Hrdinky

Prvá časť eseje o postavení žien

Na zastávke stojí autobus. Nehýbe sa. Minúty plynú. Vodič sa opakovane pokúša naštartovať, motor však nenaskočí. Medzi ľuďmi sa šíri nepokoj.

„Ako dlho to ešte potrvá?“

Nato sa zrazu ozve nejaká pani: „Je to žena?“ Všetci zajastria ponad hlavy ostatných dopredu k šoférskej kabínke a pokúšajú sa zistiť, kto sa to tam namáha.

„Je to ženská!“ vraví ďalšia pani tej prvej.

„To fakt?“ zapoja sa ostatní cestujúci.

„Ježišmária!“

„No tak to ma neprekvapuje."

Vodička bojuje. Motor autobusu sa zakokce, ponarieka a skape. Ľudia krútia hlavami a šepkajú si tak nahlas, že to vodička musí počuť, ale nie až tak hlasno, aby sa niekomu konkrétnemu dalo vytknúť, že sa ozval. Alebo ozvala, keďže najmä ženy sú presvedčené o beznádejnosti vodičkinho úsilia. Prinajmenšom toto presvedčenie prejavujú, zatiaľ čo muži ticho pozorujú.

Vodička vystúpi. Na tvári má červené fľaky a zdá sa, že sa aj trocha spotila. Prejde okolo autobusu a niečo kontroluje.

„Z toho už nič nebude.“

„Akože, keď niekto nevie ani naštartovať bus…“

Vodička znovu nastúpi, pozbiera zvyšky dôstojnosti a oznámi: „Prosím, všetci vystúpte. Z technických dôvodov, žiaľ, nemôžeme pokračovať v jazde.“

Dvere vozidla sa otvoria a cestujúci sa zhŕknu pred skolabovaným autobusom, aby si vymenili dojmy. Vodička podíde k nim, je s nervami v koncoch, zdá sa, že má slzy na krajíčku. Pravdepodobne aj ona čoskoro skolabuje. Pokúsi sa ospravedlňovať: „Nemôžem nič spraviť! Je to technický problém!“

Ľudia si vymenia vševediace pohľady a rozídu sa. „Je to tragédia …,“ zaznie ešte.

Táto scéna sa neodohrala v roku 1916 ani 1956 či 1976, ale v roku 1992, keď viedenský dopravný podnik začal po prvýkrát vo svojej histórii zamestnávať ženy ako vodičky autobusov. No to, čo sa zdá neprijateľné, sa môže pozoruhodne rýchlo zmeniť. Dnes by bola takáto scéna rovnako neprijateľná, ako boli pred niekoľkými desaťročiami ženy za volantom autobusu.

Kiežby som na tomto mieste mohla uviesť triumfálnu spomienku, ako som (pokiaľ možno ako jedna z mála) presne rozpoznala, čo sa to tam vlastne odohralo. Alebo dokonca, že som sa s potrebnou dávkou občianskej odvahy vodičky proti hundraniu väčšiny zastala. Lenže na taký duchaprítomný čin som bola ako dvadsaťšesťročná príliš neistá a neskúsená.

Z tejto príhody som si však odniesla niekoľko cenných poznatkov. Napríklad, že socializácia účinkuje veľmi zákerným spôsobom. Hoci som sa už niekoľko rokov pohybovala priamo v centre feministického myslenia a výskumu, predovšetkým v univerzitnom prostredí, a hoci by som bez zaváhania šla demonštrovať za to, aby ženy mohli vykonávať akékoľvek povolanie, môj mozog si na niekoľko okamihov so mnou príšerne zahrával. Uprostred hundrajúceho rozčúlenia sa aj mňa náhle zmocnil – hoci okamžite potlačený – pocit, že možno predsa len nie je dobrý nápad, aby ženy riadili autobusy.

