Rituálne spálime mŕtve slová

[3]

Vymyslime pre novú príležitosť aj nový obrad. A čo už je príhodnejšie, ako zničiť staré slovo, škodlivé a skomolené, čo vo svojej dobe narobilo toľko škody a dnes je už prekonané? To slovo je „feministka [4]“. Podľa slovníka označuje „osobu, ktorá presadzuje práva žien“. Keďže sme zatiaľ nadobudli jediné právo zarábať si na živobytie, toto slovo stratilo význam. A slovo bez významu je mŕtve, skomolené. Oslávme teda túto príležitosť kremáciou mŕtvoly. Napíšme to slovo veľkými čiernymi písmenami na kus papiera a slávnostne škrtnime zápalkou. Pozrite, ako horí! Aké svetlo sa roztancovalo po svete! Popol v mažiari rozotrime husím brkom a jednohlasným spevom dajme spolu na známosť, že ktokoľvek, kto to slovo vyriekne, je darebák, zbabelec, čo zvoní pri dverách a vzápätí ujde, človek, čo robí zlú krv, prehrabáva sa v kostiach nebožtíkov a dôkaz svojej poškvrny má načmáraný na líci šmuhou špinavej vody. Dym sa rozplynul, slovo je zničené. Sledujte, vážený pane, čo sa stalo vďaka našej oslave. Slovo „feministka“ je zničené, vzduch sa prečistil. A čo v tom čistom vzduchu vidíme? Muži aj ženy spoločne pracujú pre spoločnú vec. Mrak, čo zahaľoval minulosť, sa zdvihol.

Pre akú vec pracovali v 19. storočí tie čudné nebohé ženy v nemožných čarapákoch a šáloch? Pre rovnakú ako my dnes. „Nepožadovali sme len práva pre ženy“ - hovorí Josephine Butler (1828 – 1906, anglická feministka, politická aktivistka a spisovateľka viktoriánskej éry) – „žiadali sme viac a podstatnejšie veci: práva pre všetkých, pre mužov i ženy, aby sa rešpektovali veľké princípy Spravodlivosti, Rovnosti a Slobody.“ Slová sú rovnaké ako vaše, požiadavka je tiež tá istá. Dcéry vzdelaných mužov prezývané ako „feministky“, hoci sa im to vôbec nepáčilo, boli predvojom vášho hnutia. Bojovali s rovnakým nepriateľom ako vy dnes a z rovnakých dôvodov. Bojovali proti tyranii patriarchálneho [5] štátu, ako vy bojujete proti tyranii fašistického štátu. Pokračujeme teda v boji, ktorý viedli naše matky a staré matky, ich slová sú toho dôkazom, rovnako ako vaše slová. Teraz však pred nami leží váš list, ubezpečujete nás v ňom, že vám ide o to isté ako nám a že stojíte na našej strane, nie proti nám. Táto skutočnosť je natoľko povznášajúca, že to chce ešte jednu oslavu. Čo môže byť vhodnejšie, ako napísať na ďalšie listy papiera ďalšie mŕtve, falošné, a dnes už skomolené slová a potom ich spáliť, napríklad slová tyran a diktátor? Ale beda, tie slová ešte nevyšli z módy. (...)

V cudzine sa ten netvor vynoril na povrch ešte zreteľnejšie. Nemožno si ho s ničím zmýliť. Rozšíril sféru pôsobnosti. Už zasahuje aj do vašej slobody, diktuje vám, ako máte žiť, nerobí rozdiely iba medzi pohlaviami, ale aj medzi rasami. Cítite na vlastnej koži, čo cítili vaše matky, keď pred nimi zatvárali dvere a kázali im, aby si zavreli ústa, cítite to, lebo ste Židia, demokrati, patríte k nejakej rase, náboženstvu. Už sa nedívate na fotografiu, ale aj vy sa plahočíte v sprievode. A to je rozdiel. Celkom jasne vidíte zločinnosť diktatúry, či už je zameraná proti Židom, proti ženám, v Oxforde alebo Cambridgei, v sídle novinárov na Whitehalle alebo v sídle vlády na Downing Street, v Anglicku alebo v Nemecku, v Taliansku alebo v Španielsku. Už bojujeme spolu. Dcéry a synovia vzdelaných mužov, bok po boku. Je to natoľko povznášajúce, že aj keď nemôže byť ani reči o oslave, keby sa táto guinea dala miliónkrát znásobiť, celá tá suma by vám bola k dispozícii, a to bez akýchkoľvek podmienok, s výnimkou tých, ktoré ste si sám stanovili. Vezmite teda túto guineu a použite ju na presadzovanie „práv všetkých [6] – mužov a žien –, aby boli v ich osobách rešpektované veľké princípy Spravodlivosti, Rovnosti a Slobody“. Postavte túto halierovú sviečočku do okna svojej novej spoločnosti a spoločne si zaželajme, aby sme sa dožili dňa, keď v plameni našej spoločnej slobody zhoria do tla slová ako tyran a diktátor, lebo budú zastarané.

Preložila Jana Juráňová