Politika vylúčenia a emócií (Vydavateľská recenzia)

Predložený rukopis publikácie s názvom Politika vylúčenia a emócií. Aspekty predvolebnej kampane 2012 [3] je výstupom z výskumného projektu „Gender aspects of political communication“, ktorý autorky Zuzana Maďarová a Alexandra Ostertágová realizovali v rámci rodového projektu Nadácie Heinricha Bölla vo Varšave. Zborníkový rad Aspekty, ktorého súčasťou publikácia je, sa od roku 2001 sústreďuje na aktuálne politické a spoločenské problémy a analyzuje ich z pozícií feministickej kritiky. Charakter Aspektov prešiel za jedenásť rokov podstatnými zmenami. Kým prvá publikácia, Možnosť voľby. Aspekty práv a zodpovednosti [4](2001), mala slúžiť ako argumentačný materiál v zápase za (ohrozenú) legálnosť interrupcií v Slovenskej republike a z časopisov Aspekt [5] vyberala už uverejnené texty a umiestňovala ich do aktuálneho politického kontextu, publikácie ostatných rokov čoraz viac nastoľujú vlastnú agendu a obsahujú celkom nové príspevky vznikajúce zo vzájomného výskumného dialógu medzi autorkami a autormi.

Politika vylúčenia a emócií. Aspekty predvolebnej kampane 2012 [3] tak možno priradiť k tým publikáciám radu Aspekty, ktoré dlhodobo preskúmavajú vzťah rodu a politiky v parlamentných demokraciách, najmä v slovenskej spoločnosti. Otázky politickej reprezentácie žien najskôr nastolili Hlasy žien. Aspekty ženskej politiky [6] (2002). Publikácie Ako uplatňovať rodové hľadisko. Aspekty stratégie Európskej únie [7] (2002) a Na ceste do Európskej únie. Sprievodkyňa nielen pre ženy [8] (2002) predznamenávali zmeny verejnej politiky prichádzajúce so vstupom do EÚ. Kradmá ruka feministky rozvažuje za plentou. Aspekty parlamentných volieb [9] (2007) nadviazala na predchádzajúce projekty ženských mimovládnych organizácií analýzou volebných programov politických strán a zároveň do zborníkového radu Aspekty uviedla analýzu mediálneho zobrazovania političiek a politikov (Zuzana Maďarová). V tomto tematickom smerovaní pokračovala publikácia Politiky a političky. Aspekty politickej subjektivity žien [10] (2011), keď sa zamerala na dve konkrétne političky, Ivetu Radičovú (Alexandra Ostertágová) a Magdalénu Vášáryovú (Zuzana Maďarová). Publikácia však chápanie politiky rozšírila jednak na zlomové udalosti v dejinách Slovenska (November 1989, Zuzana Maďarová), ako aj na konkrétne politiky a zápas o ich formovanie (sexuálne a reprodukčné práva, Ľubica Kobová). Toto rozšírenie agendy radu Aspekty bolo určované naliehavými otázkami verejnej politiky v tom-ktorom období. Tak sa súčasťou zborníkového radu stali publikácie so štúdiami o nerovnosti v odmeňovaní žien a mužov (Aká práca, taká pláca? Aspekty rodovej nerovnosti v odmeňovaní [11], 2007), o rodových nerovnostiach v školstve (Rodový pohľad na školstvo. Aspekty kľúčových rizík [12], 2008) a dôsledkoch krízy (Rodové dôsledky krízy. Aspekty vybraných prípadov [13], 2010). Genealógiu rodového diskurzu vo verejnosti na Slovensku dokumentuje obsiahla publikácia Feminizmy pre začiatočníčky. Aspekty zrodu rodového diskurzu na Slovensku [14] (2009), ktorá ´dvadsať rokov po´ hodnotila z pohľadu rozvoja rodovej demokracie a feministického hnutia aj teórie.

