Judith Lewis Herman: Trauma a uzdravenie (úryvok)

Zajatie (2. kapitola)

Jednorazovú traumatizujúcu udalosť môže človek zažiť takmer kdekoľvek. Naproti tomu pretrvávajúca a opakovaná trauma sa vyskytuje len v podmienkach zajatia. Ak má obeť možnosť uniknúť, po druhý raz sa už nenechá zneužívať. Opakovanej traume je obeť vystavená vtedy, ak je väznená a nemôže z väzenia ujsť, pretože je pod ustavičným dozorom páchateľa a je ním ovládaná. Je zrejmé, že takéto podmienky sa vyskytujú vo väzniciach, v koncentračných táboroch a v táboroch nútených prác. Takéto podmienky však môžu vzniknúť aj v prostredí náboženských siekt, vo verejných domoch a ďalších inštitúciách, ktoré sú založené na organizovanom sexuálnom vykorisťovaní, a takéto podmienky môžu vzniknúť aj v rodine.

Politické zajatie spoločnosť vo všeobecnosti vníma a registruje, kým domáce zajatie, v ktorom trpia ženy a deti, spoločnosť veľmi často nevidí. Hovorí sa, že dom muža je jeho hradom. Iba výnimočne sa však berie do úvahy, že ten istý dom môže byť pre ženy a deti väzením. V prípadoch domáceho zajatia sa zväčša nevyskytujú fyzické bariéry, ktoré by väznenej obeti bránili ujsť. Vo väčšine domácností, dokonca ani v tých najdespotickejších, nie sú na oknách žiadne mreže ani ploty z ostnatého drôtu. Ženy ani deti nebývajú bežne pripútané či už reťazami, alebo niečím iným, hoci aj toto sa v skutočnosti vyskytuje oveľa častejšie, než by si človek bežne myslel. Bariéry, ktoré bránia obetiam uniknúť, sú väčšinou neviditeľné. No aj tak sú mimoriadne silné a pre obete sú často neprekonateľné. Deti sa ľahko stanú obeťou zajatia v dôsledku svojej závislosti od dospelých. Ženy sa stávajú obeťami zajatia v dôsledku svojej ekonomickej, sociálnej, psychickej a právnej podriadenosti, ale aj v dôsledku páchateľovej fyzickej sily a prevahy.

V zajatí, v ktorom sa obeť dostáva do dlhodobého kontaktu s páchateľom, sa vytvára zvláštny druh vzťahu, a to vzťah nadvlády udržiavanej nátlakom. Toto platí bez ohľadu na to, či bola obeť vzatá do zajatia násilne, ako je to v prípade väzňov a zajatcov, alebo či sa do zajatia dostala kombináciou sily, zastrašovania, rôznych sľubov a lákania ako v prípade členov náboženských siekt, ale aj týraných žien a týraných a zneužívaných detí. Psychický mechanizmus podriadenosti, ktorá sa mení až na podriadenosť pod nátlakom, môže mať mnoho spoločných čŕt, či už ide o podriadenosť vo verejnej sfére politiky, alebo v súkromnej sfére, budovanej na sexuálnych a rodinných vzťahoch.

(...)

To, na čom sa v prípade páchateľa vždy všetci zhodnú - či už ide o svedectvá obetí, alebo o pozorovania psychológov -, je jeho až priveľká normálnosť. Podľa bežných teórií chápania psychopatológie nie je možné páchateľa definovať alebo pochopiť [1]. Tento fakt je pre väčšinu ľudí mimoriadne znepokojujúci. O čo by to bolo pohodlnejšie, keby bolo možné páchateľa ľahko rozpoznať ako zjavne deviantného alebo duševne nenormálneho. Lenže tak to nie je. Hannah Arendt, ktorá sa venovala právnym otázkam na akademickej úrovni, vyvolala škandál, keď vyhlásila, že Adolfa Eichmanna, ktorý spáchal nepredstaviteľné zločiny proti ľudskosti, označilo niekoľko psychiatrov za normálneho: „Na Eichmannovej osobe predsa najviac znepokojovalo to, že väčšina ľudí bola ako on, a ľudia väčšinou nie sú sadisti ani perverzní, ale boli a sú strašne, ba hrozivo normálni. Z pohľadu našich právnych inštitúcií a podľa našich normálnych meradiel bola táto normálnosť oveľa príšernejšia než všetky brutality.“ [2]

