontexte podstatným z pohľadu queerskeho, teda teplého feminizmu javí to, či vôbec môžeme hovoriť smerom k mediálnej moci štátu, alebo sa iba rozprávame (zvyčajne samy so sebou) bez toho, aby sa naším potrebám vo verejnom priestore tlačených médií dostalo aj nejakej odozvy.

Ako akademička som obzvlášt sklamaná. Dúfala som, že sa objavia akademické feministické hlasy vnímajúce silu a potenciál používania jazyka v rozhovoroch, ktoré pri tých málo príležitostiach poskytujú médiám, hlasy, ktoré využijú kultúrne alebo diskurzívne aspekty sexuálnych praktík v ideologickom zápase o redefinovanie sexuality. Nádejala som sa, že tak zastavia posilňovanie pozície heterosexuálneho spoločenského poriadku, ku ktorému dochádza spútavaním túžby a práce v záujme rozširovania kultúrneho kapitálu a akumulácie zisku, a to prostredníctvom aj takých praktík, ako sú napr. akademické povýšenie, prístup k výskumným grantom, vymenovanie do vedenia redakcie alebo spustenie novej televíznej show ci publikovanie práce.

***

Komplexnosti vzťahu medzi pohlavím a rodom sa venuje aj dnešná posledná ukážka, hoci z úplne inej perspektívy. Nasledujúcu poviedku Elly Hollej, teda Jany Juráňovej, sme publikovali vo webzine ASPEKTin v roku 2021. Po parlamentných voľbách si moc delili úderky, ktoré „rod“ spochybňovali úplne iným spôsobom než kvír feminizmus. Kladivo na novodobé čarodejnice chytili do rúk náboženskí aj sekulárni inkvizítori, lídri, zvodcovia, ne-obyčajní... patriarchovia. Proti absurdnosti situácie sme vzdorovali rôzne a príkladom jazykového ironizujúceho vzdoru je nasledujúca ukážka, ktorá sa inšpirovala novelou Orlando nezabudnuteľnej Virginie Woolf. Čo sa stane, keď patriarcha, križiak, príde o to najcennejšie, čo má?  

***

Podpásovka: Kto sa bojí Orlandy, nech nechodí do lesa

Ella Hollá

Je sobota ráno. Netreba vstávať, povie si Odrod a vzápätí sa preľakne. Čo ak sa pomýlil? Nie je piatok? V tom prípade by musel ísť do práce, hoci len na dopoludnie. Mozog sa prebúdza pomalšie, než by si jeho majiteľ želal. Z čoho mal také ťažké sny? Bola včera porada? Nie, tá býva v pondelok. Včera bol piatok, určite. Do úradu za ním prišiel Rodnykraj, nový tajomník. A mali spoločné stretnutie ešte aj s Odrodovým poradcom Vladykom. Ten jeho skvelý nápad, ako zvýšiť pôrodnosť. V čom tkvel? Zdanenie žien po tridsiatke, vyššie odvody do sociálnej poisťovne, zadarmo plienky, čo tam ešte bolo? Vladyka je génius. Keď sa Odrodovi tieto reformy podarí uskutočniť, môže nabudúce kandidovať za prezidenta a určite ho zvolia. Je to jasné. Ak mu z pamäti nič nevypadlo, dnes by mala byť sobota. (...) Odrod má teda víkend pravdepodobne pre seba a strávi ho v priestrannom byte v centre mesta, nie veľmi ďaleko od ministerstva, ktorému aj keď krátko, ale veľmi úspešne velí.

Chcel niečo väčšie, funkciu, ktorá by ohromila svet. Ale nedá sa nič robiť, obrana a vnútro pripadli iným, aj keď o to veľmi stál. Tak sa vrhol na rodinu. Veď je to základ štátu a národa. Základná bunka spoločnosti. Na ministerstve sociálnych záležitostí a funkčnej rodiny môže ukázať svoju zodpovednosť ako muž, živiteľ, prísny, ale láskavý otec, patriarcha, ktorý sa o všetkých a o všetko postará. (...)

Pracuje od rána do večera. Vytrvalo, veď jeho práca je beh na dlhé trate. A ďalšie kľúčové slovo: pokora. Netreba zabúdať ani na občasné podujatia, novoročná omša v dóme, sem-tam mariánska púť, ale so serióznosťou to netreba preháňať, a preto poslúchol mediálneho poradcu a natočil videjko, ako prišiel vyšibať svoju vyše sedemdesiatročnú tetu, ktorá pritom výskala a potom ho vybozkávala. Do vody ju nehodil, na to je on priveľmi galantný. Odrod presne vie, ako zobrať vietor z plachát liberálnym odkundesom a rozvracačkám tradičnej rodiny, už ani nehovoriac o zvrátených lgbti existenciách, ktoré ani nevedia, kto a čo sú, nechcú sa liečiť a šíria skazu od domu k domu. On urobí vo veciach poriadok. Už začal a bude pokračovať. Akurát že teraz je sobota a môže si oddýchnuť. Odrod je silný chlap, mocný chlap, chlap na správnom mieste, silný ako dub, pracuje ako stroj, bude raz hrdinom, takto učil dcéru mužské gramatické vzory. Všetkým ukáže, čo treba robiť aj ako to treba robiť.