Tento výpočet umiestňuje recenzovanú publikáciu do radu analýz, úvah, štúdií, ktoré sú príliš rôznorodé na to, aby ich mohlo spojiť niečo iné, než – nazvime to – epistemická komunita podieľajúca sa na ich vzniku. Tá je definovaná predovšetkým svojím feministickým teoretickým prístupom a činnosťou jej členiek v ženských ľudskoprávnych mimovládnych organizáciách a mimovládnych organizáciách zaoberajúcich sa verejnou politikou (ASPEKT [15], Možnosť voľby [16], Občan, demokracia a zodpovednosť [17], Inštitút pre verejné otázky [18] a ď.). Recenzovaná publikácia aj jej predchodkyne zdieľajú pozitíva aj trampoty, ktoré táto špecifická výskumná a publikačná konštelácia so sebou prináša. Preberá niečo z analýzy (štátnych) politík, prípadne aj z vypracúvania politík mimovládnymi organizáciami pre konkrétne účely, zároveň sa situuje aj do disciplinárnych a interdisciplinárnych tradícií dominantného robenia vedy a výskumu, v ktorom sa mnohé autorky a autori – dvojdomo – nachádzajú. Publikácie zborníkového radu Aspekty sú príkladom postakademickej vedy (Ziman 1996) alebo tzv. Mode 2 (Gibbons et al. 1994). Podľa Szapuovej (2009) sa transdisciplinárne výskumy v Mode 2 vyznačujú tým, že sa realizujú „najčastejšie v kontexte aplikácie poznania, sú orientované na špecifický problém a sú dynamické, realizované ad hoc“ (s. 166).

Pre akademické prostredie na Slovensku je symptomatické, že doposiaľ v žiadnej disciplíne – vari až na filozofiu – nevytvorilo  silný feministický program. Disciplinárna ukotvenosť feministického výskumu by predovšetkým mohla prispieť k metodologickej prepracovanosti existujúceho feministického výskumu aj jeho prieniku do primárne ne-feministických oblastí jednotlivých disciplín. Mnohé z feministických výskumov trpia syndrómom „večného prvolezectva“, keď neexistujúcu diskusiu s už existujúcimi zahraničnými výskumami na obdobné témy ospravedlňujú vlastným prvenstvom na Slovensku.

Prečo tento obšírny úvod: Predkladaná publikácia vedome chce prekračovať obmedzenia, ktoré na seba feministický výskum na Slovensku v ostatných dvoch desaťročiach uvaľoval. Robí tak objavovaním konceptuálnych a teoretických prístupov, ktorými sú predovšetkým politická komunikácia a diskurzívna analýza. Hľadanie výskumných ciest by však pre mladé feministické výskumníčky (ktorékoľvek, nielen pre autorky recenzovaných textov) bolo produktívnejšie aj jednoduchšie, ak by v svojej práci mohli nadväzovať na existujúce penzum výskumov a diskusií o nich. V prakticky neexistujúcom feministickom výskumnom prostredí na Slovensku je ich úloha naozaj ťažká. Táto recenzia preto okrem vyzdvihnutia dôležitých postrehov a záverov upozorňuje aj na otázky, o ktorých by bolo dobré ďalej premýšľať, diskutovať a v závislosti od toho navrhovať a plánovať ďalšie výskumné projekty.

Ako som už uviedla, analýza volebných programov „Kto je Občan? Konštrukcia občianstva v programoch politických strán“ Alexandry Ostertágovej do istej miery nadväzuje na minulé analýzy programov politických strán. Tie vo voľbách v roku 2006 realizovala autorka tejto recenzie [9], ešte pred ňou v roku 2002 Oľga Pietruchová a Katarína Farkašová. Predložená analýza volebných programov ukazuje významné posuny. Kým autorky predošlých analýz volebných programov prakticky zhŕňali aspekty programov strán relevantné z hľadiska ľudských práv žien a dôsledkov, ktoré budú mať navrhované politiky pre ženy, Ostertágovej prístup prináša zaujímavejšie výsledky. Neslúži ako pomôcka pri rozhodovaní voličiek a voličov ani jednoducho nedokumentuje rodovo relevantnú politiku strán (ktoré by sa neskôr mohli voči takto načrtnutým politikám zodpovedať). Autorkina analýza je vedená záujmom o pochopenie stavu občianstva na Slovensku, naplnenia tejto kategórie politického diskurzu prvého rádu, ako aj kategórie politologickej a politicko-filozofickej analýzy v istom čase a na istom mieste, t.j. v období pred parlamentnými voľbami v roku 2012 na Slovensku.

Kvalitatívna obsahová analýza a diskurzívna analýza, ako aj veľmi príhodné využitie konceptuálneho rámca Niry Yuval-Davis prelamujúceho striktné oddelenie súkromnej od verejnej sféry, autorke umožnili formulovať tvrdenia o viacerých dôležitých aspektoch občianstva. Na tomto mieste ich nebudem zhŕňať, zameriam sa len na niektoré. Ostertágová si všíma, že hoci programy musia predpokladať rovnosť všetkých ľudí a musia im priznávať ľudské práva, zároveň ľudí združujú do istých skupín a pre ne definujú ich práva a povinnosti – voči štátu, rodine, trhu práce. Okrem implicitného aj explicitného vytyčovania identity Rómov a ich stotožnenia s tými, ktorí do politického spoločenstva „my“ nepatria, sa vytváranie ďalších skupín deje predovšetkým prostredníctvom definovania vlastností ideálneho občana a jeho náprotivkov, prípadne prostredníctvom určenia výnimiek z pravidla. Autorka prostredníctvom analýzy určuje atribúty ideálneho občana. Samy o sebe nemusia byť nevyhnutne rodovo predpojaté, teda by mohli byť pripísané rôznym rodom, v skutočnosti ich však programy zoskupujú do takého ideálu, ktorý je výrazne maskulínny a primárne ekonomicky definovaný.

