Jaroslava Blažková

„Drahá E., je novembrová noc, vietor kmáše posledné lístky z nášho javoríka, energicky nimi plieska o obločné sklo, mám tu teda aj potlesk. Môj Chudáčik zaspal, koniec dnešnej šichty. Navarila som si čaju z paliny, pijem ho odjakživa, pravdepodobne už s materským mliekom (mama, strašne sklamaná, že nie som syn, ma nadájala vždy v hneve). Tak či tak mám rada palinu, jej útočne drsnú chuť a vzdorovitú vôňu. Nečudo, že Francúzi z paliny destilovali absint, kým im to vláda nezakázala. Priveľa dobrých synov vlasti z absintu zošalelo." Píše Jaroslava Blažková v knihe Happyendy.

Tma mi hladkala holé ruky, noc ma objímala hebkým fáčom. Mohla som len stáť a dovoľovať jej, aby ma brala do náručia.

Napokon som sa pozrela hore. V zamatových výšavách žiarili hviezdy. Hviezdy! V živote som také nevidela. Uvedomila som si, že som dospela k najvyššej hrane, najkrajnejšiemu okraju eufórie.

Len krôčik ešte – a zomriem.

Možno to bola smrť. A aká absolútna! Aká úžasná!,

Úpenlivo som sa očami držala tých hviezd. Všetko živé v mojom tele bolo zaplnené jedinou túžbou – zostať tam! V tichu pralesa! A nevrátiť sa.

Bola som tam večnosť.

Večnosť.

Spomínate si, kedy ste naposledy písali list? Spisovateľka Jaroslava Blažková ich napísala trinásť. Trinásť prozaických zastavení z Kanady adresovaných priateľke E. tvorí knižku Happyendy (ASPEKT 2007). Autorka ich písala v období, keď sa starala o manžela – Dušičku, Vtáčika, Chudáčika, ktorého postihla mŕtvica. Ľútosť alebo sebaľútosť by ste však v knižke hľadali márne. Naopak, autorku život baví a na každej knižnej strane ukazuje, prečo by mohol baviť aj nás.