Naťahuje sa v posteli. Mal by zájsť do posilňovne, ale všetci ho poznajú. Čo tak zohnať si súkromného trénera? Spýta sa námestníka, Rodnykraj mu poradí. Sám tam zjavne chodí. Dobre, že ho povolal. Porobil vietor medzi tými dženderovými babami. Už dávno mu pili krv. Ešte keď nebol ministrom, premýšľal, ako ich zlikvidovať. Niekedy si predstavoval, že sú hmyz a on ich rozpučí. Chodili si tam namyslené, vymódené, lebo veľa cestovali, taká konferencia, hentaká komisia OSN, taký seminár, hentaký inštitút, zasadnutie v Bruseli, workshopy – to všetko skončilo. Rodnykraj ich veľmi rýchlo a efektívne zrušil a nahradil prorodinným oddelením. A keby aj nie, ani jedna z nich by nechcela robiť pod ním, lebo svojimi názormi na ženy je známy. Vlani mu udelili anticenu dženderového jablka a tak, keď sa rozchýrilo, že nastupuje na ministerstvo, niektoré dali výpoveď a ostatné poslal v rámci reorganizácie na také pozície, že sa za nimi len tak zaprášilo. Rodnykraj sa smial od ucha k uchu. Dobrá reklama! Len sa popučte od jedu. Odrod sa blažene pousmeje. Predstavuje si zamračenú tvár šéfky feministiek a vzápätí kolónky, kde vždy svietili, aj keď nie veľké, ale predsa len peniaze na činnosť týchto zbytočných organizácií. Blaho sa mu rozleje po hrudi. Kolónky sú tento rok prázdne. Nedostali ani vindru. Skončili. Dúfajme, že navždy.

Ako sa mu to blaho po hrudi rozlieva, čosi ho trošku znepokojí. Blažene si vychutnáva pýchu a radosť, to áno, ale nikdy nebol zvyknutý, žeby sa paplón vydúval pod krkom. Vždy len tam dolu, presne v strede jeho tela, tam, kde je jeho mužská sila. Nadvihne paplón. Že by mu prsné svaly tak nabehli? Nevidí dobre, predsa len už potrebuje okuliare do blízka a zrazu sa bojí pohladkať si vlastné prsia. Nadvihne paplón viac, aby dovidel ďalej, ale brucho mu za posledné týždne ministrovania podrástlo a pohlavný úd nevidno. Musí naozaj začať cvičiť. Nie že ho nevidno, ale to brucho má akýsi iný tvar. Je to jeho brucho a zároveň nie je. Posunie ruku nadol a šmátra. Šmátra a potom zvreskne. A keď počuje svoj vreskot, od hrôzy zamdlie.

Keď sa preberie, v prázdnej hlave mu bzučí jediná neodbytná myšlienka ako mäsiarska mucha nad hrncom hovädzej polievky: Čo sa to s ním deje? Zamdlievajú len ženy. Slabé pohlavie. Nevyrovnané. Ako jeho žena. Aj keď zatiaľ nezamdlela, kedykoľvek môže.

 

Položí si ruku do rozkroku. Najradšej by znovu zamdlel, ale len leží s vytreštenými očami. Keby ho tu takto niekto našiel, určite by si pomyslel, že náhle zomrel na infarkt. Možno by to tak bolo lepšie, lenže, žiaľ, žije. Akoby skamenel. Ten výraz je však nepatričný, lebo keby skamenel, jeho úd by bol tiež z kameňa. Pevný, tvrdý, vztýčený. Lenže jeho úd tam... nie je. Keď nie je tam, kde je?

***

O tom, čo sa s Odrodom dialo ďalej, si môžete prečítať vo webzine ASPEKTin na našej webovej stránke. Ďakujeme, že ste tu dnes s nami boli. Vybrané aspektovské knihy si môžete objednať na www.aspekt.sk a úplne všetky naše knihy a časopisy si môžete požičať v knižnici ASPEKTU na Mýtnej 38 v Bratislave. Tešíme sa na ďalšie desaťročia a spoločné rozvíjanie feministického jazyka.