Zaujímavé je autorkino zistenie, že ideológie programov sa z hľadiska pozície strany na spektre medzi ľavicou a pravicou významne nelíšia. Strany akoby nastoľovali svoje politiky predovšetkým jazykom ekonomiky a morálky, a nie príslušnosťou ku konkrétnym politickým princípom. Toto tvrdenie nachádza rezonanciu vo viacerých diagnózach súčasnej politickej situácie najmä v Európe. Zároveň ale toto zistenie môže vyplývať aj z toho, že autorka sa primárne nezameriavala na sporné body programov, ale vytýčila si z nich určiť obraz občianstva ako istého ideálneho typu. Preto sa v jednotlivých programoch opakujúce sa atribúty posilňovali, kým ďalšie sa ukazovali ako menej dôležité.

Zuzana Maďarová zase v príspevku „Sex, vtipy a pop rock. Mítingy politických strán Smer-SD a SDKÚ-DS“ objavuje celkom nové výskumné pole. Neanalyzuje tradičné obsahy predvolebných kampaní (kandidačné listiny, programy, bilbordy), ale zameriava sa na predpokladane dynamickejšie predvolebné mítingy politických strán. Na nich ju konkrétne zaujíma používanie humoru a jeho funkcie v tom, čo sa nazýva politická komunikácia. Presvedčivým spôsobom ukazuje, aká obrovská je v súčasnej politike rola politického marketingu, ktorý neponecháva nič na náhodu a aj na mítingoch, s účasťou publika, nedovolí nič iné, než opakovať dookola ten istý scenár. Strojená nenútenosť a domáckosť vtipkovania sa stávajú dôležitými nástrojmi politického presviedčania. Vynikajúca je autorkina detailná analýza toho, ako sa výnimočné postavenie politického lídra buduje prostredníctvom distribuovania sexuálnej atraktívnosti medzi politikov a voličky a inscenovaného využívania tejto sexualizácie.

Autorka, ktorá doposiaľ pracovala najmä s obsahovou analýzou a kritickou analýzou diskurzu, svoj metodologický aparát rozširuje o kritickú analýzu metafory, pod ktorú podraďuje práve humor. Dôležité sú autorkine závery, v ktorých identifikuje spôsoby depolitizácie na mítingoch jednotlivých strán a konštatuje, že politické strany, ktoré boli protisystémovými protestmi Gorila čiastočne spochybnené, boli napokon úspešné v tom, že existujúcu stranícku politiku udržali ako jediné predstaviteľné politické usporiadanie na Slovensku.

Na záver niekoľko postrehov:

K povahe politiky patrí vymedzovanie my voči oni, preto sú závery o tejto základnej politickej konštrukcii dôležité. Kým politické programy interpelovali my národného spoločenstva, my mítingov malo vytvárať spoločenstvo voličiek a voličov jednej strany. V prvom prípade sa my vytváralo exkluzívne, v druhom prípade bola zásadnou predstava o jeho tvorbe ako jednosmernom procese, ktorého sa voličky a voliči na mítingoch aktívne, svojimi prehovormi, nezúčastňujú. Zdá sa, že autorky textov voči vymedzovaniu my a oni chovajú isté normatívne podozrenie a ich nevysloveným predpokladom akoby bol ideál inkluzívneho my. Tento pochybujúci prístup má isté odôvodnenie v prípade konštrukcie občianstva, vo volebnom zápase je však tvorba my (strana, naši voliči) a oni zásadná a inštrumentálna.

Obe štúdie sa v kontexte slovenských výskumov pohybujú v poli vymedzenom pôsobením pravicových think-tankov, predovšetkým Inštitútom pre verejné otázky, ktorých vplyv je v definovaní výskumných a analytických problémov súčasnej politiky najzásadnejší. Tento vplyv možno vidieť napr. v pomerne zúženom chápaní populizmu, ktorý je stotožnený s tým, čoho sa treba v politike štítiť. Absencia ľavicového politického teoretizovania (Laclau 2005), ako aj slabá oboznámenosť tvorcov a tvorkýň slovenského diskurzu o populizme s jeho teoretickým skúmaním v západnej politologickej tradícii (Canovan 1981) tak z populizmu robia v krátkodobom horizonte, tu a teraz, neželanú politiku. A tak hoci existujúcemu používaniu termínu na Slovensku možno s istotou priznať politickú účinnosť, jeho analytické uchopenie je prinajmenšom sporné.

