Aspektovské vianočné darčeky

Zháňate vianočné darčeky? Neviete, čím obdarovať svojich blízkych? Dobrou knihou nič nepokazíte a my pre vás máme veľa takých dobrých kníh. V Knižnej edícii ASPEKT [3] nájdete beletriu, knižky pre deti a mládež, ako aj podnetné odborné publikácie.

Aby ste knižky stihli dať pod strom, objednajte si ich on-line alebo mailom na adrese administrativa(zavinac)aspekt(bodka)sk do 19. decembra. Do piatku 19. decembra v čase od 9.00 do 16.00 si môžete prísť knižky vyzdvihnúť aj osobne do ASPEKTU na Mýtnu 38 v Bratislave. Šťastné a veselé!

Všehochuť z aspektovských knižiek

Melanchólia má pre mňa farbu západu slnka. Ružová bez nehy, odretá do krvava, zaplápolá okolo hlavy smutnej vŕby ako tragická svätožiara. Cudzokrajné kríky a okrasné trávy decentne lemujúce dláždené cestičky sa v nej mdlo zalesknú.

Elena Eleková: Morituri [4]

Mnohé feministické akademičky dnes hovoria o úlohe žien v pracovnom procese a o tom, ako tento vzťah mení ich pocit vlastného ja a ich úlohu v rodine, no je len málo štúdií o tom, či sa dosť žien pracujúcich mimo domu pozitívne vyrovnalo s mužskou dominanciou. Mnohí muži obviňujú pracujúce ženy z narastajúcej nezamestnanosti, z toho, že strácajú svoju pevnú identitu patriarchálnych živiteľov rodín, hoci tá identita bola ilúziou. Dôležitou feministickou agendou budúcnosti bude vytvoriť pre mužov realistický obraz žien v súvislosti s prácou tak, aby videli, že ženy v pracovnom procese nie sú ich nepriateľkami.

bell hooks: Feminizmus do vrecka. O zanietených politikách [5]

Neviem, prečo som si myslela, že keď ju raz pozvem dovnútra, že potom už budem mať od nej pokoj.
„A to načo je vám toľko knižiek?“
„Na čítanie.“
„To ste všetko prečítali?“
„Niečo áno, niečo som len prelistovala, niečo si ešte prečítam.“
„Na to len prach sadá, ja mám doma len Sväté písmo, Angeliku a...“
Nedopovedala, lebo sa čudovala, že vnútrajšok domu nie je podelený na izby.
„Toto som ešte nevidela. Jak stodola. To sa vám tu dobre býva? Ja keby som nemohla plieskať dvermi, keď ma môj starý najeduje, ja by som ochorela. Vás teda nemá kto jedovať, je to smutné, čo?“
„Muž mi zomrel, to viete.“
„Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.“
Vyslobodzujúco zazvonil telefón, volal syn.

Jana Juráňová: Nevybavená záležitosť [6]

toto sme my a tamto oni
budeme to opakovať tak dlho
kým sa to nestane pravdou

Marcela Veselková: Identity [7]

Keď sa na javisku vystriedalo sedem múz nezvestného majstra, moderátorka v čiernom pozvala na pódium herečku, ktorá mala prečítať úryvok z posledného majstrovho románu. Kým sa korpuletná herečka s rozmazaným mejkapom vyštverala na pódium, z hľadiska vybehla ďalšia múza. Po tvári jej tiekli slzy, dlhé čierne vlasy mala rozpustené. Postavila sa doprostred a začala čítať svoje básne na počesť majstra. Ľudia sa začali pomaly rozchádzať. Zuzana si to vychutnávala. Génius umlčaný bozkami a slzami svojich múz.

Jana Juráňová: Utrpenie starého kocúra [8]

vztýčte hlavu a otvorte ústa
akoby ste chceli zahryznúť do jablka
ktoré visí na strome
aký je účinok tohto cviku?
sen sa stáva skutočnosťou

Nóra Ružičková: práce & intimita [9]

Na Vianoce 1945 sme boli všetci spolu u Maškovcov a tam ma Laco oficiálne požiadal o ruku. Bola som veľmi šťastná, všetci boli veľmi spokojní, až na jeden háčik. Keď sme sa s tetou Adelou v júni vrátili do Košíc, jej syn, môj bratranec Pali (ten čo ma vodil na rande so svojimi dievčatami, keď som mala osem a on devätnásť rokov), sa okamžite ozval z USA, že po nás príde a obe nás vezme do Ameriky, len čo nám vybaví imigračné vízum. Na Paliho som sa síce tešila, ale vôbec som nemala v úmysle ísť do Ameriky. Mala som pocit, že ak sa vyberiem do Ameriky, zapadnem tam do začarovaného rodinného kruhu, ktorý bude o mne rozhodovať. Možno som bola nevďačná, veď mi zachránili život, ale chcela som konečne čosi robiť na vlastnú päsť, napríklad s francúzštinou a s angličtinou, a tušila som, že sa tam k tomu tak ľahko nedostanem.

Mojich 7 životov. Rozhovor Jany Juráňovej s Agnešou Kalinovou [10]

Mama zasa klepoce do klávesnice.
„A teraz chcem pokračovať v práci,“ povie vážne.
Zdá sa, akoby to teraz klepotalo hlasnejšie než predtým. Mamine prsty sa pohybujú rýchlo. Na obrazovke sa zjavujú písmená. Celá kopa písmen. Janka kreslí ďalej. Bunda Barbininej sestry bude žltá.
„Kúsok už viem – z tej pre teba.“
Mama klepoce ďalej. Rýchlejšie a rýchlejšie.
„Smiem ti to zarecitovať ?“
„Niééé, Janka, teraz nie. Pracujem.“
„Aj ja.“
„Janka!“
Vchodové dvere sa zavrú.
„Ocko!“ vykríkne Janka. Vybehne z izby.
„Ocko, práve sa učíme básničku pre teba a pre maminu. Môžem ti ju zarecitovať?“
„Samozrejme, zlato. Počúvam.“
„Najprv ten kúsok pre maminu.“
Janka stojí vzpriamená ako svieca, keď začne. Ruky má skrížené za chrbtom.

Pre láskavú mamičku
mám tu malú básničku,
deň čo deň sa o mňa staráš,
riadiš, žehlíš a vyváraš.
Varíš, perieš, šiješ šaty,
mám ja mamu poklad zlatý.

„Haha hahaha!“ preruší ju ocko. „To nie je pravda, Janka, to vôbec nie je pravda. Hahaha. Táto básnička nie je o tvojej mamine.“

Kaat Vrancken: Jé, jé, jé [11]