Jana Juráňová

„No keď som si večer ľahla spať, keď som zavrela oči, tak to začalo chodiť ako sprievod. A videla som jedného za druhým, aj tých mojich prešovských kamarátov, aj rodinu, a tak som si vtedy povedala, že nemôžem smútiť za toľkými ľuďmi, že si musím urobiť výber, za ktorými budem smútiť. Aj zástupne za všetkých ostatných, ktorých si pamätám. Určila som si asi päť ľudí: moji rodičia, Edita, Šaňo Földi a ešte moja doma zabudnutá babička."

Esej Tri guiney spolu s esejou Vlastná izba dnes už patria k literárnej klasike, z ktorej vychádzajú mnohé prúdy feministickej reflexie. Vlastná izba je predsa len známejšia, hoci Tri guiney sa zaoberajú veľmi významnými problémami: postavením žien vo verejnom živote, vzdelaním žien a systémom vzdelávania všeobecnejšie. Čo je mimoriadne závažné, všetky tieto problémy smerujú k jednej centrálnej otázke a k hľadaniu odpovede na ňu: Ako predchádzať vojne?

Prečítajte si úryvok z prózy Obeť, ktorá vyšla v zbierke Jany Juráňovej Cudzie príbehy. Autorka v knihe spracováva mediálnu manipuláciu, brutálnu vraždu a účelovosť vo vzťahoch. Venuje sa skryto i otvorene tolerovanej sociálnej nespravodlivosti a sleduje, ako súčasný bežný život často vyrastá z vlákien minulého režimu a aké metódy klamania nám pomáhajú ukryť pred nami samotnými to, čo vidíme. 

Jana Juráňová síce s Hviezdoslavom žiť nestihla, zato našla v zaprášených archívoch a svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej, rodenej Novákovej. Náplňou života pani Hviezdoslavovej nebol nikto iný ako On, veľký básnik. „A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo. A bolo sa o čo starať."