Rovnako tak by bolo dobré podrobnejšie preskúmať prístup „pododboru“ súčasnej politológie, už zmieňovanej politickej komunikácie, ktorá do istej miery rámcovala výskumné podujatie autoriek. Hoci pojem komunikácia automaticky neznamená jednosmernú komunikáciu od vysielača informácie k jej príjemcovi, zdá sa mi, že politická komunikácia berie práve takýto prenos informácie, posolstva, správy, za svoj normatívny ideál. Dominantou oblasťou výskumu politickej komunikácie sú najmä voľby, ktoré sa chápu ako ekonomická výmena, kde je najcennejšou menou voličský hlas a tovarom sú politické idey. Politická komunikácia ako odbor vyučovaný na vysokých školách sa tak často približuje k predávaniu expertného vedenia o politickom marketingu s dodatkom, že študujúce a študujúci sa dozvedajú aj o marketingových zlyhaniach. Prístup politickej komunikácie pracuje s pochopením komunikácie ako istej transakcie, a preto hoci aj by sme tento pododbor chceli vidieť inkluzívne a jeho postupy používať aj na skúmanie napr. protestov a štrajkov, jeho možnosti budú obmedzené. K čomu môže politická komunikácia prispieť? K tomu, že ukáže dokonalú orchestráciu politiky, v ktorej politici a političky chcú dostať „value (voličské hlasy) for money (investované do poradcov a agentúr)“, a tak ju spraví nedôveryhodnou? Vzhľadom na pomerne dlhú existenciu tohto výskumného smeru či pododboru tomu tak celkom nebude. Z môjho doterajšieho oboznámenia sa s politickou komunikáciou mi jej prínos nie je zrejmý a považujem ju skôr za vedecký prostriedok legitimizácie existujúceho politického marketingu. Preto považujem za dôležitejšie rozvíjanie tých prístupov, ktoré „komunikáciu“ chápu zložitejšie a predovšetkým ako zviazanú s existujúcou sociálnou a politickou praxou, skúmajú ju teda skôr ako „diskurz“. Autorky koniec koncov samy čerpajú z kritickej analýzy diskurzu. Domnievam sa, že by pre ne v ďalšej práci mohlo byť prínosné zvážiť mieru konfliktnosti uvedených prístupov a pracovať so závermi tohto uvažovania.

Texty predkladanej publikácie sú presvedčivými dôkazmi toho, že feministická kritika a analytické používanie kategórie rodu patria do každého spoločenskovedného skúmania, ktoré chce byť zmysluplným. Ostatné akademické kolektívne publikácie o problematike občianstva a politiky (Marušiak 2010, Plichtová 2010) feministickú kritiku ignorovali. Aj dvojdomosť autoriek v produkcii feministického spoločenskovedného diskurzu o politike tak v mimovládnych organizáciách, ako aj v akadémii by mohla napomôcť to, aby feministická kritika bola bežnou súčasťou akademického diskurzu o politike a aby sa aj v diskusii s ním ďalej rozvíjala.

Predložený rukopis publikácie odporúčam na publikovanie.

Ľubica Kobová, PhD.

Praha, 5. decembra 2012

Referencie

Canovan, M. (1981). Populism. New York: Harcourt Brace Jovanovich.

Gibbons, M., Limoges, C., Nowotny, H., Schwartzman, S., Scott, P., & Trow, M. (1994). The new production of knowledge : the dynamics of science and research in contemporary societies. London; Thousand Oaks, Calif.: SAGE Publications.

Laclau, E. (2005). Populism : what's in a name. In F. Panizza (Ed.), Populism and the mirror of democracy (pp. 32-49). London & New York: Verso.

Marušiak, J. (Ed.). (2010). Za zrkadlom politiky. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.

Plichtová, J. (Ed.). (2010). Občianstvo, participácia a deliberácia na Slovensku : teória a realita. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied.

Szapuová, M. (2009). Poznávajúci subjekt, epistemické komunity a rod. In M. Szapuová (Ed.), Situovaná veda : podoby a kontexty tvorby poznania (pp. 121 - 240). Bratislava: Centrum rodových štúdií, Filozofická fakulta Univerzity Komenského.

Ziman, J. (1996). "Postacademic science" : constructing knowledge with networks and norms. Science Studies, 9(1), 67 - 80.