Jana Juráňová: Utrpenie starého kocúra (úryvok)

Najlepšie by bolo, keby teraz Vilo otvoril dvere na redakcii, zaškeril sa a s cigaretou v kútiku úst vypustil zo seba niečo také nehorázne ako: „Chalani, to bol len fór!“ Lenže nepríde. Naozaj sa to stalo. Inak by to nebolo v novinách a nevyšetrovali by to policajti. Nič z toho, čo Peter doteraz robil, zažil, videl, nebolo takéto definitívne, a pritom nejasné. Recenzie na knihy, ktoré píše, bývajú často definitívnym odsúdením knihy alebo odporučením na cenu, ale to všetko je len zástupná realita. Je príjemné pohybovať sa v realite, ktorú možno opraviť alebo nebrať na vedomie. Dokonca ani manželstvo, ktoré uzavrel, nemusí byť nemennou záležitosťou. Noviny, ktoré robí, sú smrteľne vážna vec, musia vyjsť každý týždeň, ale ktovie, pre koľkých ľudí sú naozaj dôležité. Zato Vilova smrť je definitívna. Je isté, že Vilo už nikdy nevojde do tejto redakcie a nevysloví nijakú zo svojich nehoráznych hlášok, na ktorých sa všetci ešte nedávno tak dobre bavili. Peter však má pocit, ako keby mu Viliam stál za chrbtom a díval sa mu cez plece, čo za hovadinu vymyslí do titulku o jeho smrti.

Mal by začať niečo písať. Ale čo? Milý Viliam, lúčim sa s tebou... Tak sa začínala scénka maturitného večierka, v ktorej si ako študenti robili srandu zo smrti, lebo bola ďaleko a vôbec sa ich netýkala. Viliam sa mu škerí za chrbtom, rehoce sa, vyciera na neho svoje mierne pokazené zuby. Vždy veľa fajčil. Keď nie cigarety, tak cigaru, keď sa veľmi odviazal, dal si marihuanu. Peter vie, že nech dnes o Vilovi napíše čokoľvek, bude sa za to hanbiť. Nikdy mu nebolo celkom jedno, čo po sebe zanechá na papieri. No v duchu počíta s krátkou pamäťou svojej čitateľskej obce, počíta s tým, že si všeličo môže dovoliť, všeličo sa mu prepečie. Vie, že napriek mladému veku je už istou autoritou. Má moc strhať knihu, preto sa ho niektorí boja, aj keď sú na neho nahnevaní. Ale čo má napísať teraz o Viliamovi tak, aby sa nemusel hanbiť? O mŕtvych len dobre alebo – veď mŕtvi to už čítať nebudú. No Peter má čoraz intenzívnejší pocit, že Viliam mu naozaj nakúka cez plece, že sa vyžíva v tom, ako si Peter nevie dať rady, a nevie sa dočkať, ako ho poriadne vysmeje. Nech už, preboha, príde tá Gabika, aby jej mohol posunúť všetko, čo by mal urobiť on.

Všetky veci nechá rozložené na stole a vyberie sa do vedľajšej kaviarne. Nemá veľa času, ale nebude v redakcii vysedávať len tak pre nič, za nič. Ani za nič.

V kaviarni sedí za barovým pultom mierne podgurážený Karol, režisér z divadla, v ktorom práve skúšajú hru podľa najnovšej Viliamovej knihy. Karol napísal scenár a Viliam mu v tom trochu pomáhal. Malo to byť spoluautorstvo nádejného ambiciózneho režiséra a slávneho renomovaného spisovateľa. Karol sa opiera o pult a hľadá stratenú rovnováhu.

„Kde sa tu berieš?“ prihovorí sa mu Peter.

„Sedím a čakám na Godota. Na smrť čakám. Kde je? Nech si príde radšej po mňa.“

„Je to strašné.“

„Vraj ho nenašli?“

„Vraj. Nič neviem.“

„Čo mám napísať do bulletinu? Režisér hľadá autora? Šesť postáv čaká na včerajší deň? Keby bol regulárne mŕtvy, môžeme mu vystrojiť panychídu a urobiť z neho klasika. Keby bol živý, mohli by sme mu na premiére zavesiť veniec na krk. A takto? Čo mám povedať na premiére? Stratila sa nám mŕtvola autora, prepáčte?“

„Možno sa dovtedy nájde.“

„Neviem, či sa mám tešiť, alebo sa báť.“

***

Knihu Jany Juráňovej Utrpenie starého kocúra si môžete objednať v papierovej [2] alebo elektronickej [3] podobe. Autorkinu najnovšiu knihu Naničhodnica nájdete TU [4].

Kúpou každej aspektovskej knihy podporujete vydávanie ďalších dobrých titulov. Našu činnosť môžete podporiť aj pravidelným alebo jednorazovým darom [5]. Ďakujeme.