 

Zvyk je železná košeľa. Človek sa chce pohybovať po pevnom ľade vlastného príkladného myslenia, no pod jej ťarchou sa zas a znova prebára. Až do toho momentu som žiadnu vodičku autobusu nevidela. Za tých pár rokov, ktoré som v tom čase strávila vo Viedni, som nevidela ani žiadnu vodičku električky, hoci ženám oficiálne dovolili túto činnosť vykonávať od roku 1970. Pravdepodobne boli len veľmi zriedkavo v službe, pracovali skryté pred očami verejnosti a možno medzičasom už vôbec nie.

V salzburskom biotope môjho raného detstva, koncom šesťdesiatych, začiatkom sedemdesiatych rokov, bolo pre ženy už len šoférovanie auta nervy drásajúcim vykoľajením z pokojnej normality, v ktorej rodinného tátoša viedol muž. Len málo matiek z okruhu mojich známych šoférovalo (či dokonca vlastnilo auto) a ak mám byť úprimná, aj ja som sa radšej vozila s otcami. Boli pokojnejší, suverénnejší, a keď sa deti nepripútané váľali po zadných sedadlách, neokrikovali ich: „Buďte teraz ticho, nech sa môžem sústrediť!“

To, čo nám okolie prisudzuje, zvnútorňujeme. Ženám stále dookola všetci hovorili, že sú na šoférovanie auta príliš nervózne, príliš emocionálne, príliš hysterické, príliš ovplyvnené hormonálnymi výkyvmi, že majú primálo skúseností so strojmi, že nemajú dostatočnú priestorovú orientáciu – ako by pri tomto všetkom mohli byť suverénne? Museli sa vzoprieť nielen vonkajším, ale aj vnútorným osvojeným hlasom: Skutočne to dokážem? Čo ak majú ostatní pravdu a ja sa mýlim?

Na druhej strane pociťovali ženy za volantom osobitné zadosťučinenie. Nejedna rozprávala o tom, ako opäť raz „predbehla muža“. Doslovne. Dnes by to už sotvakto považoval za senzáciu.

Aj vodička autobusu z úvodnej scény sa ocitla zoči-voči seba naplňujúcemu proroctvu. Hoci takmer každý cestujúci už zažil situáciu, keď sa autobus pokazil, a nikomu by ani nenapadlo pripisovať osobnú zodpovednosť vodičovi-mužovi, ona musela bojovať proti všeobecnému spochybňovaniu ženskej schopnosti viesť autobus. Stratila nervy a mala čo robiť, aby si zachovala sebavedomie. (Mimochodom: bolo by až také nepredstaviteľné, že si z nej vtipkárski kolegovia vystrelili a pridelili novej vodičke na privítanie nie celkom prevádzkyschopný autobus?)

Je dôležité pripomínať si tieto priekopníčky a ďakovať im. Nielen vedkyniam a umelkyniam, lekárkam a političkám, právničkám a žurnalistkám, ale každej jednej žene, ktorá mala napriek neopodstatnenej nedôvere odvahu vstúpiť do niektorej z „mužských domén“. Súčasné mladé ženy sú často presvedčené, že by o sebe nikdy nepochybovali a nenechali si skákať po hlave. Aké namáhavé však bolo vyšliapať cestu, po ktorej dnes chodia, si neraz vedia len ťažko predstaviť.

(...)

 

Úryvok z eseje Heldinnen z knihy B. Balaka: Kaiser, Krieger, Heldinnen. Exkursionen in die Gegenwart der Vergangenheit (Haymon Verlag, Innsbruck/Wien 2018).

 

Preklad: študentky Katarína Jesenská Veronika Cedzová v spolupráci so študujúcimi a pedagogičkou Janou Cvikovou v rámci seminára umeleckého prekladu (Katedra germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky FiFUK) v letnom semestri šk. roka 2018/2019

 

 

Ako citovať tento článok:

red. Hrdinky In ASPEKTin - feministický webzin. ISSN 1225-8982. Uverejnené 09/05/2019. Získané 13/07/2019 - 18:15. Dostupné na http://aspekt.sk/node/3082