Páchateľ je spravidla autoritársky, tajnostkársky, niekedy pôsobí veľkolepo, často býva paranoidný, a predsa je mimoriadne citlivý na podstatu moci a na spoločenské normy. Do konfliktu so zákonom sa dostáva len zriedka. Skôr vyhľadáva také situácie, v ktorých je jeho tyranské správanie tolerovateľné, odpustiteľné, alebo dokonca obdivované. Jeho vystupovanie býva dokonalou kamuflážou, pretože len sotva kto si vie predstaviť, že mimoriadne ťažké zločiny môžu spáchať aj muži s takým konvenčným zjavom.

Prvoradým cieľom páchateľa je zotročiť svoju obeť, a tento cieľ dosahuje tým, že sa poskúša uplatňovať despotickú nadvládu nad všetkými aspektmi života obete. Len málokedy ho však uspokojí fakt, že sa obeť nebráni a vo všetkom mu vyhovie. Je evidentné, že páchateľ má psychickú potrebu ospravedlňovať svoje zločiny, takže potrebuje, aby ho obeť ubezpečovala o tom, že koná správne. Preto od svojej obete ustavične vyžaduje prejavy úcty, vďačnosti, ba dokonca lásky. Jeho konečným cieľom je, aby si obeť priala jeho prejavy despotizmu. Zajatci, politickí väzni, týrané ženy a otroci - všetci hovoria o zvláštnej psychickej závislosti väzniteľa na svojej obeti. George Orwell sa psychike totalitného zmýšľania venuje v románe 1984: „Nie sme spokojní s negatívnou poslušnosťou, dokonca ani s najodpornejšou podriadenosťou. Až sa nám konečne podrobíš, urobíš to z vlastnej, slobodnej vôle. Neničíme kacírov preto, že nám vzdorujú. Pokiaľ nám kacír vzdoruje, nemôžeme ho zničiť. Zmeníme ho, zmocníme sa jeho duše a mysle, pretvoríme ho. Vyženieme z neho všetko zlo a všetky ilúzie. Prevedieme ho na svoju stranu, a to nie cez vonkajšie prejavy, ale v jeho srdci a v jeho duši.“ [3] Túžba absolútne ovládnuť inú osobu je spoločným menovateľom všetkých foriem tyranie. Totalitné vlády vyžadujú od svojich obetí, aby sa na ich politickú vieru obrátili z presvedčenia. Otrokári zasa vyžadujú od svojich otrokov vďačnosť. Náboženské sekty žiadajú ako znak podriadenia sa božej vôli vodcu ritualizovanú obeť. Páchatelia násilia v súkromí vyžadujú, aby im ich obete dokazovali absolútnu poslušnosť a lojálnosť tým, že obetujú všetky svoje ostatné vzťahy. Páchatelia sexuálneho násilia od svojich obetí vyžadujú, aby v tom, že sa svojim páchateľom absolútne podrobia, našli aj sexuálne uspokojenie. Snaha o absolútne ovládnutie inej osoby je hnacou silou pornografie. Na erotickej príťažlivosti týchto fantazijných predstáv, určených pre milióny príšerne normálnych mužov, sa priživuje obrovský priemysel, prostredníctvom ktorého sú zneužívané ženy a deti, a to nie v predstavách, ale v skutočnosti [4].

Psychická nadvláda

Metódy, ktoré umožnia jednej ľudskej bytosti zotročiť inú ľudskú bytosť, sú pozoruhodne rovnaké. Výpovede rukojemníkov, politických väzňov a tých, čo prežili koncentračné tábory v ktoromkoľvek kúte sveta, sa na seba až zlovestne podobajú. Amnesty International na základe svedectva politických väzňov, ktorí pochádzali z veľmi rozdielnych kultúr, publikovala v roku 1973 „tabuľku nátlaku“, v ktorej sú tieto metódy opísané veľmi detailne [5]. V tyranských politických systémoch sa niekedy dá vystopovať, ako sa donucovacie metódy odovzdávajú z jednej tajnej politickej sily alebo teroristickej skupiny na inú.

