Jana Juráňová

Zmenu vedomia nemožno nastoliť zákonom. Je vždy zložitejšia a je isté, že na rozdiel od radikálnych a tvrdých riešení sa z nej nedá tak ľahko vytĺkať politický kapitál. Ak istá skupina ľudí v spoločnosti začne hovoriť o „vraždení neviniatok“, mnohí a mnohé zľaknú sa a pridajú sa k pochybnému a nebezpečnému diskurzu.

„Prvé stretnutie s Agnešou Kalinovou bolo viac-menej náhodné – na filmovom festivale v Karlových Varoch celkom v začiatkoch deväťdesiatych rokov. Kamarátka, ktorá ma s ňou zoznámila, mi ju vopred vychválila: ´Musíš ju spoznať, má takú krásnu slniečkovskú tvár.´ Agneša Kalinová o mne nič nevedela, no prijala ma milo, vrúcne. A tak, keď som v roku 1992 doputovala do Mníchova ako spolupracovníčka vtedajšieho Českého a slovenského vysielania Slobodnej Európy, mala som tam už svoju dobrú známu." Opisuje spisovateľka Jana Juráňová stretnutie s Agnešou Kalinovou, ktoré sa zmenilo na dlhoročné priateľstvo a viedlo k napísaniu knižného rozhovoru Mojich 7 životov. 

„No keď som si večer ľahla spať, keď som zavrela oči, tak to začalo chodiť ako sprievod. A videla som jedného za druhým, aj tých mojich prešovských kamarátov, aj rodinu, a tak som si vtedy povedala, že nemôžem smútiť za toľkými ľuďmi, že si musím urobiť výber, za ktorými budem smútiť. Aj zástupne za všetkých ostatných, ktorých si pamätám. Určila som si asi päť ľudí: moji rodičia, Edita, Šaňo Földi a ešte moja doma zabudnutá babička."

Esej Tri guiney spolu s esejou Vlastná izba dnes už patria k literárnej klasike, z ktorej vychádzajú mnohé prúdy feministickej reflexie. Vlastná izba je predsa len známejšia, hoci Tri guiney sa zaoberajú veľmi významnými problémami: postavením žien vo verejnom živote, vzdelaním žien a systémom vzdelávania všeobecnejšie. Čo je mimoriadne závažné, všetky tieto problémy smerujú k jednej centrálnej otázke a k hľadaniu odpovede na ňu: Ako predchádzať vojne?