Presne takéto techniky sa používajú aj na ovládnutie žien, a to tak v prostitúcii, v pornografii, ako aj v súkromí. V prípade organizovaných zločineckých aktivít si pasáci a tvorcovia pornografie niekedy odovzdávajú jeden druhému inštrukcie, aby sa donucovacie metódy naučili používať efektívnejšie. Systematické používanie nátlakových metód určených na zlomenie žien je známe ako „hon“ [6]. Podobne aj v domácom prostredí muž, ktorý týra ženu, prípadne deti, nemusí byť členom nijakej väčšej organizácie a nemusí byť „vyškolený“ v týchto technikách, aj tak ich, zdá sa, neustále objavuje. (...)

Občasné odmeňovanie, cieľom ktorého má byť úplné pripútanie obete k páchateľovi, dosahuje najprepracovanejšie podoby práve v prostredí násilia páchaného v súkromí. Keďže obeti nebránia v úniku nijaké fyzické bariéry, môže po výbuchu násilia ujsť. Veľmi často ju páchateľ po takomto výbuchu presviedča, aby sa vrátila, a pomáha si pritom už nie hrozbami, ale ospravedlňovaním, vyznaním lásky, sľubmi, že sa napraví, čím sa snaží vyvolať v nej súcit a dovoláva sa jej lojality. Pretože násilník robí všetko, čo je v jeho moci, aby si svoju obeť znovu získal, v tom konkrétnom momente sa naozaj zdá, že došlo k vyrovnaniu síl, ba že sa moc prechýlila na stranu obete. Intenzita násilníkovej majetníckej pozornosti voči obeti sa nezmení, ale kvalita tejto pozornosti sa dramaticky mení. Násilník trvá na tom, že jeho despotické správanie len dokazuje, ako zúfalo ju potrebuje a ako ju miluje. Je dokonca možné, že tomu sám verí. Obhajuje sa aj tým, že jeho osud je v jej rukách a že len ona má moc skončiť násilie, a to tak, že mu ponúkne ešte väčšie dôkazy lásky. (...)

Avšak na to, aby násilník dosiahol nad obeťou absolútnu nadvládu, musí používať ešte aj ďalšie metódy. Dokiaľ má obeť väzby aj k iným ľuďom, je páchateľova moc obmedzená. Práve z tohto dôvodu sa páchateľ všemožne pokúša izolovať svoju obeť od akéhokoľvek zdroja informácií, materiálnej pomoci alebo emocionálnej podpory. Spomienky politických väzňov sa hemžia dôvodmi, pre ktoré sa im ich väznitelia pokúšali zabrániť v komunikácii s vonkajším svetom a presvedčiť ich, že ich najbližší spojenci na nich zabudli alebo ich zradili. Záznamy o násilí v rodine sú plné správ o žiarliveckom dozore ako napríklad sledovanie, načúvanie za dverami, otváranie listov a odpočúvanie telefónov, v dôsledku čoho je týraná žena vo svojom dome ako na samotke vo väzení. Okrem ustavičných obviňovaní z nevery násilník žiada, aby mu obeť stále dokazovala svoju náklonnosť tak, že prestane chodiť do práce, že sa vzdá svojho vlastného, od neho nezávislého príjmu, svojich priateliek a priateľov, a preruší dokonca aj rodinné putá.

Na deštrukciu všetkých vzťahov je potrebné nielen to, aby bola obeť absolútne izolovaná od ostatných, ale aj aby boli zničené jej vnútorné predstavy väzieb k druhým ľuďom. Kvôli tomu páchateľ často vynaloží obrovskú námahu, aby odňal svojej obeti všetky predmety, ktoré majú pre ňu symbolický význam. (...)

Emocionálne puto, ktoré sa vytvorí medzi týranou ženou a násilníkom, je síce porovnateľné so vzťahom medzi zajatcom a väzniteľom, no keďže medzi obeťou a páchateľom vzniká v podmienkach násilia páchaného v súkromnej sfére veľmi špeciálne puto, má toto emocionálne puto niektoré zvláštne aspekty [20]. Zajatec sa stáva väzňom v momente prekvapenia, spočiatku o svojom väzniteľovi nič nevie, alebo sa na neho díva ako na nepriateľa. V procese dlhodobého väznenia rukojemník stráca svoj dovtedajší systém hodnôt, napokon sa vciťuje do svojho väzniteľa a začína vidieť svet jeho očami. Naopak, pri týraní v súkromí sa obeť dostáva do zajatia len postupne, a to prostredníctvom dvorenia. Analogickú situáciu možno nájsť v technike zvádzania obetí, nazvanej aj „bombardovanie láskou“, ktoré používajú niektoré náboženské sekty [21].

Poznámky:

[1] Borovsky, G. L. - Brand, D. J.: Personality Organization and Psychological Functioning of the Nuremberg War Criminals. In: Dimsdale, J. E. (ed.): Survivors, Victims, and Perpetrators: Essays on the Nazi Holocaust. Hemisphere, New York 1980, s. 359-403; Steiner, J.: The SS Yesterday and Today: A Sociopsychological View. In: Dimsdale, J. E. (ed.): Survivors, Victims, and Perpetrators. Essays on the Nazi Holocaust. Hemisphere, New York 1980, s. 405-456; Herman, J. L.: Considering Sex Offenders: A Model of Addiction. Signs: Journal of Women in Culture and Society 13/1988, s. 695-724.

[2] Arendt, H.: Eichmann in Jerusalem: A Report on the Banality of Evil. Penguin Books, New York 1964, s. 276. Citované podľa českého prekladu: Arendtová, H.: Eichmanv Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla. Mladá fronta, Praha 1996, s. 367, preklad Martin Palouš.

[3] Orwell, G.: 1984. New American Library, Signet Classic Edition, New York 1949, s. 210. Citované podľa českého prekladu: Orwell, G.: 1984. Naše vojsko, Praha 1991, s. 167, preklad Eva Šimečková.

[4] Dworkin, A.: Pornography: Men Possessing Women. Perigee, New York 1981; MacKinnon, C.: Feminism Unmodified, pt. 3: Pornography. Harvard University Press, Cambridge 1987.

[5] Amnesty International: Report on Torture. Farrar, Straus & Giroux 1973. Táto správa cituje najmä prácu Alfreda Bidermana, ktorý skúmal účinky vymývania mozgov amerických vojnových zajatcov. Pozri: Biderman, A. D.: Communist Attempts to Elicit False Confession from Air Force Prisoners of War. In: Bulletin of New York Academy of Medicine 33/1957, s. 616-625. Pozri aj: Farber, I. E. - Harlow, H. F. - West, L. J.: Brainwashing, Conditioning, and DDD (Debility, Dependency, and Dread). In: Sociometry 23/1957, s. 120-147.

[6] Barry, K.: Did I Ever Really Have a Chance: Patriarchal Judgment of Patricia Hearst. In: Chrystalis 1/1977, s. 7-17; Barry, K. - Bunch, C. - Casley, S. (ed.): Networking Against Female Sexual Slavery. United Nations International Women’s Tribune Centre, New York 1984.

(…)

[20] Graham, D.L. - Rawlings, E. - Rimini, N.: Survivors of Terror. Battered Women, Hostages, and the Stockholm Syndrome. In: Yllo, K. - Bograd, M.: Feminist Perspectives on Wife Abuse. Sage, Beverly Hills 1988, s. 217-233; Dutton, D. - Painter, S. L.: Traumatic Bonding: The Development of Emotional Attachment in Battered Women and Other Relationships of Intermittent Abuse. In: Victimology 6/1981, s. 139-155.

[21] Halperin, D. A.: Group Processes in Cult Affiliation and Recruitment. In: Psychodynamic Perspectives on Religion, Sect, and Cult. John Wright, Boston 1983.

Collier, New York 1961, s. 49.

Z knihy Judith Lewis Herman: Trauma a u zdravenie.

Text je súčasťou antifašistickej čítanky Ružovou na hnedú!!!